Jedinečné panoptikum v obci Csúz – Dubník


Obec Dubník (maď. Csúz) leží v Nitrianskom kraji, v okrese Nové Zámky. Práve v tejto nie veľmi známej dedinke otvorili pred pár rokmi jedinečné panoptikum. Nájdeme v ňom keramické sochy významných osôb v životnej veľkosti, ktorí sa narodili, žili, alebo pôsobili na dnešnom území Slovenska (v čase, keď tieto osoby žili a pôsobili, bolo toto územie známe pod názvom Felvidék, slov. „Horná zem“, a bolo súčasťou Uhorska; pozn.aut.).

Keramické sochy vyhotovila umelkyňa Magdolna Szelekovszky a kostýmy sôch sú dielom Katalin Juhász. Z roku 1680 pochádza neskoro-renesančný kaštieľ, ktorý poslúžil ako miesto na túto krásnu výstavu. Kaštieľ bol dlho nevyužitý a chátral, len pred pár rokmi bol zrekonštruovaný.

História obce

Obec sa spomína prvýkrát pod menom Chus v roku 1236. Pôvodne bola kráľovským majetkom, a vlastnil ju rod Szemere. V roku 1247 dostáva kráľovou donáciou obec Sándor  z rodu Szemere, zvaný Csúzy. V roku 1394 obec figuruje pod menom Chuz. V roku 1416 je majiteľom Mihály Csúzy. Až do roku 1848 bola rodina Csúzy najväčším vlastníkom.
V roku 1631 sa veľká časť obyvateľov obce stala obeťou morovej epidémie. Obec bola v rokoch 1551, 1576, a 1669 spustošená tureckými vojskami. Po skončení tureckých nájazdov sa o dedine píše ako o neobývanom a spustnutom mieste.

V roku 1718 bola dedina dosídlená Slovákmi z okolia Považia, Liptova a dnešného západného Slovenska, dosídlenie pokračovalo do konca 18. storočia.
V roku 1876 pustošila v dedine epidémia cholery, v roku 1914 zas epidémia čiernych kiahní. V roku 1910 mala dedina vo veľkej miere obyvateľov maďarskej národnosti, Slováci tvorili len menšinu. Do uzavretia trianonskej dohody bola obec súčasťou Komárňanskej stolice v Uhorsku.
V roku 1919 sa muži obce Csúz postavili na odpor prichádzajúcim česko-slovenským okupačným vojskám. Pred smrťou ich zachránil Ferenc Kálmán, ktorý vyjednal, aby nenastalo decimovanie mužov obce česko-slovenskými vojskami. Po vyjednaní zaplatil Ferenc Kálmán za prepustenie mužov kauciu 44 000 korún.

Medzi rokmi 1938-1945 bola obec opäť súčasťou Maďarska. Po skončení druhej svetovej vojny nastali deportácie maďarského obyvateľstva, a dôsledkom výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa dedina Csúz, ktorá mala predtým veľkú časť obyvateľov maďarskej národnosť, stala dedinou so zmiešaným obyvateľstvom (v roku 1921 bolo ešte 92,4% obyvateľov obce maďarskej národnosti, v roku 2001 bolo to už len 64,4%). V roku 1948 dostáva obec aj slovenský názov Dubník. Od roku 1998 vydáva obec dvojjazyčné miestne noviny Csúzi Lapok – Dubnícke listy.

Kaštiel rodiny Csúzy

Podľa niektorých historikov stálo pôvodné sídlo rodu Csúzy niekde v blízkosti rímskokatolíckeho kostola sv. Alžbety (maď. Római katolikus Árpád-házi Szent  Erzsébet-templom), spomínaný už roku 1317 (teda je staršieho založenia, zrejme okolo roku 1270, keď sa tu rodina Csúzy usadila).

Na internetovej stránke obce Dubník-Csúz sa ešte uvádza, že podľa miestnej tradície pôvodné sídlo rodu Csúzy stálo v miestach bývalej družstevnej vinohradníckej pivnice severne od obce. Z tohto vyvýšeného miesta sa dalo skvele ovládať okolie a komunikácie pod ním. Navyše tu rodina Csúzy (de Csúzet Pusztaszentmihály) postavila na začiatku 19. storočia pohrebnú kaplnku – mauzóleum (na začiatku 20. storočia zanikla). Dovtedy pohrebným miestom rodiny bola krypta pod rímskokatolíckym kostolom.

Gotická kamenná kúria stála severne od obce a postupne sa stávala ústredným sídlom rodiny. Pravdepodobne mala štvorcový pôdorys a bola postavená z kameňa. Za tureckých vojen bola zničená podobne ako obec. Okolo roku 1680 po skončení tureckých vojen Pál Csúzy začal so stavbou neskoro-renesančného kaštieľa, zvyšky vyššie spomenutej starej gotickej kúrie boli opravené na hospodársku budovu štvorcového pôdorysu (zrejme zachovávala pôvodný pôdorys).

Prvá zmienka o kaštieli je v diele Mateja Bela  (maď. Bél Mátyás) Notitia Hungariae novae historico – geographica z rokov 1730 – 1740, ktorý obec osobne navštívil najmenej dvakrát a v nej spomína kaštieľ, ktorý vlastní Imre Csúzy. To, že Bel spomína budovu medzi 14 kaštieľmi či kúriami župy značí, že sa jednalo o významnú budovu.
Imre Csúzy vykonal viaceré barokové úpravy na budove, z ktorých sa zachovala okrúhla vstupná hala zaklenutá kupolou s nástennou maľbou a polkruhovými výklenkami. Zachovala sa aj pruská klenba miestnosti pri vstupnej hale, podobne aj časť barokového vykurovacieho systému s vykurovacími otvormi a dymovodmi ako dutiny v stenách. Areál kaštieľa z troch strán dopĺňali hospodárske budovy a byty služobníctva. Neskôr kaštieľ zdedil syn Imreho Csúzyho, Gáspár Csúzy (1737 – 1772), komárňanský podžupan.

Kaštieľ zažil najväčšiu slávu za Zsigmonda Csúzyho (1770 – 1805). Na konci 18. storočia sa začalo s prestavbou a rozšírením kaštieľa.

Po smrti majiteľa začal úpadok stavby. Po roku 1945 nastalo ničenie kaštieľa. Získali ho sem prišlé slovenské rodiny, ktoré sa v ňom usadili. Tak bola budova rozdelená na tri časti a zadná časť upravená na maštaľ. Potom bol v kaštieli zriadený aj byt školníka a krátky čas sa v ňom vykonával i praktický výcvik pekárov. Po roku 1985 kúpil objekt závod Vagónka Poprad, ktorý ho chcel zrekonštruovať na rekreačné účely, preto bola opravená strecha. Nakoniec ale kaštieľ obnovený nebol a pustol. Bolo v ňom síce sklenárstvo, ale o údržbu kaštieľa sa nikto nestaral. Začali sa prepadať stropy, budove hrozil úplný zánik. Dokonca na mieste kaštieľa v rámci zlepšenia infraštruktúry v 80. rokoch 20. storočia sa plánovalo postaviť nákupné stredisko, čo sa našťastie nerealizovalo.

Roku 1998 celkom schátralú budovu kúpila KT tlačiareň a vydavateľstvo s.r.o. Komárno a za hospodárskeho dozoru Štefana Meszlényiho, stavebného vedenia Dr. Ing. Árpáda Szénássyho a umelecko – stavebného vedenia Ing. Alexandra Rešku bola obnovená do pôvodného stavu. Priečelie a ostatné fasády boli obnovené v jednotnom klasicistickom štýle, interiéry podľa prevládajúceho slohu. Boli odkryté a zakonzervované všetky významné artefakty dokumentujúce vývoj kaštieľa. Obnovený bude aj zvyšok priľahlého parku a doplnený drobnou záhradnou architektúrou.

V novembri 2001 bol širokej verejnosti otvorený prvý trakt, slúžiaci muzeálnym a spoločenským účelom, roku 2003 boli sprístupnené aj ostatné rekonštruované časti budovy. Od roku 2002 je kaštieľ zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok, hoci dovtedy niet o ňom zmienky v nijakej dostupnej literatúre.

(pokračovanie nasleduje)

Zostavila Anita Radi