Potomkovia kajalských šľachticov


Maďarský názov obce (Nemeskajal) sa vyvinul z krstného mena Kajal a z podstatného mena „nemes“ (šľachtic), ktorý odkazuje na niekdajšiu prítomnosť drobnej šľachty. Dnes by sme tu už šľachticov hľadali márne, nenávratne sa totiž stratili vo víre dejín. Navyše, po 2. svetovej vojne zámožnejších potomkov nemajetných, no slobodných šľachticov vysídlili do Barane (64 rodín). Veľká časť tých, ktorí, naopak, prišli „odtiaľ“ sem, na ich miesto, sa nedokázala  asimilovať.

V dedine žijú jednoduchí ľudia, ktorí sa v zrýchlenom svete snažia držať svojich koreňov, čo nikdy nebola ľahká úloha. V prípade Kajalu o to viac, že v 70. rokoch minulého storočia z neho neďaleká Galanta „odčerpala“ takmer jednu celú generáciu obyvateľov. A tak zmenu politického režimu vítala obec len s 1 350 obyvateľmi, na rozdiel od 60. rokov, keď v nej žilo 1 600 – 1 700 ľudí. Počet obyvateľov odvtedy pomaly rastie. Na svedomí to majú najmä prisťahovalci pozostávajúci čiastočne z potomkov pôvodných obyvateľov, ktorí kedysi opustili obec, a sčasti z prišelcov, ktorí sem zavítali zo vzdialenejších kútov.

Existenciu miestnej základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským podľa starostu Tibora Kosztolányiho ohrozuje najmä Galanta, ktorej blízkosť je na jednej strane výhodou, pretože ako dynamicky sa rozvíjajúce mesto ponúka Kajalčanom nové pracovné miesta, no zároveň sa podpisuje pod úbytok detí v tunajších školských laviciach. Zároveň dodáva, že štátu je úplne jedno, či sa malé školy udržia. Dôraz sa kladie na centralizáciu, ktorá pravdepodobne spečatí aj osud kajalskej školy. V súčasnosti sa v jej štyroch ročníkoch vzdeláva 14 detí, čo znamená nemalé náklady pre samosprávu. Heslo: „Držíme, kým vládzeme!“ hovorí za všetko.

V súvislosti s vlnou prisťahovalectva vníma starosta najbolestnejšie skutočnosť, že prisťahovalci dedinu nepovažujú za svoju, hľadia na ňu zväčša len ako na svoje bydlisko. Záujem stavať je teda veľký a tým, ktorí sa tu chcú usadiť, sa snaží pomáhať aj samotná obec. Pred niekoľkými rokmi odovzdali do užívania nájomný dom s ôsmimi bytmi a odkúpili aj pozemky na výstavbu ďalších. Kto si však myslí, že ide o bezduché paneláky, mýli sa. Domy nesú znaky vidieckej radovej zástavby, kde má každý osobitný vchod a pred ním vlastnú záhradku.

„V obci sa podarilo zrekonštruovať kultúrny dom, ktorý bol postavený v 50. rokoch minulého storočia, keďže kultúra je pre Kajal a jeho obyvateľov veľmi dôležitá. Obnovu si žiada aj budova základnej školy, no tá nie je majetkom obce a katolícka cirkev ju nechce predať. Preto do nej môžeme investovať len toľko financií, koľko sa do cudzej budovy investovať dá. Žiadať o príspevok z fondov Európskej únie nemôžeme. Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v roku 2007 zanikla. Chceli sme odkúpiť aj jej budovu, no cirkev na našu prosbu nereagovala. Možno schátra, ale podstatné je, že zostane v jej vlastníctve. Vedeli by sme ju využiť na sociálne účely, keďže obec čoraz viac starne. Pravda, máme tu domov dôchodcov aj klub dôchodcov, no absentuje sociálna starostlivosť. Tá však pre chýbajúcu budovu zatiaľ figuruje medzi plánmi do budúcnosti.“

Z väčších investícií sa v uplynulých rokoch zrealizovala obnova čistiacej stanice, ktorá funguje od roku 2003 a do vybudovania kanalizačnej siete (s jej výstavbou sa začalo v októbri 2008 a už je dokončená) znamenala pre tunajších obyvateľov najlacnejšie, no pre samosprávu nákladné riešenie. Obnovou prešli aj dve centrálne námestia, miestny cintorín a dom smútku, pribudli dve nové detské ihriská, prestaval sa obecný úrad, hoci jeho budova nie je majetkom obce. Podľa starostu Kosztolányiho je veľkou chybou, že Kajal nie je „centrálnou“ obcou, keďže takto prichádza o mnohé možnosti čerpania finančných prostriedkov. A tak sa v obci snažia, ako vedia. Sú členmi Miestnej akčnej skupiny Dudváh, ktorá vznikla v súvislosti s programom Leader a tvorí ju 12 obcí. Tento program je podľa starostu veľmi tenkou slamkou, veď predstavuje iba 2 % podpory z Európskej únie.

Volavky a futbalisti

V katastri s rozlohou 1 300 ha sa dnes už nachádza málo lesov, tie „skutočné“ popri Váhu zanikli, zachovali sa však dve väčšie zalesnené plochy a chránené územie Kerekerdő (Okrúhly les), kde hniezdia volavky. Okolité prostredie výrazne zmenila vodná elektráreň na Váhu, no problémy s podzemnou vodou sa medzičasom podarilo vyriešiť.

Kajalčania si pravidelne pripomínajú historické udalosti (15. marec 1848, obete vojny), organizujú tradičnú fašiangovú maškarádu, slávia Medzinárodný deň detí, Deň učiteľov, Deň dôchodcov, Deň matiek, vítajú Mikuláša. Najväčším podujatím je Deň obce, ktorý svojím pestrým programom každoročne priláka 1 000 – 1 500 návštevníkov.

Ani s najväčšou dávkou neprajnosti nemôžeme tvrdiť, že Kajalčanom chýba chuť do života. A to sa týka aj športu. Ich futbalové mužstvo hrá v II. triede majstrovstiev okresu, no môžu sa pochváliť aj kulturistickým, streleckým a amatérskym volejbalovým družstvom. Miestne tanečné súbory a ochotníci (divadelný súbor Szürke Ló) absolvujú štyri až päť predstavení ročne. A akí ľudia sú Kajalčania? Určite nie uzavretí, hoci brány treba v dnešnej dobe zamykať už aj tam.

Text: Károly Kövesdi, preklad a aktualizácia: Jitka Rožňová

(Vasárnap, 17.10.2008)