Rimavská Sobota


(Historický a umelecký obraz gemerského mesta)
V gemerskom regióne sa v dnešných dňoch veru ťažko žije. Viacerí obyvatelia spomenutej oblasti sa sťažujú, že v rokoch po nežnej revolúcii boli postupne  zlikvidované tamojšie poľnohospodárske podniky, ktoré predtým zabezpečovali prácu a živobytie mnohým v regióne. Dnes je v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji už iba málo agrárnych podnikov. Žiaľ, nie sú na tom lepšie aj ďalšie odvetvia národného hospodárstva. Ľudia sú znepokojení, trápi ich veľký problém: nie je z čoho vyžiť, nie sú pracovné možnosti, príležitosti. Lebo mnohí z dnešných nezamestnaných by chceli pracovať. Fabrík však niet, poľnohospodárskych družstiev detto. Miera nezamestnanosti sa napríklad v roku 2009 pohybovala na úrovni 33,3 percenta, čo znamená, že každý tretí obyvateľ okresu bol bez práce. Aj nasledujúce roky znamenali veľký hospodársky a finančný pád, veď bez práce je vlastne stále každý tretí občan okresu. Aj za takých podmienok sa dnes žije v gemerskom regióne, rovnako aj v samotnom okresnom meste – v Rimavskej Sobote.

Necelých 30 percent Maďarov. Alebo viac…?

Mestom preteká a rozdeľuje ho na dve polovice rieka Rimava. Táto chudobná oblasť Slovenskej republiky však má bohatú históriu, na jej území vyrastali  významní predstavitelia literatúry, vedy a športu. Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1268. Rimavská Sobota má podľa posledného oficiálneho sčítania ľudí 24 505 obyvateľov. K slovenskej národnosti sa hlási 53,98 % obyvateľov okresného mesta, Maďarov je 29,62 %, Rómov 1 %, Čechov 0,41 % a prekvapujúco veľa, až 14,6 %, obyvateľov je inej a nezistenej národnosti.

Územie dnešného mesta bolo obývané už v dobe bronzovej, ale počas tatárskeho vpádu bola táto oblasť úplne zničená. V dobe Árpádovcov bolo mesto  pomenované ako Istvánfalu (Štefanova dedina). V roku 1268 sa v listine kráľovského dvorného kancelára, kaločského a báčskeho arcibiskupa Štefana, spomína Rimavská Sobota. Podľa spisovateľa Viktora Szombathyho sa mesto volalo Villa Rymoa Zombota. Rimavská Sobota dostala v roku 1334 od kráľa Karola Róberta rovnaké vymoženosti ako Budín. Postupne sa stala obchodným mestom namiesto predchádzajúceho trhového mesta. Roku 1506 mesto zničil obrovský požiar. Vtedy kráľ László Dobzse oslobodil na osem rokov Rimavskú Sobotu od platenia daní, aby tak pomohol vo veľmi ťažkej situácii. Žiaľ, vtedy zhorel aj dôležitý mestský archív. Turecké časy pre mesto nepriniesli nič dobré. Rovnako Szombathy spomína v roku 1939, že Turci sa v roku 1552 dostali k hradu vo Fiľakove a následne aj do Rimavskej Soboty. Steny mesta videli aj vojská Thökölyho, Bocskaiho i Rákócziho. Keď sa v roku 1805 spojila Gemerská župa s Malohontskou, Rimavská Sobota sa stala „gemerským“ hlavným mestom. Bolo to až do roku 1922. S mestom sú späté aj revolučné roky 1848 – 1849. Ešte aj dnes stojí dom, kde si trocha odpočinul Arthur Görgey, ktorý v Rimavskej Sobote začal vyjednávať s Rusmi, konkrétne s veliteľom Chrulevom.

Počas ďalšieho historického vývinu mesta sa neustále prejavovala rivalita medzi dvomi mestami, medzi Rimavskou Sobotou a Lučencom. Keďže Lučenec dostal zásadnejšie vymoženosti, jeho spoločenský a hospodársky rozvoj bol jednoznačne viditeľnejší. Napríklad, hlavná železničná dráha prechádzala cez Lučenec, ale i niektoré výraznejšie fabriky boli postavené v tomto meste. Z dvadsiateho storočia sa zo života mesta často spomína dátum 10. november 1938. V ten deň bola na základe rozhodnutia 1. viedenskej arbitráže Rimavská Sobota pričlenená k Maďarskému kráľovstvu.

Po skončení druhej svetovej vojny sa začali budovať nové základy mesta. Keďže šlo o mesto, ktoré disponovalo dobrým poľnohospodárskym základom, do popredia sa postupne dostal potravinársky priemysel, a to konkrétne cukrovar, sladovňa, pivovar.

Mihály Tompa, Dezső Győry, Viktor Szombathy – významní literáti mesta

socha Mihálya Tompu

socha Mihálya Tompu

V hospodársky chudobnom regióne sa stretávame s pamiatkami veľkých literátov z dávnejšej, no i z nedávnej minulosti. Tí sa buď priamo narodili v Rimavskej Sobote, alebo študovali, tvorili či boli na návšteve v meste na Rimave. Azda najvýznamnejším rodákom mesta je básnik Mihály Tompa. Na jeho počesť sa v Rimavskej Sobote každoročne usporadúva celoslovenské finále v prednese poézie a prózy v maďarskom jazyku. Pri tejto príležitosti sa stretávajú žiaci a študenti v rôznych kategóriách, tí, ktorí boli najlepší v okresných i krajských kolách. Je to senzačný festival mládeže, ktorej záľubou je krásna reč, beletria, umelecký prednes poézie a prózy. Mihály Tompa sa narodil 28. septembra 1817. Súťažiaci sa však neschádzajú na finálnom podujatí v deviatom mesiaci roka, a to z jediného dôvodu. Organizátori recitačnej súťaže jednoducho nemôžu zorganizovať finále nejakej akcie hneď na začiatku školského roka. Už dávnejšie zazneli hlasy, či by nebolo lepšie organizovať vyvrcholenie súťaže práve pri príležitosti narodenia veľkého maďarského básnika – no riešením zatiaľ zostáva väčšinou mesiac apríl. Mihály Tompa sa v roku 1844 stal vychovávateľom v Prešove, kde sa osobne zoznámil aj so Sándorom Petőfim. Aj sám významný maďarský básnik navštívil mesto na Rimave. Tompa zomrel 30. júla 1868 a pochovaný je v Chanave. V Rimavskej Sobote bola postavená jeho socha 4. júna 1902, ide o dielo Barnabása Hollóa. Táto socha bola v roku 1946 zbúraná, až v roku 1965 ju umiestnili v mestskom parku a na dnešné miesto bola umiestnená v roku 1994. Básnikovo meno nesie v meste námestie, ulica, ale i základná škola a gymnázium.

Dezső Győry sa tiež narodil v Rimavskej Sobote, a to 19. marca 1900 a zomrel v Budapešti v roku 1974. Bol ústrednou postavou maďarskej literatúry na Slovensku hlavne v medzivojnovom období. Po skončení druhej svetovej vojny písal predovšetkým prózu, podal napríklad verný obraz o Rimavskej Sobote a o Gemeri v období 1848 – 1918.

Viktora Szombathyho nazývajú pracovníkom na každom poli v oblasti spoločenského života Maďarov na Slovensku. Bol však predovšetkým spisovateľom a publicistom, ktorý sa narodil v Rimavskej Sobote 8. apríla 1902, zomrel v roku 1987 v Budapešti. Napísal poviedky, romány, ale aj mnoho cestopisných kníh a spracovával historické témy. Básnik, prekladateľ a publicista János Veres sa nenarodil v Rimavskej Sobote, ale tam zomrel v roku 1999. Narodil sa v Tornali. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol taktiež „všepracovníkom” maďarského spoločenského života v Rimavskej Sobote.

Literárny život mesta je, samozrejme, omnoho bohatší, nie sú to iba spomienky na tých, čo sa tam narodili či zomreli. Po páde Republiky rád sa v meste napríklad skrýval spolu so svojou manželkou ďalší významný predstaviteľ maďarskej prózy Tibor Déry. V rokoch 1929 až 1938 v Rimavskej Sobote učil aj ďalší známy básnik a spisovateľ Gyula Morvay. Vo februári roku 1944 v rimavskosobotskej nemocnici liečili Pála Gulyása, ktorý tam napísal aj dve pekné básne. Slovenská spisovateľka Terézia Vansová strávila v roku 1881 dlhší čas v Rimavskej Sobote. O svojej literárnej činnosti prednášal v meste Lajos Kassák, počas rokov prvej Československej republiky bol na návšteve mesta niekoľkokrát aj Zoltán Fábry. Z predstaviteľov slovenskej literatúry by sme mohli spomenúť Vladimíra Mináča, Jána Smreka či Janka Jesenského. Vynikajúci maďarský literárny rozprávač Kálmán Mikszáth bol v rokoch 1857 – 1863 študentom rimavskosobotského gymnázia. V meste študoval ešte aj dnes žijúci literát Árpád Tőzsér a dodnes tu tvorí napríklad István Bettes, István Hajdú či Zoltán Szászi.

Známi publicisti, redaktori a editori

Holokauszt-emlékmű

Pamätník holokaustu; Rimavská Sobota

Károly Berecz je tiež rodákom mesta nad Rimavou. Narodil sa 12. októbra 1821. V rokoch 1843 – 1844 sa zúčastnil aj zasadnutí bratislavského snemu. Pracoval napríklad pre známe vydavateľstvo Athenaeum. Jeho básnická zbierka Slobodné hlasy vyšla vlastne ako prvá kniha slobodnej maďarskej tlače v Bratislave v roku 1848. Berecz zomrel v Miškovci v roku 1901.

Ernő Bresztovszky (nar. 1882) študoval na filozofickej fakulte budapeštianskej univerzity a stal sa interným redaktorom denníka Népszava. Písal články predovšetkým politického, ekonomického a spoločenskovedného charakteru. Občas uverejnil aj literárnokritické práce.

Rodákom mesta je tiež István Batizfalvy (nar. 1824), ktorý po porážke revolúcie 1848 – 1849 istý čas pôsobil ako vychovávateľ, neskôr učil v rožňavskom gymnáziu. Odtiaľ sa dostal do Budapešti, kde popri učiteľskej práci vykonával editorskú činnosť. V prevažnej väčšine zostavoval učebnice a cirkevnohistorické knihy.

Dezső Wallentínyi (nar. 1873, Dengeleg – zomrel v roku 1924 v Rimavskej Sobote) bol otcom básnika Dezsőa Győryho. V protestantskom hlavnom spojenom gymnáziu v Rimavskej Sobote vyučoval maďarčinu, latinčinu a gréčtinu. Bol významnou osobnosťou literárneho a kultúrneho života mesta. Z poverenia mesta zostavil a redigoval listy Istvána Ferenczyho, ktoré boli vydané v roku 1912 v Rimavskej Sobote.

Lujza Blaha, István Ferenczy, Miklós Izsó a ďalší umelci regiónu

Múzsák háza

Rimavská Sobota: dom múz

Lujza Blaha sa narodila v Rimavskej Sobote 8. septembra 1850 a zomrela v Budapešti v roku 1926. Prezývali ju slávica národa a bola to vynikajúca herečka s prekrásnymi farbami hlasu. Už ako dvadsaťpäťročnú ju prijali do Ľudového divadla v Pešti. V roku 1901 ju Národné divadlo vyhlásilo za večného člena, ale až do zaniknutia Ľudového divadla pôsobila v tejto umeleckej inštitúcii. Dosiahla však obrovské úspechy aj v iných divadlách, svoj posledný veľký úspech zožala v Divadle Gergelya Csikyho v operete Babička v roku 1908. Predovšetkým jej zásluhou sa Ľudové divadlo úrovňou vyrovnalo vtedajšiemu nemeckému divadlu v Pešti. Dvakrát vystupovala aj v Rimavskej Sobote, vo veľkej sále hostinca Huszár zožala obrovský úspech.

Ďalším významným rodákom mesta je sochár István Ferenczy, ktorý sa narodil 24. februára 1792 a zomrel tiež v Rimavskej Sobote 4. júla 1856. V roku 1817 začal študovať na sochárskom oddelení akadémie u Fischera a Kliebera. V roku 1818 sa pešo vybral do Ríma, kde získal štipendium a strávil tam až šesť rokov. Dostal sa do ateliéru Dána Thorvaldsena. Domov sa vrátil v roku 1824. O 22 rokov dokončil jedno zo svojich najväčších diel – sochu Kölcseyho. V roku 1847 sa vrátil do Rimavskej Soboty. Za svoje najlepšie dielo považoval sochu Eurüdiké, okrem tohto diela vytváral iba menšie tvorby z hliny. Bol významným predstaviteľom umeleckého klasicizmu.

Rovnako ako známeho sochára môžeme v súvislosti s mestom spomenúť Miklósa Izsóa, ktorý však nebol rodákom Rimavskej Soboty. Po porážke revolúcie 1848 – 1849 sa skrýval aj v tomto meste, a to v rokoch 1851 – 1856. Tri roky bol žiakom Istvána Ferenczyho. V roku 1857 sa vďaka sponzorovaniu mladými spisovateľmi, umelcami a hudobníkmi vybral do Viedne. Študoval aj na akadémii v Mníchove. V dejinách maďarského sochárstva si ako prvý vybral aj ľudové témy. Zomrel v roku 1875 na tuberkulózu, nemal ani 44 rokov. Jeho poslednou významnou tvorbou je socha Petőfiho, kotrás sa nachádza v Budapešti.

Ditta Pásztory sa narodila v Rimavskej Sobote 31. októbra 1903. Bola veľmi významnou hudobnou osobnosťou svojej doby, majsterkou klavírneho umenia. Bola študentkou a neskôr aj manželkou Bélu Bartóka. Ich prvé spoločné vystúpenie sa datuje na 16. januára 1938. Spoločne vystupovali vo viacerých mestách Európy a dostali sa aj do Spojených štátov amerických. Pred fašizmom emigrovali v roku 1940 do USA, ale od roku 1946 žila opäť v Budapešti. Po smrti svojho manžela hrávala na koncertoch predovšetkým jeho diela. V roku 1963 sa stala zaslúžilou umelkyňou. Zomrela v Budapešti v roku 1982.

Samozrejme, aj z tejto oblasti by sme mohli spomenúť ešte niekoľko ďalších mien, ktorých nositelia mali niečo spoločné s Rimavskou Sobotou. Azda iba niekoľko: Gyula Rudnay, József Szentpétery, Lujza Farkas, József Tóth…

Slávne postavy nám pripomínajú aj niektoré pomníky, busty a sochy v meste. Nachádza sa tu pomník Blahy Lujzy, Š. M. Daxnera, Mihálya Tompu, Sándora Petőfiho, súsošie Jána Francisciho a Michala Miloslava Bakulínyho, busta Ivana Kraska,Terézie Vansovej, Petra Kellnera Hostinského, Jána Bottu, Ľudovíta Kubániho.

Gemersko-malohontské múzeum so stálou expozíciou

Múzeum v Rimavskej Sobote ja piatym najstarším múzeom na Slovensku. Vzniklo 3. septembra 1882. Pred týmto múzeom boli skôr založené múzeá iba v Bratislave (1868), na Orave (1868), v Košiciach (1872) a v Trenčíne (1877). V klasicistickej budove niekdajších delostreleckých kasární z roku 1850 sídli múzeum od roku 1910. Budovu projektoval budapeštiansky architekt Ferenc Miks, ktorý je autorom viacerých verejných stavieb v Rimavskej Sobote. Súčasné, klasicisticky ladené priečelie budovy bolo realizované rimavskosobotským staviteľom Mihályom Kallom. Dňa 18. mája 1913 bola v tejto budove verejnosti sprístupnená prvá stála expozícia. Budova múzea je zapísaná v ústrednom zozname pamiatok ako národná kultúrna pamiatka.

Múzeum sa špecializuje na dokumentáciu, výskum a na získavanie zbierok v odboroch história, archeológia, etnológia, výtvarné umenie, prírodné vedy a rómska kultúra regiónu Gemer – Malohont. Bohaté zbierkové fondy múzea, zo spoločenských a prírodných vied, dopĺňa rozsiahly historický knižný fond múzea. Celkový zbierkový fond presahuje počet 93 000 zbierkových predmetov.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ekonomicky dnes nie práve najbohatší región Slovenskej republiky je veľmi vzácnou oblasťou po stránke historickej, kultúrnej i spoločenskej. Samozrejme, všetko sme nemohli – a ani nemienili – uviesť. Snažili sme načrtnúť obraz historického i kultúrneho bohatstva centra Gemeru – Rimavskej Soboty. Zdôraznili sme predovšetkým tie životné okamihy, ktoré boli a sú ozaj tie najvzácnejšie z pohľadu literatúry, literárnej vedy, kultúry, vydavateľskej činnosti i umeleckej tvorby všeobecne. Poukázali sme na to, čo všetko si treba vážiť pri uvedení témy Rimavská Sobota a jej okolie. Koľko vzácneho vzniklo práve v tejto oblasti republiky, kde dnes žije určite mnoho nespokojných rodín, kde sa ťažko hľadá zamestnanie, kde ozaj treba premyslieť i tie najmenšie kroky, aby bolo možné čo i len najskromnejšie prežiť. Od výplaty k výplate… Ale tým sa kultúrne bohatstvo nestráca – hoci v súčasnosti by mnohí brali skôr to bohatstvo ekonomické a hospodárske.

Zostavil a preložil: Béla Susla
FOTO: mek.oszk.hu, web, Béla Susla