Spor obce Tešedíkovo-Pered so slovenskou vládou je aktuálnou témou, ktorá opäť vyvoláva konflikty medzi Slovákmi a Maďarmi. Slovenská vláda v stredu odmietla referendum občanov obce ohľadom navrátenia pôvodného historického názvu „Pered“, a zrušenia umelo vytvoreného slovenského názvu „Tešedíkovo“. Ignorovanie vôle občanov nastoľuje otázku, či Slovensko je skutočne demokratickým štátom?
V obci Tešedíkovo-Pered sa v roku 2012 uskutočnilo miestne referendum, v ktorom zvíťazil návrh, aby sa oficiálnym názvom obce stalo opäť pomenovanie „Pered“ namiesto „Tešedíkova“. Občania chceli prinavrátiť pôvodný stáročný historický názov obce, a nahradiť umelo vytvorený názov Tešedíkovo, zhora nadekrétovaný komunistickou vládou v roku 1948. Rovnaký postup zvolila vtedajšia vláda aj v prípady stoviek ďalších obcí na južnom Slovensku.
Pomenovanie Tešedíkovo sa viaže k Samuelovi Tešedíkovi. Samuel Tešedík (1742-1820) bol slovenský evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ a polyhistor. O jeho činnosti a význame nikto nepochybuje, avšak Samuel Tešedík sa nijakým spôsobom neviaže k obci Tešedíkovo-Pered. Nikdy nežil v obci, ani tam nepôsobil, dokonca obec počas života ani raz nenavštívil. Nemá teda žiadne reálne historické viazanie s touto obcou. Do roku 1948 pomenovanie Pered používali bez problémov Maďari aj Slováci.
Názov obce Pered sa spomína v súpise majetku Pannonhalmského opátstva vyhotovenom magistrom Albeusom už v roku 1237. V tejto listine sa názov obce vyskytuje vo forme „Purud“. Pomenovanie Pered je teda skoro 800-ročné.
Listina s názvom obce Pered (1237)
Vojenská mapa (18. – 19. stor.)
Napriek tomu, že referendum bolo vykonané v súlade so zákonom, bolo demokratické a platné, na zmenu názvu obce je potrebný aj súhlas vlády. Názvoslovná komisia Ministerstva vnútra však 15. októbra 2013 prijala k výsledku referenda zamietavé stanovisko. Podľa názoru historičky komisie Márie Kohútovej nemôže byť úradným pomenovaním obce maďarský názov, zároveň pomenovanie musí byť v štátnom jazyku. Zákony síce nariaďujú, že obce a mestá musia mať pomenovanie v štátnom jazyku, ale že musia mať aj slovenský pôvod, o tom zákony nepíšu. Komisia ignorovala aj dôležitý fakt, že na Slovensku existujú obce, ktoré používajú pôvodom maďarský názov (napr. Baka, Zalaba, Mad).
Spor obce Tešedíkovo-Pered a jeho výsledok opäť posilnil v mnohých Maďaroch nedôveru voči štátnej moci na Slovensku. Po tejto udalosti je ťažké uveriť, že pre slovenskú vládu sú Maďari skutočne rovnocennými občanmi so Slovákmi a že nepoužívajú v ich prípade dvojaký meter. Chabé argumenty počas sporu ako aj všemožné dokazovanie toho, že názov Pered nemôže ostať, lebo je maďarský a nie slovenský, sú toho jasným dôkazom. Postoj, že „všetko čo je maďarské je pre nás zlé, a treba to vymazať“ určite neprispieva spolunažívaniu Slovákov a Maďarov. Vláda ukázala, že momentálne na Slovensku stanovisko niekoľkočlennej komisie nevolených úradníkov bez problémov zaváži nad vôľou 2000 občanov referenda.
Zmenou názvu obce na Pered by sa však neporušili žiadne zákony Slovenskej republiky. Už aj referendum v roku 1997 v obci ukázalo, že obyvatelia sa viac stotožňujú s historickým menom, ako s názvom Tešedíkovo. Aj toto rozhodnutie však vláda vtedy zamietla.
Minister vnútra Róbet Kaliňák vyhlásil, že vláda neignorovala referendum, len sa riadi zákonmi, ktoré nedovoľujú názvy v inom ako štátnom jazyku. Ako vraví: „Rozdiel je v tom, že Pered je pôvodný maďarský názov, ku ktorému nie je vhodné sa vracať. Tak ako sa Bratislava nevráti k názvu Pozsony.“ Na absurdnosť argumentu ministra najlepšie poukazuje fakt, že podobným referendom zmenilo svoje názvy už viacero obcí, napr. Milanovce na Veľký Kýr, Čalovo na Veľký Meder, Šafárikovo na Tornaľu. Tieto názvy nie sú o nič menej „maďarskejšie“ ako Pered, ba práve naopak. Keďže tieto referendá vláda schválila, odvolávať sa v prípade Perede na zákon, ktorý to vraj nedovolí, je len zastieraním skutočného motívu.
Záver
A tu je aj koreň celej problematiky. Na Slovensku badať odmietanie tej časti histórie, a tých historických faktov, ktoré sú dôkazom toho, že Maďari sú rovnako autochtónnymi obyvateľmi tohto štátu ako Slováci. Výrokom, že Bratislava nie je už Pozsony, a tým pádom nie je ani Pressburg, Posonium či Prešporok, sa mažú z histórie (nielen hlavného) mesta tie dôležité okamihy, bez ktorých by sme toto mesto dnes neobdivovali.
Odmietanie uhorského dedičstva, a čo i len spomienok na maďarský národ je smutným dôkazom toho, že Slovensko sa ešte stále nevie vyrovnať s historickým spolužitím týchto dvoch národov, v ktorom neustále hľadá svoju vlastnú identitu.
Spracovala: Anita Radi
