„Veci treba brať s nadhľadom…“


Vyhral druhú sériu súťaže Slovensko hľadá SuperStar, jeho debutový album Nádherný deň sa stal platinovou platňou, v decembri 2006 získal aj prvého Zlatého slávika. Peter Cmorik výborne spieva, vynikajúco hrá na gitare – a dokonale rozpráva po maďarsky.

Snaží sa byť nenápadný, a hoci nie je vysoký a ľahko sa stratí v dave, navyše so sebou nemá ani gitaru, pri vedľajšom stole ho spoznajú a začnú si niečo šepkať. Prosbu o autogram však štvornásobný Zlatý a dvojnásobný Strieborný slávik neodmietne… Nesprávajú sa dotieravo. Ani si neviem predstaviť, že by hudobníka oproti mne, ktorý na mňa počas celého rozhovoru pôsobí dojmom veľmi rozhodného človeka, no zároveň ma presviedča o tom, že mám dočinenia s tou najprirodzenejšou a najskromnejšou osobou, niekto obťažoval. Zdá sa mi, že už nie je plachý a ostýchavý ako kedysi, práve naopak – kedykoľvek dokáže prevziať kontrolu nad situáciou.

„Veci treba brať s nadhľadom, potom sa človeku žije ľahšie,“ vyhlásili ste s prvou soškou Zlatého slávika v ruke. Žije sa vám ľahko?

Mám pocit, že žijem dobre. Nechcem tým povedať, že môj život je neusporiadaný, no pravda je taká, že žijem pre prítomnosť, chcem, aby bolo dobre teraz; nezaujíma ma, čo bude neskôr. Vyrastal som v jednoduchých podmienkach, nikdy sme sa netopili v peniazoch, napriek tomu sme žili dobre. Lebo nech sa veci vyvinú akokoľvek, kým sú okolo mňa milujúci ľudia, priatelia, cítim sa dobre, nech som kdekoľvek. Nežijem v zajatí myšlienky, čo so mnou bude.

Múdro, lebo mnohí nečakanú popularitu nedokážu uniesť: namiesto toho, aby si zachovali svoj rebríček hodnôt, zakrúti sa im hlava.

Pri mojej práci je dôležité, že sa nájdu ľudia, ktorí ma podporujú, ktorí si ochotne vypočujú moju tvorbu – nech je to hudba alebo texty – a vidia v nej zmysel, že im moja pesnička, ktorú si prehrajú, spríjemní deň. A ja mám vďaka tomu pocit, že som tu niečo zanechal. Okrem toho verím, že moje skladby navodzujú pozitívny, a nie negatívny dojem. Teda aspoň sa snažím písať o tom, čo je v živote dobré a pekné.

V titulnej piesni tvrdíte, že žijete, ako viete. Predpokladám, že recept ste si priniesli z rodiny, od svojich rodičov.

Nikdy som nad tým neuvažoval… Rodičia dávajú chtiac-nechtiac návod, veď stoja od útleho detstva pri nás, mnohému sa učíme od nich, sú našimi vzormi. Mojím vzorom je mama. Ona dokázala aj v najťažších chvíľach to, o čom som si myslel, že je nemožné. Od nej som sa naučil, že všetko je možné. Na druhej strane som mal šťastie, že som sa narodil v muzikantskej rodine. Mojím druhým vzorom je strýko z maminej strany, ktorý spieva v košickej opere, ale vystupoval aj na bratislavskej Novej scéne, má rockovú kapelu, ktorá je známa skôr na východnom Slovensku, no podľa mňa je to vynikajúci hudobník. Možno práve na jeho podnet sme si obľúbili hudbu – ja, moja sestra aj jej dvaja synovia.

Aj Vaša mama má dočinenia s hudbou.

Je učiteľkou klavíra a pokiaľ mi pamäť siaha, od štyroch-piatich rokov hrám na klavíri aj ja.

Učiteľky klavíra som si vždy predstavovala ako jemné, dobré duše.

Učiteľ hudby sa v niečom líši od ostatných pedagógov. Hudba pôsobí na emócie a už v útlom veku sa treba s dieťaťom hrať, aby si ju obľúbilo, aby pochopilo jednotlivé tóny, melódie. V podstate ma až do konca hudobnej školy učila mama, len jeden rok som mal iného učiteľa.

Bola prísna k svojmu synovi?

Občas áno, lebo som bol lenivý. Rád hrám, rád vidím rýchly výsledok; cvičenie a nekonečné opakovanie toho istého je pre mňa monotónne. Pravdou je, že som nikdy veľa necvičil. Na hudbu mám, našťastie, talent, a tak mi to šlo ľahšie. Keď som sa dostal bližšie k populárnej hudbe, mal som asi dvanásť rokov. Od tej chvíle som zahral všetko, čo som počul v rádiu. Neskôr som písal skladby a spieval. Zaujíma ma všetko, čo súvisí s hudbou: milujem klasiku, dodnes ju počúvam, ale už v detstve sa rozhodlo, že pop je to, čo ma láka.

Čítala som, na koľkých hudobných nástrojoch hráte. Je jednoduchšie spýtať sa, na koľkých nehráte?

Všetko ma zaujímalo, na každom nástroji som chcel hrať. V izbe stál klavír, otec hral na gitare, on ma naučil prvé akordy, doma sme mali aj flautu a ústnu harmoniku, všetko som vyskúšal. V hudobnej škole som cvičil na bicích, neskôr som hral na basovej gitare. Keď pripravujem demonahrávku k novej platni, každý nástroj si nahrám sám, podľa toho kapela vie, akú mám predstavu.

Spomínali ste, že aj sestra má rada hudbu.

Má dobrý hlas, je talentovaná, ale vybrala si inú dráhu.

V životopise máte uvedené, že ste sa narodili v Rožňave.

Áno. Pochádzame s Krásnohorského Podhradia, kde som býval do dvoch rokov a som čestným občanom obce. Tam som vždy trávil prázdniny u starých rodičov. Moji rodičia sa neskôr presťahovali do Veľkého Krtíša, kde dostali prácu, ja som tam chodil do školy a dodnes tam mám mnoho priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť.

Rožňava a Veľký Krtíš sú maďarské mestá. Viete v rodine po maďarsky?

Všetci. Aj ja – tu automaticky prejde do maďarčiny. Prekvapí ma, že hovorí absolútne čisto, s vynikajúcou výslovnosťou. – Málo ju používam, mohla by byť aj krajšia – ospravedlňuje sa. – Ale som rád, že viem po maďarsky. Veľký Krtíš leží pár kilometrov od hraníc, často sme chodili do Budapešti.

Ešte vám nenapadlo, aby ste tam koncertovali?

Na to by som potreboval maďarské texty. Ale keď koncertujeme na juhu, do repertoáru vždy zaradíme aj nejakú maďarskú skladbu – publikum to vždy uvíta.

Vo vašich génoch už pri narodení driemala hudba. Mohli ste sa vydať aj inou cestou.

S hudbou som sa už narodil. Keď som prišiel na svet, moja mama práve ukončila šiesty ročník konzervatória, a tak som deväť mesiacov počúval, ako cvičí na klavíri. Deti, samozrejme, snívajú o všeličom: v istom období som chcel byť kozmonautom, potom smetiarom, ale najmä lesníkom. Starý otec ma bral mnohokrát so sebou do nádherných ihličnatých lesov v okolí Krásnej Hôrky. Gemer je úžasný, neskôr som sa po ňom veľmi často túlal aj s otcom. Prírodu dodnes milujem, často chodím na túry, navštevujem pamiatky. Koniec koncov, na prírode som vyrástol. A na hudbe… V šestnástich som nastúpil do prvej kapely, vtedy som už vedel, že chcem byť muzikantom. So spevom to spočiatku nebolo nejaké slávne, až okolo dvadsiatky som mal pocit, že je to už prijateľné. Na takéto veci som citlivý…

Keď niečo robíme, mali by sme to robiť čo najlepšie.

Čo sa remesla týka, som perfekcionista – neviem, či to platí aj v iných oblastiach. V hudbe viem byť nepríjemný k ľuďom, k iným spevákom, keď mi do uší udrie falošný tón.

Život sa vám zmenil zo dňa na deň, stali ste sa superstar. Ako sa k vám správali priatelia?

Niektorí pochybovali, či som to aj naďalej ja. Mysleli si, že keď je niekto slávny, už je to iný človek. Ale časom sa aj pochybovači vrátili, šok pominul a sami prišli na to, kto som a že sa správam rovnako ako predtým.

Ak je niekto zrelá osobnosť, nehrozí, že uletí?

Mal som dvadsaťšesť, keď som vyhral SuperStar. Mal som šťastie, že som spoznal svojho manažéra Jozefa Šeba, ktorý mi už počas súťaže mnohé vysvetlil a dohliadal na to, aby som stál oboma nohami na zemi. Aj jemu môžem ďakovať, že som sa venoval najmä hudbe, a nie zbytočnostiam. Lebo človek rýchlo uletí. Nájdu sa takí, ktorí začnú panikáriť, ak sa jeden deň neobjavia v novinách. Nepochopili, že dôležité je to, čo vytvoríš – piesne, hudba.

Už ako jedenásťročný ste skladali hudbu, písali texty. Zachovalo sa z nich niečo?

Odložil som si ich, niekde sa určite zachovali, písal som si ich do hrubého modrého zošita. Ale pri tom všetkom, čo som sa za posledné roky naučil o hudbe, vyznievajú smiešne. Ale možno sú aj celkom dobré.

Kto bol vaším najvernejším poslucháčom, prípadne kritikom, na čí názor ste dali?

Doma som napísal pesničku, ale nemal som potrebu chváliť sa ňou. Keď som už mal skupinu, zahral som si ju s ňou. Mal som, pravdaže, mnoho kapiel – asi dvanásť –, lebo som vždy túžil po lepšom, volali ma, šiel som. Medzitým som sa hudobne vyvíjal: keď som prišiel do kapely, bol som najslabší, ale vypracoval som sa na úroveň ostatných.

Ako hodnotíte desať rokov medzi prvou kapelou a víťazstvom v SuperStar?

Všelijako. Z Veľkého Krtíša boli ľudia ťažko dostihnuteľní, internet nebol, ani som nevedel, kde mám hľadať kontakty, telefónne čísla. Nemal som vlastný repertoár, vždy som bol iba interpretom, ktorý často vystupoval s prevzatými pesničkami známych skupín. Potom som istý čas spieval iba v maďarčine – skladby P. Mobil-u. Po vysokej škole – a dokonca aj počas nej – som učil, často som pendloval medzi Banskou Bystricou a Veľkým Krtíšom. Nebolo to ľahké obdobie: hral som aj v kapele, venoval som sa inštrumentácii, koncertoval som, lebo som potreboval peniaze. Tak ma objavil Juraj Kupec a pozval ma do štúdia. Ukázal mi niekoľko svojich piesní, ja zasa svojich, a poprosil ma, aby som ich zaspieval. Predstavil ma Šebovi a tu sa začala naša spolupráca. Vtedy vyhlásili spevácku súťaž Slovensko hľadá SuperStar, do ktorej som sa prihlásil. Neboli z toho nadšení, ale nakoniec to prijali. Podarilo sa mi vyhrať; bolo to príjemné a užitočné, najmä podpora médií, otvorila mi cestu k vydaniu prvého albumu Nádherný deň s množstvom hitov. Obsahoval ich aj ďalší album, ktorý vyšiel v nasledujúcom roku – moja pieseň sa stala trikrát za sebou hitom roka.

So štyrmi Zlatými a dvomi Striebornými slávikmi zaujímate popredné miesto v slovenskom hudobnom živote. Napriek tomu hodnotíte veci veľmi racionálne.

Po prvom Slávikovi som bol veľmi opatrný, tvrdiac, že to nie je len moja zásluha. Ale myslím si, že vážnosť a racionálnosť mi zostali aj neskôr, nikdy som nebol rojko. Pre mňa bolo dôležité, že som mohol robiť svoju robotu, že sa mi dostalo podpory, že pracujem na štvrtom albume, ktorý vyjde na jeseň, že som zostavil koncertný repertoár. To je na uplynulých šesť rokov pekný výsledok. A podstatné je, že ľudia majú radi moje piesne.

Za popularitu sa niekedy platí vysoká daň. Čo sa vás dotýka najbolestivejšie?

To, že už viac nemám súkromný život. Predtým som si žil vlastný život, na ulici sa za mnou nikto neobzrel, a potom – bezprostredne po súťaži – zrazu nastal obrovský rozruch. Odvtedy som si už zvykol, a možno aj ľudia, už na mňa na ulici neukazujú prstom, nepokrikujú, už vypínam senzory. Keď si ma všimnú, nevadí, aspoň niekomu spríjemním deň…

Text: Klára Urbán,
Preklad:
Jitka Rožňová