11. apríla sa narodil jeden z najvýznamnejších básnikov maďarskej literatúry, Attila József.
Jeho narodeniny sú v Maďarsku každoročným sviatkom poézie. Z príležitosti Dňa poézie Vám prinášame niekoľko jeho básní v preklade Jána Smreka.
Attila József
Na moje narodeniny
Tridsaťdvaročným som ja dnes –
prekvapením je tento verš,
čačka,
hračka:
darček to pre mňa náramný
a nad ním si tu v kaviarni
a sám
jasám.
Bárs tridsaťdva mám zázračne,
Vlasť mi nad dvesto mesačne
nedá
beda.
Pedagógom byť chcejúci,
Som ja len pero derúci
chasník,
básnik.
Bo v Segedíne v z univer-
zity ma pán jej priamo z dvier
šibal,
šibal.
Pre ten môj „Nemám otca“ verš
karhal ma, že som na dereš
súci.
Skvúci
meč tasil z pošvy proti mne
v obrane vlasti. Náramne
sršal
kúsal:
„Z vás, pokiaľ chápavý som tvor,
nebude jakživ profesor“ –
tvrdí,
hrdý.
Pán Horger Anton darmo chce,
by nedostával z mluvnice
polet
poet –
Nad stredoškolskú pavedu
ja vyššie budem ľud edu-
kovať.
Kovať.
(11. apríl 1937)
S čistým srdcom
Nemám otca, ani mať,
ani boha, ani vlasť,
belčov, ni šat umrlčí,
bozk, ni dievča v náručí.
Tri dni nejem, nemám čo,
ni veľa, ni voľačo.
Mladé roky – mocnosť v nich!
Dvadsať ich mám, predám ich.
Ak nik o ne nestojí,
nuž ich predám čertovi.
S čistým srdcom vlámem sa,
ba aj vrahom stanem sa.
Chytia ma a obesia,
v žehnanú zem ľahnem ja,
smrtonosný vzklíči strom
v srdci mojom prekrásnom.
(1925)
Neskorý nárek
(úryvok)
Tridsaťšesť stupňov horúčky mnou hegá,
kde máš obklad, mama?
Niet ťa – ty ako svižná, ľahká dievka
Ľla si a po bok smrti ľahla, zvaná.
Ja z milých mnohých žien, z jesene, z leta
Skúšam si poskladať ťa v celok znova,
No nepozhovie čas, už spaľuje ťa
pahreba tymianová.
Óda
(úryvok)
Óh, akouže to hmotou teda som,
že pohľad tvoj ma kreše do formy?
akou to dušou, svetlom, jagotom,
obdivuhodným zjavom v svete tom,
že svahy tela tvojho úrodného
v tmách prázdna pochopiť je možné mi?
A že jak Slovo do umu rozvitého
môžem sa ponárať do záhad jeho!…
cievstvo tvoje, ako kry ružové,
neprestajne sa chvie.
Prúd večný nesie v sebe, aby, hľa,
na lícach tvojich láska zakvitla
a lono dalo blahé ovocie.
Citlivú pôdu tvojho žalúdka
korienkov množstvo pekne zľahunka
vyšíva, jemné vlákna jej
spletajúc, viažuc, rozpletajúc –
nech v bunky tvoje mnoho šťavy prýšti
a košatých pľúc tvojich krásne listy
nech svoju vlastnú slávu šepotajú!
Večitá hmota šťastne prúdi v tebe
tunelmi čriev a vedľa nich
bohatý život kal do seba strebe
na vrúcich studniach ľadvín horlivých!
Kopce sa vlnia veľkolepé,
súhvezdia mihocú sa v tebe,
Plesá sa hýbu, fabriky hučia, stroje,
hmýria sa živočíchov miliónove voje:
karas,
maras,
neľútostnosť aj dobrota?
Slnko plá, severný svit hmlou zastrel –
vo tvojom jadre
nepovedomá večnosť kolotá.
(1933)
