Dolná Strehová je významným kultúrnym a pamätným miestom na Slovensku. V tejto malej obci sa 21. 1. 1823 narodil Imre Madách, básnik a dramatik, autor známeho diela Tragédia človeka. Madách žil v Dolnej Strehovej do roku 1844, neskôr od roku 1853 až do smrti (1864). Autor Tragédie je v Dolnej Strehovej aj pochovaný.
Obec Dolná Strehová v Banskobystrickom kraji patrí k okresu Veľký Krtíš. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 (obecný úrad ešte dodnes nemá oficiálne výsledky z roku 2011) má 1 030 obyvateľov s trvalým pobytom a 18 obyvateľov s prechodným pobytom. Z toho 1 018 občanov je národnosti slovenskej, 4 maďarskej, 8 českej a ôsmi obyvatelia patria k rómskej menšine. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1251 pod pomenovaním Strigoa. Neskôr sa objavuje pod názvami Strogea, Stego, Stegow, Stregoua, Ztrehova a Alsozthergowa.
Dolná Strehová a Madách
Imre Madách sa narodil 21. januára 1823, tri týždne po narodení Sándora Petőfiho, v miestnom kaštieli. Jeho otec sa volal rovnako Imre, matka Anna Majtényi. Básnik mal štyroch súrodencov: Máriu, Annu, Károlya a Pála. Otec Imreho Madácha zomrel v roku 1834, keď mal jeho syn – básnik iba 11 rokov. Vo svojej rodine básnik videl príklad k vlastenectvu a vzťah ku kultúre. V roku 1837 ukončil gymnaziálne štúdiá, skúšky absolvoval vo Váci. Nemal ani 15 rokov, keď začal študovať v Pešti na filozofickom odbore. V rokoch 1839 – 1840 sa dal na štúdium práva.
V Pešti veľmi veľa čítal, z maďarskej literatúry predovšetkým Kölcseyho, Vörösmartyho, Bajzu a Eötvösa, zo svetovej literatúry to bol hlavne Victor Hugo a Shakespeare. Jeho blízkym a dobrým priateľom sa stal Menyhért Lónyay.
Počas prázdnin sa vždy rád vracal domov do kaštieľa. V roku 1840 navštívil Piešťany a Trenčín. Ešte v tom istom roku pokračoval v štúdiu práva, ale už v Dolnej Strehovej. O rok neskôr však opäť v Pešti absolvoval skúšky z práva a v roku 1842 zložil advokátske skúšky. Vo februári 1845 sa zasnúbil s Erzsébet Fráter, svadba bola v tom istom roku, presnejšie 20. júla. Dňa 1. januára 1848 sa im narodil syn Aladár. Madácha v tom období už asi piaty rok trápili zdravotné problémy. V roku 1851 sa Madáchova rodinka rozrástla, narodila sa im dcérka Jolán. O rok sa básnik dostal do väzenia, lebo ukrýval tajomníka Lajosa Kossutha Jánosa Rákóczyho. Dňa 7. mája 1853 ho prepustili na slobodu, no musel zostať v Pešti. K svojej rodine do obce Csesztve sa vrátil až v júli. Do Dolnej Strehovej sa rodina presťahovala koncom roka 1853, jeho manželstvo však nebolo šťastné a po vzájomnej dohode 25. júla 1854 v obci Ecseg podpísali manželia rozhodnutie o rozvode. Sedem rokov svojho manželského života prežil v obci Csesztve. V rokoch 1859 – 1860 napísal v Dolnej Strehovej svoje vrcholné dielo Tragédia človeka. Toto umelecké dielo hrajú ešte aj dnes a je veľmi obľúbené na javiskách v celej Európe. Po krátkom čase začal pracovať na ďalšej svojej významnej dramatickej tvorbe Mózes. Prácu dokončil v novembri 1861. V auguste nasledujúceho roku Madácha v Csesztve a v Strehovej navštívil ďalší vynikajúci predstaviteľ maďarskej literatúry János Arany. Madách sa v roku 1863 dočkal obrovskej pocty: bol zvolený za člena Maďarskej akadémie vied. Vtedy však už bol vážnejšie chorý. Básnik zomrel v kruhu svojich priateľov a blízkych 5. októbra 1864 o pol druhej ráno. Jeho pohreb sa konal 7. októbra 1864 v Dolnej Strehovej a pozostatky uložili v starej rodinnej hrobke na cintoríne oproti katolíckemu kostolu. „Jeho rodisko sa s ním dôstojne rozlúčilo: obrad celebrovali šiesti kňazi, spieval lučenecký mužský zbor, rakvu sprevádzali župní pandúri a striedavo niesli predstavitelia novohradského dôstojníckeho zboru a miestnej mládeže,“ píše Ferenc Kerényi v publikácii Imre Madách.
Obnovený Madáchov kaštieľ
Predposledný januárový deň v roku 2013 bol slávnostným a dôležitým dňom v živote obce Dolná Strehová. Dňa 30. januára 2013 bol totiž v rámci slávnostnej spomienkovej akcie dokončený projekt pod názvom Naše spoločné dedičstvo: Madách. Súčasťou tohto projektu bolo aj obnovenie kaštieľa významného predstaviteľa maďarskej literatúry Imreho Madácha. Rekonštrukčné práce sa začali v roku 2010 a boli ukončené v týchto dňoch. Obnovenie pohltilo približne 1,5 milióna eur, sčasti aj z prostriedkov Európskej únie. Ďalšou úlohou bude zostavenie a zorganizovanie stálej výstavy. Zriaďovateľom Madáchovho kaštieľa ako pamätného literárneho miesta sa stalo Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku (MKMS) pred desiatimi rokmi. Dovtedy sa štát akoby veľmi nestaral o vzácne historické pamiatky a hodnoty. Hoci mnohí si mysleli, že Imre Madách si zaslúži uznanie v podobe krajšieho kaštieľa a všeobecne celého okolia, málo ľudí však konalo.
Veľmi dôrazne to vyslovil literát Attila Mizser, keď v roku 2008 pri pomníku básnika počas Medzinárodných literárnych dní Madácha okrem iného poukázal na to, že: „To miesto pre nás niečo znamená … Veď je to miesto, kde básnik našiel svoj domov, odkiaľ spoznával svet… A napokon tu našiel nielen svoj domov, ale aj večný odpočinok. V tom spočíva tajomstvo tohto miesta.“
Dôležitým krokom bol vstup Slovenska a Maďarska do Európskej únie. Následne Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vytvorilo podmienky, aby sa zriadili múzeá kultúry národnostných menších ako samostatné zložky Slovenského národného múzea.
Bohatá história kaštieľa a jeho okolia…
História Madáchovho kaštieľa je veľmi bohatá a rôznorodá na udalosti. Starý kaštieľ v Dolnej Strehovej bol postavený približne v roku 1430, dnes však už neexistuje. Vlastne ho ani nepostavili Madáchovci, ale Révayovci z Trebišova. Madáchov kaštieľ vznikol v polovici 18. storočia, prestavali ho po roku 1810. Pôvodný kaštieľ Madáchovcov v roku 1717 vyhorel, taká istá tragédia zničila novú budovu v roku 1758. Starý otec básnika Sándor Madách začal s výstavbou novej budovy v roku 1799. Neskôr básnikov otec, ktorý zastával dôležité postavenie v živote novohradskej župy, zdokonalil výtvor svojho predka okrem iného aj prekrásnym parkom. Počas života významného literáta ešte existovala aj jednoposchodová budova starého kaštieľa.
V roku 1877 zriadili Madáchov pamiatkový výbor. Výbor pre Madáchov náhrobný pomník bol založený v roku 1923 v Lučenci pri príležitosti 100. výročia narodenia spisovateľa. Telesné pozostatky básnika a jeho rodiny boli premiestnené zo starej hrobky do novej, ktorá bola postavená v parku kaštieľa. V roku 1938 bol majetok rodiny v Dolnej Strehovej vydražený. Po druhej svetovej vojne sa kaštieľ dostal do vlastníctva obce (1948) a slúžil na školské účely, bola tam aj materská škola a školská jedáleň.
Kaštieľ a park prešli renováciou v roku 1955, ale pomník zrekonštruovali až po roku 1963, vtedy totiž po kaštieli a parku vyhlásili za historickú pamiatku aj náhrobný pomník.
Rok 1964 bol rokom stého výročia úmrtia Imricha Madácha. Pri tejto príležitosti UNESCO a Svetová rada mieru zaradili 100. jubileum úmrtia Madácha medzi významné kultúrne výročia ľudstva. Samozrejme, bolo to významné ocenenie pre Madácha, ale zároveň aj pre obec a celý región. Začala sa rekonštrukcia kaštieľa, ktorá trvala približne mesiac a pol, a kaštieľ bol zrenovovaný.
V roku 1968 sa zmenil nielen názov kultúrnej inštitúcie, ale aj zriaďovateľ. Múzeum sa nazývalo Okresné literárne múzeum vo Veľkom Krtíši a jeho zriaďovateľom sa stal Okresný národný výbor vo Veľkom Krtíši. V roku 1977 sa začala generálna oprava budovy. Bolo to dlhotrvajúce obdobie a trvalo až do roku 1991, keď boli múzeu poskytnuté uvoľnené priestory v Modrom Kameni. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky sa však v roku 1996 rozhodlo, že Múzeum sa stane súčasťou Kultúrneho centra vo Veľkom Krtíši. Významným medzníkom bol rok 2002, keď opäť ministerstvo kultúry zriadilo aj ďalšie národnostné múzeum SNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku. Tým sa dosiahol dôležitý krok: od 1. januára 2003 Literárne múzeum v Dolnej Strehovej a Pamätný dom v Sklabinej pričlenili k Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku.
Význam Madáchovej literárnej tvorby
Odborná literatúra o Madáchovi je veľmi bohatá. Samozrejme, popredné miesto v nej zastáva jeho hlavné dielo: Tragédia človeka. Mnoho literárnych vedcov si myslí, že Madách vytvoril jediné ozajstné dielo, avšak hneď na úrovni svetového rangu. Napriek tomu treba zdôrazniť, že literárni teoretici, historici a kritici vyzdvihujú fakt, že existuje mnoho rozborov aj ďalšej Madáchovej tvorby. Tvorbu básnika a dramatika podrobnejšie rozoberal literárny vedec Pál Gyulai, ktorý už v roku 1880 vydal trojzväzkovú publikáciu o tvorbe Madácha. Napriek svojej obšírnosti toto vydanie vôbec nie je kompletným zrkadlom, úplnou zbierkou Madáchovej literárnej činnosti. Úspešnejší výber zostavil v roku 1942 publicista a literát Gábor Halász. Práve táto tvorba je dodnes asi najpoužívanejším a najkomplexnejším výberom.
Od smrti Madácha bolo jeho hlavné dielo Tragédia človeka interpretované v rôznych podobách a pochopeniach. Táto umelecká tvorba v biblickom rámci podáva obraz dejín ľudstva a je to vlastne stručná charakteristika Madáchovho diela svetového rangu. Keďže obsahuje cirkevné prvky, niektorí teológovia práve preto mali výhrady a Tragédiu človeka kritizovali. Najviac kritiky z kruhu teológov sa dielu ušlo z úst Bélu Várdaiho, ktorý poukázal na to, že to, čo Madách v Tragédii rozoberá, je pre neveriacich veľa, pre veriacich zas málo. Ďalší literáti sa vyjadrili, že Tragédia človeka je príliš pesimisticky ladená tvorba. Avšak viac slov a článkov o tejto geniálnej tvorbe je pozitívnych. Už Ferenc Toldy, významný literárny vedec 19. storočia predpovedal, že Tragédia človeka sa aj v nemčine, aj v iných jazykoch stane svetoznámou. Podľa Györgya Radóa Madáchovo dielo bolo preložené približne do 80 jazykov, sú jazyky, v ktorých vyšlo v rôznych verziách. Madách sa dožil aj toho, že mu francúzsky literát Ludovic Rigoudaud v roku 186 oznámil: „Pracujem na preklade Tragédie.“ Alexander Ditze už v roku 1865 preložil Tragédiu do nemčiny, vo francúzštine je aj viac prekladov, jedným z prekladateľov bol známy básnik Jean Rousselot. V češtine vyšiel preklad od Františka Brábeka, v slovenčine od Pavla Országha Hviezdoslava, ale aj od ďalších prekladateľov.
Madáchovo dielo sa jednoznačne zapísalo medzi elitu svetovej literatúry. Počas autorovho života sa ani jedna jeho hra nedostala na javisko. Tragédiu človeka prvýkrát predviedli 21. septembra 1883. Podľa tejto významnej dramatickej tvorby vznikla aj opera. Tragédiu zhudobnil György Ránki a prvýkrát ju uviedli v budapeštianskej Opere v roku 1970.
Béla Susla
