Karol Wlachovský

Karol Wlachovský

Nájdené/-í v preklade

Zaujímavé rozhovory s vynikajúcimi predstaviteľkami a predstaviteľmi umeleckého prekladu, v ktorých vám prezradia čo to o ich spôsobe práce a odhalia tajomstvá umeleckého textu. Z netradičnej ankety našej redaktorky Iny Nemesbüki, ktorá všetkým položila rovnaké otázky, sa zrodili rôznorodé, úprimné a prekvapujúce, ale aj dojímavé odpovede, ktoré vás určite zaujmú.

Karol Wlachovský

Narodil sa v Košiciach. Pôsobí ako prekladateľ, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, kultúrny diplomat. Študoval ekonomický odbor na SVŠT (1958 – 1959). Neskôr vyštudoval Filozofickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave (1969). Bol redaktorom Slovenských pohľadov (1963 – 1968). Pôsobil vo vydavateľstve Tatran ako vedúci redakcie svetovej literatúry a napokon ako riaditeľ vydavateľstva (1968 – 1990). V Budapešti pôsobil ako diplomat. Bol riaditeľom Československého kultúrneho a informačného centra (1990 – 92), riaditeľom Kultúrneho inštitútu Slovenskej republiky (1993 – 1996), kde po niekoľko ročnej prestávke pôsobil opäť (od roku 1999). Pre poslucháčov slovakistiky prednášal na Univerzite Loranda Eötvösa v Budapešti teóriu a prax prekladu (1993 – 1995), ako pedagóg hosťoval na Katolickej Univerzite Pétera Pázmánya v Pilišskej Čabe (1996 – 2003). Prednášal tiež na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne a Vysokej škole Sándora Kőrösi Csomu v Békéšskej Čabe (1995 – 1999).

Karol Wlachovský je jedným z najvýznamnejších prekladateľov maďarskej literatúry 20. storočia. Preložil texty výkvetu maďarskej literatúry: I. Örkénya, G. Ottlika, I. Mándyho, M. Mészölya, G.. Csátha, A. Kertésza a iných. Je dvorným prekladateľom Lajosa Grendela. V posledných rokoch sa systematicky venuje prekladu diela Kálmána Mikszátha.
Wlachovský je držiteľom množstva odborných i štátnych ocenení. Medzi nimi Ceny Jána Hollého, Milána Füsta, Tibora Déryho. Za svoju prácu bol ocenený Zlatou medajlou MZ Slovenskej Republiky, Cenou predsedu Slovenského parlamentu a inými významnými cenami.
K. Wlachovský je autorom publikácie, v ktorej odovzdáva svoje skúsenosti z prekladu a uvažovania o literatúre a kultúrnej diplomacii: Köztes szerepben, Párbeszéd a magyar és a szlovák irodalommal – közös dolgainkról). V maďarčine mu vyšla aj zbierka štúdií a esejí Belső világosság.

Ako ste sa naučili jazyk, z ktorého prekladáte?

Bolo to presne pred päťdesiatimi rokmi, keď ma vtedajší šéfredaktor Slovenských pohľadov Milan Ferko doslova hodil do vody: vraj pochádzam z Gemera (mal pravdu), „ty máš skôr afinitu k maďarčine ako tvoji kolegovia redaktori z Turca a Liptova“. V tom tiež mal pravdu a pravdu mal aj v tom, že tzv. maďarská literatúra v Československu (jediný po maďarsky píšuci autor Imre Forbáth lekárčil v Ostrave a v Tepliciach) je súčasťou aj slovenského literárneho kontextu. Redaktorom Slovenských pohľadov som sa stal ešte ako poslucháč FFUK a okrem iného som takto dostal na starosť sledovanie literárnej tvorby súčasných maďarských spisovateľov v Československu. Moja znalosť maďarčiny zo starodičovského domu v Rožňave bola viac ako slabá, absolútne nedostatočná na čítanie maďarských umeleckých textov a prekladateľskú prácu z maďarčiny. Pri prekladoch mi pomohol neliterárne vzdelaný otec, inak banský inžinier, a tak som pre potreby časopisu začal prekladať tunajších maďarských autorov L. Dobosa, Gy. Dubu, D. Monoszlóya, spoza Dunaja štúdiu slovakistu I. Käfera. S jedlom však rástla aj chuť zdokonaľovať sa v hovorovej aj literárnej maďarčine. Začal som sa rozhliadať a prekladať aj autorov metropolitnej maďarskej literatúry. Skrátka, moja prekladateľská cesta viedla z domu na Štúrovej ulici do neďalekého maďarského literárneho sveta za Dunajom. Keď mi potom vyšiel jeden z prvých vážnejších prekladov, emblematický román maďarskej povojnovej literatúry po roku 1945 Škola na hranici od Gézu Ottlika (1976), všimli si to aj v Maďarsku a odvtedy až do roku 1990 som z maďarskej strany každý rok dostal pozvanie na pobyt (iný typ pozvania som si nemohol dovoliť prijať, lebo som mal už vedúce postavenie vo vydavateľstve Tatran), ktoré som (bez manželky) využil vždy v septembri, aby som sa v čisto maďarskom prostredí učil po maďarsky a oboznamoval s maďarskou literatúrou. Maďarčinu som teda neštudoval v školskom zariadení, naučil som sa ju ako samouk v škole maďarského literárneho života, v ktorej ma sprevádzali maďarskí rovesníci a priatelia (Zoltán Zimonyi, Csaba Gy. Kiss), ako aj významný maďarský spisovateľ Miklós Mészöly.

Študovali ste preklad? Je podľa vás dôležité translatologické vzdelanie pre prekladateľa?

Preklad ako samostatný odborný predmet som neštudoval v nijakej školskej ustanovizni. Mojím osobným priateľom však bol o osem rokov starší prof. Anton Popovič, a tak som mal osobný kontakt s nitrianskym Kabinetom literárnej komunikácie a pravidelne som sa zúčastňoval na nitrianskych odborných seminároch, letných školách a konferenciách. Postupne som sa oboznámil aj so súvekou českou (J. Levý, B. Mathesius) a poľskou (M. Glowiński, J. Slawiński, S. Skwarczyńská) teóriou prekladu, literatúry a literárnej (meta)komunikácie. Sám sa pokladám za odchovanca nitrianskej prekladovej školy Antona Popoviča. Odborné vzdelanie z prekladu som teda nadobúdal súbežne s prekladateľskou prácou a praxou. Bez neho by som si asi nevypracoval vlastnú koncepciu umeleckého prekladu z maďarského do slovenského jazyka. Hodno však podotknúť, že osvojenie poznatkov teórie prekladu a literárnej komunikácie je len jedna z podmienok vzniku ekvivalentného a adekvátneho prekladu.

Čo bola pre Vás najlepšia škola prekladu?

Ak sa nad otázkou hlbšie zamyslím, musím povedať, že za svoju najlepšiu školu prekladu pokladám vyše dvadsaťročné pôsobenie vo vydavateľstve Tatran, v ktorom som okrem iného viedol veľkú prekladovú Redakciu svetových literatúr. Tu som mal možnosť (pravda, aj povinnosť) sledovať prácu najmä vynikajúcich redaktoriek a prekladateliek, ktoré boli poväčšine odchovankyne tzv. ruskej školy prekladu na Slovensku. Mal som bezprostredné kontatky s poprednými slovenskými prekladateľmi z najrozmanitejších jazykov a s mnohými z nich som nadviazal trvalé priateľstvá. Navyše Tatran sídlil pod Michalskou bránou v budove bývalej Uhorskej poľnohospodárskej úverovej banky z roku 1875 (pre vydavateľstvo ju kúpil Andrej Plávka roku 1951) a blízo vydavateľstva bolo takmer 30 viech a vinární, kde sa po pracovnom čase dalo prediskutovať všetko, na čo nezvýšil čas na pracovisku. Z týchto diskusií, polemík a škriepok pri víne vzišiel nejeden edičný (prekladateľský) čin alebo vydarené riešenie spletitého prekladateľského problému v texte.

Ako a prečo ste začali s prekladom beletrie?

Na začiatku to bola zrejme tzv. komplementárna funkcia prekladu, čiže úsilie doplniť domáci literárny kontext niečím novým, čo v ňom dosiaľ chýba. A v tom domácom literárnom kontexte toho chýbalo naozaj veľa, hoci maďarská literatúra sa po 2. svetovej vojne začala veľmi systematicky prekladať do slovenčiny, a preto v slovenskej prekladovej tvorbe nateraz je preložených zhruba 1000 literárnych diel (vrátane textov divadelných hier). Neskôr sa môj záber zúžil s vyhranenou literárnou orientáciou a vkusom na takých autorov a také diela, ktoré v slovenských spoločenských pomeroch nemohli vzniknúť. Bola to tzv. urbánna maďarská literatúra, ktorá nadviazala na meštiansku literárnu kultúru bývalého Uhorska. Od súčasných autorov (napr. I. Mándy, M. Mészöly, A. Kertész, I. Örkény a ďalší) som potom nasadil spiatočku k medzivojnovému pokoleniu tzv. nyugatovcov a ich súbežcov (D. Kosztolányi a jeho bratanec G. Csáth) a zakotvil som pri Kálmánovi Mikszáthovi, dodnes azda najčítanejšom maďarskom klasikovi dualistického Uhorska.

Uživí vás preklad beletrie, alebo máte ešte iné zamestnanie, iné príjmy?

V mojom pokročilejšom veku na otázku môžem odpovedať už len v minulom čase. Nikdy som sa neživil prekladom, ktorému som sa venoval vždy len mimo hlavného pracovného pomeru. Iba v zátvorke poznamenávam, že v živote len raz som si dovolil vybrať mesiac pracovného voľna (v polovici 70. rokov) na súrny preklad antológie mladých maďarských spisovateľov na Slovensku (Biliard na pamäť niekoľkých hrdinov). Navyše, keď som si sám vyberal a určoval diela na preklad, prestala ma zaujímať aj výška honoráru, lebo jednoducho vybrané dielo som „chcel“ preložiť. To však neznamená, že by som nebol vedel, kto všetko sa živí výlučne prekladateľskou prácou a ako vedúci redaktor prekladovej tvorby som to mal aj na zreteli pri výbere a zadávaní prekladov, čo však nikdy nebolo rozhodujúce. A dodnes viem aj to, že v poslednom polstoročí minulého storočia na Slovensku si len jeden prekladateľ „vyprekladal“ dom, no aj to len jeho polovicu. Myslím, že dnes už akiste nie je možný ani takýto ojedinelý individuálny výkon.

Vidíte isté špecifiká v preklade medzi slovenskou a maďarskou literatúrou?

Preklady najmä z klasickej maďarskej literatúry do slovenčiny tvoria osobitnú kapitolu slovenskej prekladovej tvorby, a to nielen od roku 1862, keď sa v Uhorsku začali systematicky vydávať maďarské neperiodické publikácie v slovenskom preklade. Je to doslova špecifická oblasť slovenskej prekladovej tvorby, lebo do roku 1918 pozadie tejto literatúry tvorí spoločný štátny útvar, ale jeho dejiny v slovenskom a maďarskom národnom pohľade sa nezbližujú do totožnej paradigmy, ba zo súčasného pohľadu sa čoraz väčšmi rozchádzajú tak, ako všetko slovenské sa oddeľuje od maďarského a naopak. V jednom alebo druhom jazykovom prostredí sa slovenský indoeurópsky jazyk a maďarský ugrofínsky jazyk pociťuje čoraz viac ako cudzia inakosť, hoci sa pomenúva to isté. Stačí si všimnúť terminológiu (vo väčšej miere) pri spätnom pomaďarčovaní a (v menšej miere) pri poslovenčovaní uhorskej (maďarskej) minulosti. (Maďarčina nepozná, resp. nechce poznať také pojmoslovie, ktoré by rozlíšilo uhorské od maďarského.) Pravda, prekladateľ si s tým nejako musí poradiť. Prikláňam s k názoru, že perfektný slovenský text bez rušivých inojazyčných prvkov môže dokonale vystihnúť „uhorskosť“ minulosti, ako sme sa k tomu dopracovali s talentovanými študentmi na prekladateľkých seminároch (Pedagogická fakulta Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity). Širšie sa o tom rozpisujem v doslove pod názvom Môj (slovenský) Mikszáth k 6. zväzku slovenského výberu z próz Kálmána Mikszátha Ľubovnianske strašidlo (Vydavateľstvo Marenčin PT).

Cítite, že Vaša práca je potrebná? Dostáva sa Vám podpory, pozitívnej odozvy za Vašu prácu? Akej?

Počas pomaly päťdesiatročnej prekladateľskej aktivity sa mi toho podarilo preložiť toľko, že už strácam prehľad predovšetkým o svojich časopisecky publikovaných prekladoch, ale nevzrušujem sa nad tým, lebo sa ukázalo, že nie je nepotrebné ani to, čo sa napohľad nevidí, keďže sám znenazdania narážam na zabudnuté stopy svojej práce. Pri výbere diela na preklad som vždy mal na zreteli výpovednú nosnosť autorského textu, jeho literárnoumelecké (estetické a inovačné) hodnoty a predovšetkým potenciálneho slovenského čitateľa vybraného preloženého textu. Vtedy som obchádzal, aj teraz obchádzam (hoci už z iných dôvodov) protokolárne odporúčajúce zoznamy diel maďarskej literatúry na preklad do cudzích jazykov. Vždy som bral do úvahy, že slovenský jazyk je síce pre Maďara cudzí (čo v minulosti nebolo tak), ale v istom zmysle je aj susedný (čo aj v minulosti bolo tak). Preto bibliografia mojich prekladov z maďarskej literatúry tvorí takú menšiu „súkromnú“ panorámu modernej maďarskej literatúry od poslednej štvrtiny 19. storočia do konca 20 storočia. Je v tom systém, je to prehľadné, nezacláňané dobovou literárnou hlušinou. Čo by som teda chcel viac…

Najviac si cením, že ani predtým, ani teraz ma nikto neobmedzoval, nikto mi nebránil v tom, čom som si zaumienil preložiť. Prirodzene, medzi tým „predtým“ a „teraz“ je rozdiel, lebo vtedy možnosti výberu boli „dozierne“ a teraz sú „nedozierne.“ Pravda, bez znalosti veci to nešlo ani vtedy, a nejde ani teraz.

Myslíte, že sú prekladané zásadné texty súčasnej maďarskej a slovenskej literatúry? Máte vysnívaný text, ktorý by ste chceli prekladať?

Preložené dielo v prijímajúcom jazykovom a spoločenskom prostredí má vždy inú funkciu ako v pôvodnom jazykovom a literárnom kontexte.V súčasnosti sa na Slovensku prekladá a vydáva menej „národne“ zafarbenej maďarskej literatúry, ktorá má šancu osloviť vzdelaného a rozhľadeného slovenského čitateľa. Tieto prekladové diela číta, reflektuje a zavše aj komentuje inteligentná vrstva čitateľov, ktorej mozog nie je zmitorený (poväčšine iba politikmi hlásanými) spormi a prežitkami z minulosti slovensko-maďarských vzťahov. Osobitne si cením, ak o takýchto preložených dielach (napr. P. Esterházy, P. Nádas) a i.) potom ústne alebo písomne referujú renomovaní vedci a profesori (napr. M. Marceli, P. Michalovič).
V mojom pokročilejšom veku už nesnívam o tom, čo by som hodlal a chcel preložiť. To som si už sám vymedzil, či presnejšie obmedzil (L. Grendel, D. Kosztolányi, K. Mikszáth a dosť), a preto sa mi ponajviac sníva o tom, čo práve prekladám, predovšetkým detaily a pasáže textov, ktoré sa mi do tej chvíle nepodarilo preložiť podľa predstavy.

Ako vnímate recepciu svojich prekladov?

Ak vychádzame zo základného nezmeniteľného princípu, že preklad nikdy nie je celkom dokonalý a nikdy nemôže byť totožný s originálom, lebo ide o metajazykovú tvorbu nového textu na základe pôvodiny, potom s tým prekladateľ musí byť zmierený. Osobne nemám pocit, že by som sa zmieroval a uspokojoval so zbytočným úsilím a daromnými prekladmi. Lebo najmä od chvíle (na začiatku 70. rokov), keď som si sám vyberal a odporúčal na vydanie to-ktoré maďarské dielo, ohlasy po jeho vydaní boli v prevažnej väčšine priaznivé. Medzi mojimi prekladmi sa vyskytli betsellery (G. Ottlik : Škola na hranici), podpultové vydanie (A. Kertész: Makra), knihy vydané jedno po druhom v 2. vydaniach, ale aj knihy s užším čitateľským záberom (I. Mándy, M. Mészöly, D . Kosztolányi , I. Örkény). Vyšli o nich analytické štúdie a rozbory po slovensky aj po maďarsky, a vyskytli sa aj recenzie s paušálnymi súdmi, ba aj odsudkami bez vecnej argumentácie, čo ma nemohlo vyviesť z miery, lebo nemá zmysel polemizovať s takými úsudkami a názormi. Nateraz si najviac cením 13 prekladov z tvorby Lajosa Grendela a dosiaľ vydaných 6 zväzkov z plánovaného 10-zväzkového slovenského výberu próz Kálmána Mikszátha. Ak sa z nich ročne predáva (akože sa aj predá!) po 300 kusov, tak dnes to na terajšom slovenskom knižnom trhu nie je málo. Viac ma však hreje, že tieto preklady dávajú podnety na vznik doktorandských prác, ako sa to dozvedám z emailov budúcich literárnych vedcov, ktorí ma vyhľadávajú. Je to nádejné pre budúcnosť slovenskej prekladovej tvorby z maďarčiny.

Myslíte, že je preklad medzi slovenskou a maďarskou literatúrou dostatočne podporovaný?

Mám síce prehľad o súčasných podporných možnostiach pre preklady z maďarskej literatúry, ale osobne som sa o nijakú podporu neuchádzal a ani sa už akiste nebudem uchádzať. O finančnú dotáciu a podporu na vydanie mojich prekladov sa napospol postarali vydavatelia (Vydavateľstvo Marenčin PT a Vydavateľstvo Kalligram), maximálne ma požiadali o podpis žiadosti. Hodno však mať na zreteli, že za súčasného stavu knižnej kultúry na Slovensku vydať maďarské dielo v slovenskom preklade v takom náklade a tak, aby náklady na vydanie boli kryté výnosom z predaja knihy, akiste možno zaradiť medzi nebeské zázraky, takže takáto činnosť sa bez štátnej a inštitucionálnej podpory nezaobíde. Niekomu by na tom malo záležať, lebo maďarská kniha vydaná po slovensky je aj politikum, ktoré pomáha odbúravať nedôveru a predsudky. Napokon aj v oblasti knižnej kultúry platí tak ako v bežnom živote, že peňazí nikdy nie je toľko, aby ich bolo dosť.

Má ešte dnes zmysel venovať sa prekladu medzi malými literatúrami, alebo, ako sa vraví, literatúra stratila svoje postavenie, význam a čítanie nahrádza surfovanie po internete?

Len si pomyslime, že slovenskí a maďarskí čitatelia sa raz budú vzájomne oboznamovať s dielami maďarských a slovenských spisovateľov prostredníctvom anglických prekladov, ktoré podľa súdnych maďarských literárnych kritikov a vedcov znalých veci naozaj poväčšine nepatria medzi tie „bezchybné“. Pravdaže, bolo by to vždy viac ako nič. Ale v percepcii malých národných literatúr je určite lepšie vyhnúť sa takýmto sprostredkujúcim článkom, lebo dovtedy si slovenská aj maďarská literatúra (obe sú malé) zachovajú svoje autentické a autonómne postavenie vrátane priechodných prekladateľských problémov. Spomínaná sprostredkovaná literárna komunikácia vybočuje zo stredoeurópskeho horizontu literatúry a kultúry vôbec. Osobne sa domnievam, že aj surfovanie na internete k tomu pozvoľna vedie. Mojou galaxiou je Guttengergova tlačená kniha (obstála už päť aj pol storočia) a porovnajme si ju s časovou stálosťou známych elektronických nosičov informácií.

Čo si myslíte o literatúre na internete a jeho preklade?

Nečítam preklady literárnych diel na internete, hoci ich pokladám za neoddeliteľnú súčasť prekladovej tvorby, lebo denne sledujem na monitore text tvoreného prekladu maximálne štyri hodiny, keďže od šiestich rokov nosím dioptrické okuliare na ďalekozrakosť. Ak sa pri internetových preložených textoch doržiavajú zásady prekladovej tvorby, malo by byť všetko v poriadku.

Pomáhajú vám v preklade prekladateľské programy, internetové slovníky?

Postupne a najmä premyslene, cieľavedome som si vytvoril takú rozsiahlu príručnú knižnicu, aby mi podľa možnosti nič nechýbalo pre prekladateľskej práci. (Zo súkromných zdrojov som sa usiloval vytvoriť niečo podobné aj v knižnici Domu prekladu v Balatonfürede pre nastupujúcu generáciu mladších a mladých slovenských prekladateľov z maďarčiny.) Zdá sa, že najviac starostí robia maďarské texty z uhorských čias so zastaranoun slovnou zásobou a neodmysliteľným overovaním rozličných (historických, národopisných, miestnych, krajových a pod.) reálií, ktoré prestali evidovať aj staršie slovníky vydané v prvej polovici 20. storočia.
Túto vrstvu jazyka závratné zmeny spoločenského a hospodárskeho života za posledných 150 rokov vyradili zo slovnej zásoby a nikto okrem chudáka prekladateľa necíti potrebu ich oprášiť a dať na internet. Tu teda zavše nie je nápomocný ani internet. Prekladateľ zostáva osamotený, nemá iné východisko, ako si pracne pomôcť sám, ako sa hovorí, a potom mu už aj Pánboh pomôže.

Cítite sa ako veľvyslanec kultúry? Ako vnímate súčasný stav kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Maďarskom?

Desať rokov som bol kultúrnym radcom slovenského (do 31. decembra 1992 československého) veľvyslanectva a riaditeľom Kultúrneho inštitútu (predtým Československého kultúrneho a informačného strediska) v Budapešti. Vedel by som na túto tému rozprávať ako Šeherezáda z Tisíc a jednej noci. Ale… veľvyslanec je politická funkcia, prekladateľ a jeho práca je poslaním, indiividuálnym počinom. Ak si je prekladateľ vedomý, čo, kedy a pre koho prekladá, jeho práca môže mať efekt.

Pri pohľade z budínskej strany Dunaja, kde pomaly bývam takmer štvrť storočia, javí sa mi to tak, že súčasný stav kultúrnej výmeny (chápem ju v širšom význame slova, predovšetkým nie ako obchod a reciprocitu) medzi Slovenskom a Maďarskom je poznačený únikom konkrétnych skutkov spoza slov, všetko sa pekne deklaruje, ale medzitým mnoho vecí jednoducho zaniká, napríklad z maďarskej strany Katedra slovenského jazyka a literatúry na Katolíckej univerzite Pétera Pázmánya v Pilíšskej Čabe, v zániku je aj Slovenská katedra na pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity, na ELTE, čiže štátnej univerzite v Budapešti živorí slovakistika v rámci celej slavistiky, hoci Maďarsko má 7 slovanských susedov, zo slovenskej strany zasa ohromila posledná správa o zániku „reálneho“ Slovenského inšititútu na Rákócziho ceste č. 15, ktorý dlhé roky bol naozaj živým a vyhľadávaným kultúrnym cetrom Budapešťanov, a teraz by sa mal nahradiť niečím viruálnym, čo iste nebude stáť veľké peniaze, ale ani nebude nič platné. Lenže nositeľom kultúry je človek a jeho kontakty nemôžu nahradiť virtuálne elektronické prostriedky, ktoré by mu mali uľahčovať, a nie limitovať prácu pri šírení kultúry. Čo možno od toho čakať? Povedzme si, že uvidíme…len aby potom nebolo neskoro. (Medzitým sa situácia vyriešila, Inštitútu vykonáva svoju činnosť aj naďalej. – pozn. red.)

Ako si predstavujete ideálny stav kultúrnej výmeny medzi Maďarskom a Slovenskom?

Ideálny stav kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Maďarskom si možno predstaviť, po prvé, len pri nevyhnutnej hospodárskej prosperite obidvoch susedných strán, po druhé, pri vzájomnej dôvere a úprimnosti obojstranných vzťahov, keď prísľub, dané slovo „kryje“ konkrétny zámer a cieľ, čin a skutok. S tým súvisí aj prístup k uhorskému kultúrnemu dedičstvu z minulosti, ktoré v spoločnom štátnom útvare pomáhalo sformovať aj dva moderné stredoeurópske susediace národy. Tendencia spätného privlastňovania jednotlivých, ale vzájomne prepojených zložiek tohto dedičstva nateraz však vedie k takému východisku, ktoré nieže oba národy a svojbytné kultúry nezblíži, ale oddelí, až rozdelí. Spoločné dejiny, ako aj tie samostatne prežité od rozpadu Uhorského kráľovstva až podnes by už mohli byť dosť poučné v tom zmysle, že nesvornosť nevedie k cieľu. Slováci to vedia z legendy o Svätoplukovi, Uhri, čiže Slováci aj Maďari, z porážky pri Moháči, Maďari a Slováci z Trianonu (lebo aj Slováci, najmä tí z Dolniakov Uhorska, majú svoj Trianon). Nebolo už dosť strát, nezišli by sa už aj nejaké zisky?