Bielou nedeľou (fehérvasárnap, mátkáló vasárnap) sa nazýva tá nedeľa, ktorá nasleduje hneď po Veľkej noci. Tento deň je zároveň posledným dňom veľkonočného sviatočného cyklu. V raných obdobiach kresťanstva osoby pokrstené na Veľkú sobotu, si v tento deň vyzliekali biele šaty odeté počas krstu. Odtiaľ pochádza aj pomenovanie „biela nedeľa”.
Typickým a pekným zvykom tohto dňa bolo u Maďarov tzv. „komálás, mátkálás” (vo význame „kmotrenie“), čo predstavovalo hlavne rituálne uzavretie priateľstva medzi dievčatami, ktoré spečatili výmenou tzv. „kmotrej misy” (komatál). Tým seba navzájom prijali za súrodencov. Od tohto dňa si navzájom vykali a oslovovali sa „kmotor, kmotra” (koma, mátka). Priateľstvo bolo uzavreté na celý život, a keď sa im narodili deti, stali sa „krstnými kmotrami” (keresztkoma).
Komatálat hoztam,
Meg is aranyoztam.
Ha nem tetszik komának,
Küldje vissza komának.
(Foto: internet).
Najdlhšie sa tento zvyk udržal na území Zadunajska a Moldavska. V kmotrej mise sa nachádzali hlavne veľkonočné vajíčka alebo červené vajíčka, zákusky, ovocie, víno a stužka. Častokrát sa aj verš s touto tematikou (príklad na obrázku) napísal a hodil sa tiež do misy.
Túto misu najčastejšie posielali staršie dievčatá s mladšími dievčatami ku svojej vyvolenej kamarátke. Alebo niekedy samotné staršie dievča išlo osobne odovzdať kmotriu misu svojej budúcej kmotre so slovami: Mátka, mátka, mátkázzunk, Hónap délre komázzunk, Ha éljünk, ha haljunk, Mindég mátkák maradjunk! (slov. Kmotra, kmotra, kmotrime sa, zajtra na obed sa kmotríkujme, keď sme živí, keď sme mŕtvi, navždy ostaneme kmotry!). V básničke sa nachádza slovo „mátka“, ktoré pripomína slovenské slovo „matka“. Maďarské „mátka“ je skutočne prevzaté slovo pravdepodobne z južnoslovanského slova „matka“. V maďarčine sa ale toto slovo nikdy nepoužívalo vo význame „matka, mať“, ale znamenalo vyvolenú milú, priateľku, priateľa, alebo inú blízku osobu (v preklade sme použili slovo „kmotra“, lebo nemáme vedomosť o slovenskej podobe výrazu „mátka“).
Keď dievča vošlo do domu, pobozkala svoju budúcu kmotru, ktorá misu zobrala, poďakovala, a na nasledujúci rok odplatila za prinesenú misu. Keď prinesené dary dané dievča prijalo, zobrala z vajíčok a na ich miesto vložila iné. Dôležité bolo, aby nevrátila ten istý počet, aký dostala. Vtedy by to totiž nebolo „kmotrenie”, ale len výmena. Do vína naliala svoje vlastné.
Mladí chlapci a dievčatá, ktorí neboli pokrvnými príbuznými, vzájomným posielaním kmotrej misy sa navzájom prijímali za súrodencov. Mladíci posielali kmotrie misy tým dievčatám, s ktorými sa zvykli zhovárať či tancovať, ale vedeli už naisto, že ich nezoberú za manželky. Prijatím kmotrej misy sa z nich totiž stali súrodenci, a z takého vzťahu nemohlo vzniknúť manželstvo. U Polovcov (palócok; najdôležitejšie centrá Polovcov na území Slovenska sú Šahy/Ipolyság, Rimavská Sobota/Rimaszombat, Tornaľa/Tornalja, Fiľakovo/ Fülek) dokonca výmena kmotrej misy znamenala vznik príbuzenského vzťahu.
FOTO: netfolk.blog.hu
