Maďarský Fellini: Miklós Jancsó (1921-2014)

Miklós Jancsó

Bol len o rok mladší ako Fellini, zomrel o dvadsať rokov neskôr. Americký režisér Martin Scorsese ho označil za svoj umelecký idol. Patrí medzi najslávnejších a uznávanejších umelcov Maďarska. Za svoje filmy a diela získal mnoho medzinárodných cien nielen v Cannes, v Montreali ale aj v Benátkach. Síce režíroval viac ako 30 celovečerných filmov, dnes jeho diela zriedka premietajú slovenské klubové kiná. Pomaly zabúdame na Miklósa Jancsóa, ktorý je považovaný za jedného z najoriginálnejších svetových tvorcov filmového umenia?

Zvony odleteli do Ríma

Jancsó študoval na cirkevnom gymnázium a na univerzite v Cluji (Rumunsko) právo, národopis a dejiny umenia. V roku 1944 sa stal doktorom práva. Vstúpil do armády počas druhej svetovej vojny, ale hneď padol do zajatia. Po vojne vyštudoval divadelnú a filmovú réžiu a v roku 1958 sa objavil s celovečerným filmom Zvony odleteli do Ríma (A harangok Rómába mentek). Dovtedy režíroval len krátke a dokumentárne filmy.

Jeho prvý film nevyvolal veľký ohlas, skôr jeho Odvrátená tvár (Oldás és kötés,1963) príbeh mladého chirurga, ktorý prežíva svoju životnú krízu a zmení svoj podhľad na celý svet. Jancsó na podnet a pod vplyvom svojho talianskeho idola, režiséra Michelangela Antonioniho priniesol nové filmové postupy do maďarskej kinematografie.
Scenár k filmu už mu písal jeho dlhodobý priateľ, spisovateľ Gyula Hernádi (1926-2005), s ktorým spolupracoval až do jeho smrti.

Nasledujúce filmy ako Beznádejní (Szegénylegények, 1965), Hviezdy na čiapkach (Csillagosok, katonák, 1967) a Ticho a krik (Csend és kiáltás,1968) sú už natočené v štýle Jancsóa (jednozdušené príbehy, dlhé zábery, masové tanečné scény). V týchto filmoch Jancsó rozvinul svoj osobitý štýl a dal priestor aj vynikajúcemu kameramanovi Jánosovi Kendemu.

Tento filomvý triptych proti útlaku, násiliu a týraniu sa stal vo svete filmovým hitom, lebo bojoval proti mocným a ukázal ľudskú bezbrannosť svojich hrdinov.
Pred odchodom do Talianska (s novinárkou Giovannou Gagliardovou) v roku 1970 ešte natočil tri veľmi významné, ale odbornou kritikou veľmi neuznávané filmy a to Svieži vietor (Fényes szelek, 1968) o povojnovej revolučnej mládeži, Sirocco (1969) o fiktívnom chorvátskom národnom hrdinovi a Agnus dei (1970)o bielom terore a nástupu fašizmu v Maďarsku. Tieto filmy boli predzvesťou Jancsóho nového ikonického, alegorického, obrazového a čisto autonómneho filmového videnia.

Talianské nespútanosti

V 70. rokoch Jancsó nakrútil niekoľko historických filmov v talianskej produkcii, ako: Súkromné neresti, verejné cnosti (Vizi privati, pubbliche virtù, 1976 ), Rím chce znovu Cézara (Roma rivuole Cesare, 1974), Pacifistka, (La pacifista,1970).

Jeho viac-menej kontraverzné historické drámy so svojou sexuálnou odviazanosťou pobúrili verejnosť. Nepochopili jeho posolstvo a tieto filmy považovali za umelecky nehodnotné, nepodarené, formalistické diela.
Viac vyzdvihovali filmy, ktoré sa zaoberali s revolúciou, s maďarskou históriou, ako Elektra, láska moja (Szerelmem, Elektra, 1974), Maďarská rapsódia (Magyar rapszódia,1978) a Allegro barbaro (1979).
V roku 1972 do Cannes išiel s filmom Červený žalm (Még kér a nép), ktorý je o revolte maďarských poľnohospodárov na konci 19. storočia. Film nezískal očakávanú Zlatú palmu, získal „len“ cenu za réžiu.

Od historických filmov prešiel na začiatku 80. rokov s filmom Tyranovo srdce alebo Boccacio v Uhorsku (A zsarnok szíve, avagy Boccaccio Magyarországon, 1981) k novému filmovému vyjadrovaniu. Zaoberá sa procesom, ako sa stanú z utláčaných utlačovatelia. Jancsó v nepodarenom viacdielnom televíznom seriály Blaženná púť doktora Faustusa peklom (Faustus doktor boldogságos pokoljárása, 1982) chcel zmapovať dejiny Maďarska v období 1930-1970, ale jeho štylizovaná podoba umeleckého seriálu bola ťažko stráviteľná pre divákov televízie.

Dvojica Hernádi – Jancsó

S Gyulom Hernádim spolupracoval od roku 1958, stali sa najlepšími priateľmi. Ich aktivita sa v druhej polovici 80. rokov ďalej rozvíjala a Jancsó tvoril nové, niekedy až surrealistické filmy, ktorých predlohami boli práve úspešné a často diskutované romány Gyulu Hernádiho Sezóna príšer (Szörnyek évadja, 1987) a Hororskop Ježiša Krista (Jézus Krisztus horoszkópja, 1988).

Filmy ako Boh kráča pospiatky (Az Isten hátrafelé megy, 1990) a Valčík Na krásnom modrom Dunaji (Kék Duna keringő, 1991) sa zaoberajú s manipulovateľnosťou jedinca v novej postkomunistickej spoločnosti.
Na konci 90. rokov Jancsó prišiel s novou filmovou dvojicou hrdinov: hrobármi Pepe a Kapa. V pripravovanej pentatológii : Mne v Pešti dal Boh lampáš do rúk (Nekem lámpást adott kezembe az Úr Pesten, 1999), Do matere! Komáre (Anyád! Szúnyogok, 2000), Posledná večera u Sivého koňa (Utolsó vacsora az Arabs szürkénél, 2001), Stávaj, kamoš, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál, 2002), Bitka pri Moháči (A mohácsi vész, 2004) a Ede zjedol môj obed (Ede megevé ebédem, 2006) Jancsó vtipne a ironicky kritizuje novodobý kapitalizmus v Maďarsku, v ktorej sa všetci tvária ako veľký humanisti a veria, že socializmus sa dá zreformovať a aplikovať aj v kapitalistickom systéme. Dvaja „motáci“ svojej doby sa snažia prežiť v nových spoločenských , politických a ekonomických podmienkach, popritom hrajú ako dvaja kabaretní umelci. Šašovia doby, ktorý chcú prežiť, žiť. Nič iné. To je posolstvo starnúceho Jancsóa.

Jancsóove a Hernádiho filmy sú variáciou na základnú dilemu ľudstva: stavia proti sebe tyranov a bezmocných, násilie a odpor voči násiliu. Nemajú jednoznačných hrdinov, tie sú skôr len symbolom istých vlastností, princípu. Týmto Jancsó vytvoril všeobecné, nadčasové modely. Pre Jancsóa sú príznačné dlhé filmové sekvencie, zábery, panoramatický obraz, veľké scény a pohyb. Či balet alebo ľudové tance v modernej choreografii, vlniace sa davy, tanečníci, nahé ženy a po puste cválajúce kone. Potrebuje definovať priestor, či to je rovina, tajga, pustatina, alebo práve skľučujúce väzenie, pevnosť alebo cela. Bol jedným z novodobých filmových minimalistov, ktorý neplytval so zbytočnými dialógmi, strihmi záberov. To je jeho štýl. Neopakovateľný, možno len napodobniteľný. Ale Jancsó bol len jeden.

Jancsóove filmy boli a sú dodnes perličkami na filmových festivaloch a klubových premietaniach.

Ľudovít Kossár