Margit Garajszki

2014-08-08_13-18

Nájdené/-í v preklade

Zaujímavé rozhovory s vynikajúcimi predstaviteľkami a predstaviteľmi umeleckého prekladu, v ktorých vám prezradia čo to o ich spôsobe práce a odhalia tajomstvá umeleckého textu. Z netradičnej ankety našej redaktorky Iny Nemesbüki, ktorá všetkým položila rovnaké otázky, sa zrodili rôznorodé, úprimné a prekvapujúce, ale aj dojímavé odpovede, ktoré vás určite zaujmú. Prajeme vám príjemné chvíle strávené nad úvahami o textoch a ich prekladoch.

Margit Garajszki (1983)

Narodila sa v Budapešti. Vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne študuje odbor divadelná réžia a dramaturgia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Preklady uverejňovala časopisecky na stránkach Élet és irodalom, Lettre Internationale a Kalligram. Medzi jej najvýznamnejšie knižné preklady patria Silvester Lavrik: Irina és az ördög, Karol D. Horváth: Karol D. Horváth a najnovšie Pavel Vilikovský: Kutya az úton, ktorý vyšiel prednedávnom. Ako dramaturgička a prekladateľka sa spolupodieľala na zrode dvojjazyčnej inscenácie inšpirovanej životom a dielom Sándora Máraiho pod názvom Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti / A polgári kutya nevelése, ktoré malo premiéru v divadle Thália v Košiciach.
Je autorkou detskej knižky Bobuľa a rozprávky Bartók, ktorá vyšla súčasne v maďarskom a slovenskom jazyku.

Ako ste sa naučili jazyk z ktorého prekladáte?

Pochádzam z Maďarska, z malého mesta Dabas, kde sme si na základnej škole mohli vybrať okrem povinnej angličtiny/nemčiny fakultatívne aj slovenský jazyk, keďže v jednej časti mesta žijú aj potomkovia slovenských prisťahovalcov z čias Márie Terézie. Keďže sa na slovenčinu prihlásilo len 5-6 žiakov a mali sme skvelú učiteľku, jazyk som sa naučila natoľko, že ma prijali na Slovenské gymnázium v Budapešti. Neskôr na katedre slavistiky Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti som študovala slovakistiku a kultúrny manažment. Zahraničným lektorom slovenčiny na ELTE bol vtedy doc. Jozef Štefánik, ktorý prišiel s nápadom, že by sme mohli skúsiť štúdium aj na Slovensku, tak som sa prihlásila, prijali ma a nakoniec som vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Študovali ste preklad? Je podľa vás dôležité translatologické vzdelanie pre prekladateľa?

Vyštudovala som jednoodborovú slovenčinu, ale myslím, že translatologické vzdelanie, ak v sebe spája teóriu a prax, môže napomôcť k tomu, aby sa prekladateľ vyhol školáckym chybám, vypestoval si vlastný spôsob práce a utvrdil sa v tom, že to, čo robí, je dobré.

Čo bola pre Vás najlepšia škola prekladu?

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som navštevovala výberové prekladateľské semináre Ildikó Hizsnyaiovej, ktoré boli úžasné preto, lebo zosytematizovali a vedecky pomenovali moje dovtedajšie praktické zistenia, inšpirovali ma, aby som preklad beletrie vnímala ako intelektuálnu hru a dali mi základy, ako prístupu k textom a čo je mimoriadne dôležité, dodali mi odvahu, aby som sa nebála odkloniť od doslovného prekladu. Ďalšou dôležitou školou bola pre mňa účasť na prekladateľskom seminári v Maďarskom prekladateľskom dome v Balatonfürede pod vedením Renáty Deákovej, kde sme sa v malej skupine venovali konkrétnym prekladom, ktoré sme si potom navzájom prezentovali a komentovali. Najlepšia škola prekladu je prax a dobrý redaktor, ktorý kritickým okom prečíta preklad, okomentuje, dokonca Szaniszlóa, redaktora z Kalligramu.

Ako a prečo ste začali s prekladom beletrie?

Počas univerzitného štúdia slovenčiny som hlbšie spoznávala súčasnú slovenskú literatúru, ktorá sa mi zdala byť taká fajn, že som preložila niekoľko poviedok, aby som ich mohla dať prečítať kamarátom, ktorí slovenčinu neovládajú. Až keď časopisecky uverejnili môj prvý preklad, poviedku Moniky Kompaníkovej Dotyky vody, zistila som, že o preklady súčasnej slovenskej literatúry môže mať záujem aj širšia verejnosť.

Uživí vás preklad beletrie, alebo máte ešte iné zamestnanie, iné príjmy? Preklad beletrie ma neuživí, ale ani som sa ním nikdy nesnažila živiť. Ja si chcem preklad vychutnať, mať za odmenu a nie za trest, preto si tituly vyberám, a medzi jednotlivými prekladmi si dávam tvorivú pauzu a robím niečo iné. Prekladanie je výsostne osamotená činnosť, čo mi po čase začne vadiť, a keďže mám rada, keď môžem s ľuďmi spolupracovať a niečo spoluvytvárať, tak sa utiekam k divadlu alebo k iným kultúrnym aktivitám, aby som si potom znovu oddýchla pri preklade. Okrem toho pociťujem veľkú osobnú zodpovednosť za dielo aj za autora, ktorého akurát prekladám, dokonca väčšiu, ako keď sama píšem niečo autorské, ten tlak z pocitu zodpovednosti by som permanentne asi ani neuniesla.

Vidíte isté špecifiká v preklade medzi slovenskou a maďarskou literatúrou?

Vďaka úzkemu stáročnému historickému prepojeniu Maďarov a Slovákov, a vďaka maďarskej národnostnej menšine žijúcej na Slovensku vplyv maďarského koloritu je výrazne prítomný v mnohých literárnych textoch, čo prináša isté špecifiká v preklade. Za všetky spomeniem jedno: v slovenských literárnych textoch sa bežne objavujú predovšetkým v rovine lexikálnej maďarské vlastné mená, výrazy, dokonca i celé vety, a kým v slovenskom texte ide o príznakové pasáže, v maďarskom preklade treba dbať na to, aby sa ten istý text nestal štylisticky nepríznakovým.

Cítite, že Vaša práca je potrebná? Dostáva sa Vám podpory, pozitívnej odozvy za Vašu prácu? Akej?

Zatiaľ som nestratila nádej, že je potrebná. Pozitívnej odozvy sa mi dostáva asi v takom množstve, akú si zaslúžim. Čo sa týka kritiky, snažím sa sledovať, aké sú reakcie, aby som sa prípadne poučila. V prípade prekladov pre mňa je však prvoradé, aby sa písalo o tej knihe, ktorú som prekladala, nevadí mi, ak na mňa recenzent akosi zabudne, dokonca tajne dúfam, že si pri čítaní neuvedomil, že čítal prekladový text, pretože vtedy sa mi preklad vydaril.

Myslíte, že sú prekladané zásadné texty súčasnej maďarskej a slovenskej literatúry? Máte vysnívaný text, ktorý by ste chceli prekladať?

Myslím, že nie sú preložené všetky dôležité texty slovenskej literatúry do maďarčiny, ale aspoň máme čo robiť. Vysnívaných textov mám niekoľko, predovšetkým ma láka súčasná prozaická a dramatická tvorba. Ak však odhliadnem od vlastných rozmarných prekladateľských chúťok, myslím, že pre lepšiu propagáciu slovenskej literatúry v Maďarsku je užitočné neprekladať rôzne knihy od rôznych autorov, ale systematicky vybudovať povedomie o jednom-dvoch spisovateľoch, ktorí by sa mohli stať reprezentantmi slovenskej literatúry v Maďarsku. Keď sa totiž u nás povie česká literatúra, každého napadne Hrabal alebo Kundera, ale myslím, že keď sa povie slovenská literatúra, bežného maďarského čitateľa nenapadne nikto. Na tomto by som chcela pracovať, aby sa to zmenilo.

Ako vnímate recepciu svojich prekladov?

Od titulu k titulu je to iné. Vždy ma poteší, keď kniha, ktorú som prekladala, začne žiť svojim vlastným životom a ja mám možnosť sledovať jeho prijatie. Zatiaľ to vyzerá tak, že najhoršie je ticho, radšej nech sa rozvíri nejaká diskusia, ako keby mala kniha upadnúť do zabudnutia.

Myslíte, že je preklad medzi slovenskou a maďarskou literatúrou dostatočne podporovaný?

Peklad medzi slovenskou a maďarskou literatúrou nie je dostatočne podporovaný, napriek tomu nejaké knižky vychádzajú. Čo však považujem za veľký nedostatok je to, že chýba podpora na prezentáciu týchto diel, na propagáciu a marketing prekladovej literatúry, dôsledkom čoho niektoré tituly zapadnú, nedostanú sa do rúk čitateľov, dokonca o nich prejaví mierny záujem aj odborná verejnosť. V poslednom čase som dospela k presvedčeniu, že moja úloha prekladateľky neskončí pri odovzdaní rukopisu do vydavateľstva, ale sama by som mala napomôcť, aby sa knihe dostalo viac pozornosti.

Má ešte dnes zmysel venovať sa prekladu medzi malými literatúrami, alebo, ako sa vraví, literatúra stratila svoje postavenie, význam a čítanie nahrádza surfovanie po internete?

Nuž, ja si môžem posurfovať po internete, ale pokiaľ text malej literatúry nie je preložený do niektorého z jazykov, ktoré ovládam, tak mi to je nanič. Takže má zmysel sa venovať prekladaniu. Som veľkou optimistkou aj čo sa týka literatúry, ona totiž nemizne, len sa transformuje do stále nových foriem.

Čo si myslíte o literatúre na internete a jej preklade?

Internet vnímam ako regulárny publikačný priestor, akurát si treba dobre vybrať, ktoré stránky človek navštevuje. Ja osobne nikdy neprekladám z internetu, ale vždy z tlačenej verzie, pretože mi poskytuje garanciu pôvodnosti a bezchybnosti textu autorizovaného samotným autorom.

Pomáhajú vám v preklade prekladateľské programy, internetové slovníky?

Nikdy som nepoužívala žiadny prekladateľský program, ani by som nechcela, pretože sa obávam, že by ma to navádzalo k zjednodušeným riešeniam. Internetové slovníky využívam, ale pokladám za nehoráznosť, že doteraz neexistuje veľký slovensko-maďarsky a maďarsko-slovenský prekladateľský slovník, ktorý by bol nápomocný nielen na poli slovensko-maďarskej kultúrnej výmeny, ale je nevyhnutné aj pre udržanie vysokej jazykovej kultúry Maďarov žijúcich na Slovensku.

Cítite sa ako veľvyslanci kultúry? Ako vnímate súčasný stav kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Maďarskom.

To by som si nedovolila, aby som sa cítila byť vyslancom kultúry. Preklady robím z presvedčenia, že dané dielo je dobré a mohlo by osloviť aj maďarských čitateľov. Čo sa týka kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Maďarskom je mi ľúto, že o sebe tak málo vieme. Moja sestra nedávno maturovala, a keď som si prezrela jej učebnice literatúry, tak ma napadlo, že prečo by sme sa nemohli učiť v rámci svetovej literatúry aj o literatúrach svojich susedov. Ja si myslím, že Ťapákovci zobrazením typu zbytočného človeka sú nám Maďarom bližšie ako pani Bovaryová. Stále upierame svoj zrak smerom k veľkým národným literatúram, a hneď u susedov máme skvosty, ktoré sú nám tematicky, skúsenostne, či už z osobného alebo spoločenského hľadiska častokrát bližšie.

Ako si predstavujete ideálny stav kultúrnej výmeny medzi Maďarskom a Slovenskom?

Nedávno som listovala časopis DAV z 30. rokov a na moje veľké prekvapenie som tam narazila medzi slovenskými príspevkami na báseň Lajosa Kassáka Na júlových poliach. Bola uverejnená v slovenskom časopise po maďarsky. Na ďalších stranách sa objavili diela uverejnené po nemecky. Zrejme sa počítalo s tým, že čitatelia DAV-u tieto jazyky ovládajú. Samozrejme teraz už žijeme v inej dobe, ale vďaka prekladateľom môžeme spoznať kultúru druhého národa. Pre mňa by bolo ideálne, keby nie len medzi Maďarskom a Slovenskom ale v rámci strednej Európy sa vďaka kultúrnej výmeny, či už ide o literatúru, divadlo, film a iné druhy umenia, podarilo vybudovať nejaký spoločný kultúrny kód, posilniť a rozšíriť kultúrny základ, ktorý by sa postupne mohol stať ako keby spoločným rodinným majetkom so spoločnými známymi, vtipmi a príbehmi, ktoré pozná každý, pretože takýto spoločný menovateľ by mohol výrazne prispieť k tomu, aby zlomková čiara bola medzi nami čoraz menej výrazná.

Ina Nemesbüky