Na obrazoch sa nachádza realita života

Kinga Haltenberger Szabó

Tohoročné dvadsiate výročie založenia Spolku maďarských výtvarných umelcov Slovenskej republiky (SMVUSR) už samo osebe načrtáva niekoľko otázok. Napríklad: Aký vzťah majú občania maďarskej národnosti žijúci na Slovensku k činnosti tunajších maďarských umelcov, resp. k ich združeniu? Považujú vôbec maďarskí občania žijúci na Slovensku za dôležité existenciu a fungovanie SMVSUR?

Charakteristickou črtou každodenného života Maďarov na Slovensku je to, že majú nie iba svoje niekedy lepšie, inokedy slabšie fungujúce kultúrne a spoločenské organizácie, ale majú aj svoje jednočlenné inštitúcie! Sú to jedinci, ktorých činnosť napriek menšinovému charakteru je celorepublikovo známa: ba aj pre širší región znamená hodnotu. Osobne za takúto „inštitúciu“ považujem kunsthistoričku Kingu Haltenberger Szabó. Je to osobnosť, ktorá chráni a opatruje obrovské hodnoty umeleckej tvorby Gyulu Szabóa a je zakladajúcou členkou SMVSUR, ktorý vznikol krátko po zmenách režimu v roku 1989. Asi azda nemusím zdôrazňovať, že sa rozprávame medzi obrazmi umelca v Lučenci, v Pamätnom dome Gyulu Szabóa, ktorý zomrel v roku 1972.

Vy ste sa nikdy netajili tým, aké ste mali detstvo. Aký je dôvod takého vrelého vzťahu k tomuto obdobiu vášho života?

Určite ten, že na mojej životnej ceste vždy zohrávali dôležité momenty moja matka, košické gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským, niekoľko ľudí z univerzitných rokov a všetci, od ktorých som sa učila, mohla sa učiť. A samozrejme je to silná osobnosť Gyula Szabó, s ktorým sme uzavreli manželstvo v roku 1969.

Vy ste v tom období na začiatku svojej dráhy už tri roky prednášali filozofiu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ale ja by som  – aj keď ozaj iba v krátkosti – chcel počuť o vašom ozajstnom detstve!

Patrím k tej šťastnej generácii, ktorá už od prvého ročníka mohla navštevovať školu s vyučovacím jazykom maďarským. Moja matka ma po otvorení košickej maďarskej základnej školy dala zapísať práve do tejto inštitúcie. Pritom súrodencov, ktorí dovtedy mohli študovať jedine v škole s vyučovacím jazykom slovenským, dala matka tiež ihneď prepísať do maďarskej školy v Košiciach. Učebnice sme nemali, takže po nociach na písacom stroji či cez kópie aj ona prepisovala maďarské texty, aby sa moji súrodenci mohli učiť po maďarsky. Naši učitelia, profesori do nás vštepovali vedomie, že my maďarské deti musíme vedieť dvakrát: aj maďarsky, aj slovensky. Slovenský jazyk som si osvojila v košickej maďarskej škole na takej úrovni, že som nikdy nepociťovala žiadnu nevýhodu a diskrimináciu, čo sa týka ovládania slovenčiny. Už v Košiciach sme pravidelne navštevovali výstavy, s matkou sme sa mohli zúčastňovať galerijných vernisáží, ale návštevy divadla a koncertov sa tiež stali súčasťou nášho života. Po maturitnej skúške v roku 1961 ma prijali na Univerzitu Komenského v Bratislave na taký odbor, na ktorý sa hlásilo málo študentov. A tak bolo potrebné doplniť počet. Na začiatku sa tak azo mňa stal filozofka.

To sme už spomenuli, že s čerstvým diplomom v ruke ste na niekoľko rokov aj zostali na Univerzite, na Filozofickej fakulte. Teraz však v súvislosti so zakladaním SMVUSR — sčasti samozrejme ešte spolku československého — by som sa opýtal: Bola diskusia medzi maďarskými umelcami na Slovensku o tom, či je z pohľadu vzniku spolku dôležitejší dátum 1989, ktorý bol odrazovým rokom, alebo rok 1993, keď ste sa už razantnejšie pustili do spolkovej činnosti?

Podľa môjho vedomia nebola žiadna vážnejšia diskusia o tejto otázke. Vlastne za ozajstý dátum založenia považujeme rok 1989, a to nič nezmení na našej situácii a predsavzatiach, že politici v roku 1992 bez opýtania sa obyvateľstva rozdvojili krajinu. V januári 1993 sa zmenil len názov spolku, a tak tento rok práve kvôli tomu je SMVUSR „iba“ dvadsaťročný.

Aké odborné dôvody a ciele okrem nadšenia malo roku 1989 osamostatnenie spolkovej činnosti našich umelcov?

Predovšetkým zmenšovanie a postupné zlikvidovanie tých hendikepov, ktoré sa ťahali dlhé-dlhé roky v predchádzajúcom období: umelci maďarskej národnosti sa mohli predstaviť verejnosti iba veľmi sporadicky, v malej miere, na malom priestore. Chceli sme dosiahnuť napríklad to, aby aj maďarskí umelci dostávali objednávky, rovnako ako ich slovenskí súčasníci. Aby sa maďarskí umelci stali rovnocennými so slovenskými umeleckými tvorcami. Pritom v eufórii roku 1989 sme cítili aj to, že máme spolu čo predebatovať, je už čas na to, aby sme prediskutovali naše problémy vyplývajúce z našej polohy, z našej situácie. Boli sme si vedomí toho, že otázky, ktoré nemôžeme riešiť s inými, je potrebné si vydiskutovať medzi sebou, preto potrebujeme vlastnú organizáciu.

Pre nezainteresovaného na jar 2013 je však očividné predovšetkým to, že SMVUSR je združením, ktorého existencia je dôležitá hlavne z odbornej stránky, menšiu úlohu však zohráva pri združovaní a zjednocovaní…

Prijímam toto vaše videnie. Dvadsaťštyri rokov je dlhé obdobie, počas ktorých sa menili nielen časy, ale aj naše členstvo. Nastúpila mladá generácia, ktorá už má úplne iné predstavy o živote, iné vzdelanie, temperament, ale i očakávania. Naši členovia sú však jednoznačne toho názoru, že naša organizácia je aj v dnešnej dobe potrebná. Je však pravdou aj to, že čo najrýchlejšie treba nájsť pružnejšie spôsoby fungovania spolku. Dnes napríklad aj novými prostriedkami komunikácie sú lepšie udržateľnejšie vzťahy medzi členmi spolku v regiónoch južného Slovenska.

Akým umeleckým smerovaním pôsobia, tvoria maďarskí umelci na Slovensku?

Väčšinou nemajú jednoznačne dané a určené teritoriálne vlohy, vzťahy, veď globalizácia sa silne presadzuje aj v umení. Preto s radosťou môžem skonštatovať, že diela maďarských umelcov žijúcich na Slovensku obstoja v hociktorej oblasti sveta.

Aký je vzťah výtvarného umenia k ostatným maďarským kultúrnym zložkám na Slovensku?

Podľa môjho názoru zo strany členov SMVUSR je pozitívny, naši výtvarní umelci väčšinou hľadajú možnosti spolupráce. Hoci pri vytváraní pružnejších vzájomných vzťahov môže zohrávať významnú úlohu aj to, kto z akého prostredia pochádza a v ktorom regióne žije.

Toto som načrtol z dvoch dôvodov. Po prvé: vy ste počas dvoch poverených období boli predsedníčkou SMVUSR, po druhé: v roku 2004 ste sa vyjadrili, že vám v určitom zmysle prekáža, že v maďarskej kultúre na Slovensku sa preferuje centrizmus literatúry.

Tento svoj názor zastávam aj dnes. Hoci väčšina našich výtvarných umelcov udržiava kontakty s literátmi, vernisáže výtvarných umelcov až do nedávnych rokov boli považované za druhoradé udalosti. Jednotlivé vernisáže jednoducho nedostávali taký priestor, aký by si boli zaslúžili. Napríklad obrazy mnohí považovali/považujú za ozdoby izieb, nepremýšľajúc o umeleckých hodnotách týchto diel. Napriek tomu môžem zdôrazňovať, že na tých obrazoch sa nachádza realita života. Ak sa niekto pred jedným obrazom hlboko zamyslí, v každej tvorbe môže vidieť celý román.

Už čoskoro to bude desať rokov, čo vami založenú a riadenú Novohradskú galériu spojili s Novohradským múzeom. Ešte vás z toho bolí srdce?

Či ma bolí z toho srdce, dnes je to už iba osobná vec. Poslanie galérie a múzea sotva môže byť rovnaké. Avšak s radosťou môžem konštatovať, že Novohradské múzeum dnes žije ešte vďaka výstavám, ktorých základy položila Novohradská galéria, dopĺňajúc tieto výstavné diela novšími vernisážami. Aj to je pre mňa potešujúce, že medzi múzeom a  Pamätným domom Gyulu Szabóa, ktorý riadim a bol otvorený v roku 2008 je spolupráca na dobrej úrovni.

Kinga, do akej miery môže úloha riaditeľky Pamätného domu uspokojiť vaše ambície? Jednak ako historičky výtvarného umenia, ale aj ako starostlivej strážkyne umenia a pamiatky Gyulu Szabóa?

Ja som tomu žila a žijem. Odvtedy, čo v roku 1972 Gyula Szabó zomrel. V tom období, ešte za čias hlbokého socializmu, som si to ani predstaviť nevedela, že aj u nás raz bude možné otvoriť a prevádzkovať súkromnú galériu. Práve preto pri zakladaní Novohradskej galérie som darovala 138 obrazov mestu Lučenec. Po roku 2004 ma držala nad vodou myšlienka založenia tohto domu, resp. to, že som sa pripravovala na rok 2007, keď mala vyjsť monografia a zorganizovalo sa sedem výstav pri príležitosti 100. narodenia Gyulu Szabóa. O rok neskôr sa mohol otvoriť aj Pamätný dom, v čom významnú úlohu zohralo aj občianske združenie Klub priateľov Gyulu Szabóa. Odvtedy so spomenutým klubom ustavične spolupracujeme.

Existencia Pamätného domu je určite zadosťučinením za sklamania z ťažších rokov. Lebo som pochopil váš povzdych, že v sedemdesiatych–osemdesiatych rokoch ste nemali ani odvahu myslieť na súkromnú galériu. Avšak pripomínajúc to obdobie by sa mohlo povedať pár slov o tom, prečo sa pred rokom 1989 výtvarní umelci žijúci v Československu nedostali silnejšie do povedomia, do reflektorov každodenného života.

Ja teraz spomeniem iba dva osobné, ale pre to obdobie charakteristické príklady. Ak mi dovolíte, týkajú sa „iba“ neocenenia Gyulu Szabóa. Pri jednej príležitosti v súvislosti s verejnou budovou práve on vyhral prvé miesto na celoštátnom konkurze, no na mieste výstavby sa neuplatnil jeho projekt, ale projekt iného umelca. Ďalší príklad: jeho obrazy ako diela zaslúžilého umelca sa nedostali do výkladu bratislavskej predajne výtvarných diel, lebo jednoducho sa povedalo, že koho vlastne zaujíma výtvarný umelec žijúci v Lučenci?!… V tom období to bolo tak.

K tomu by som dodal toľko, že počas prvého desaťročia konsolidácie predsedom Csemadoku, Zväzu výtvarných umelcov Slovenska, ba aj šéfredaktorom denníka Új Szó nejakú dobu bol Gyula Lőrincz, ktorý bol umeleckým maliarom a politikom maďarskej národnosti. Koho iného než vás by som sa mal spýtať: Gyula Lőrincz a Gyula Szabó boli nepriatelia?

Už je to zbytočné rozoberať, dnes je to už história.  Môžem však k tomu povedať, že Gyula Szabó voči nikomu nepociťoval antipatiu, no mal ťažké srdce práve na Gyulu Lőrincza. Jednoducho preto, lebo Lőrincz nepodporoval domáce maďarské výtvarné umenie. Gyula Szabó nepovažoval Gyulu Lőrincza za svojho rivala, no mal taký pocit, že Lőrincz je človek, ktorý má pozíciu, ale predsa nespraví to, čo mu posty dovolia, resp. by dovolili. Aj v takom prípade, keď ho o pomoc požiadali, ako napríklad to urobil Béla Bacskai. Tí výtvarní umelci, ktorí zažili predsednícke obdobie Lőrincza by mohli veľa rozprávať o svojich sklamaniach.

Na poschodí Pamätného domu ste si dali vybudovať byt. O čom ste zvykli meditovať na tomto mieste, kde vás na každom kroku objímajú obrazy Gyulu Szabóa?

Mám veľa práce. Už z toho dôvodu, že Pamätný dom je v evidencii ministerstva kultúry ako výstavný priestor. Organizujem podujatia, vediem dokumentáciu, teda po večeroch mám čo robiť.

Čo znamená pre Kingu Haltenberger Szabó žiť spolu s toľkými obrazmi? Dennodenne viackrát prejsť okolo nich, ba aj sa pozastaviť pred nimi?

Pri každej príležitosti radosť. A stáva sa aj to, že darmo som držala v ruke niektorý obraz už viackrát, zrazu zbadám na ňom novú farbu, nový obsah.

Keď sa obzriete, máte svoj obľúbený obraz?

Zbožňujem každý jeden.

Péter Miklósi, Új Szó, 23. 4. 2013
Zostavil a preložil: Béla Susla
Foto: Tibor Somogyi