Najväčší klavirista všetkých čias – Franz Liszt alias Liszt Ferenc

Liszt Ferenc

Hral na klavíri aj pred trojtisícovým davom. Bol prvý, ktorý uviedol klavírny recitál (piano recital, 1840, Londýn) do koncertných siení. Bol prvý, ktorý otvoril krídlo koncertného klavíru, aby sa zvuk šíril po celej sále. Bol prvý veľký skladateľ, ktorý zanechal svetu toľko hudobných prepisov a diel, že Austrálčan Leslie Howard, ktorý skompletizoval Lisztove klavírne koncerty na 95 CD, sa po tomto projekte Liszt dostal do Guinnesovej knihy rekordov za najdlhšiu hudobnú nahrávku. Liszt hral od Uralu až po Írsko, mal dva špeciálne koče vybavené malým pianínom, aby mohol hrať aj počas dlhých ciest. Celý koncert odohral bez nôt, z hlavy. Nebol len virtuózny klavirista, ale aj oduševnený umelec. Franz Liszt bol známy v slovenských hudobných dejinách aj pre svoj výnimočne blízky vzťah k Bratislave.

Pre koho Franz, pre koho František a pre koho Ferenc?

Komu patrí Franz-Ferenc-František Liszt? Narodil sa v roku 1811 v Uhorsku, pri Šoprone, v dedinke Doborján (dnes Raiding, Rakúsko) ako syn Adamusa Lista a Marie Anny Lagerovej. Otec, správca dvora kniežaťa Esterházyho bol Maďar (aj napriek tomu, že väčšinou rozprával po nemecky a mal za rodičov nemeckých prisťahovalcov) a matka „Rakušáčka“. Liszt sám maďarčinu veľmi dobre neovládal, ale vždy sa hlásil k Maďarom a nie k Nemcom. Pochodil celú Európu, všade mu ponúkali občianstvo, ale on cestoval na svoj „uhorský“ pas a jeho deti sa tiež hlásili k Maďarom. Spory o jeho národnostnej identite sa začali po Trianone v roku 1918, keď sa ho ako významného umelca snažili prisvojiť viaceré národy. Franz Liszt svojou tvorbou a životným dielom, ale aj súkromným životom jasne deklaroval svoju maďarskú identitu (aj napriek tomu, že dlhšie žil vo viacerých krajinách a mestách Európy). Dnes by už vlastne mohlo byť jedno, kam patril. Treba hodnotiť jeho tvorbu a genialitu.

Umelec na cestách

Liszt bol nielen zázračným dieťaťom a klavírnym virtuózom doby (pričom podľa niektorých historikov nebol prekonaný dodnes), ale aj veľmi plodným skladateľom a zručným dirigentom. Od malička bol na cestách, chodil na koncertné turné po celej Európe. Mal iba 17 rokov, keď mu zomrel otec a manažér,  a on už vtedy mal za sebou vystúpenia nielen vo Viedni a Pešti, ale aj v Londýne a Paríži. Potom pobudol v Paríži, kde sa začal jeho milostný život. Bol mladý, šarmantný a talentovaný, miloval ženy a ženy milovali jeho. Či už to boli grófky, vydaté panie, rebelky, ako napríklad spisovateľka George Sand, všetky ho mali rady. Putoval s nimi po Európe, prenajímali si apartmány a on vystupoval na klavírnych koncertoch.

V decembri roku 1839 mal koncert v Bratislave, kde sa stretol s významnými osobnosťami vtedajšej politickej scény ako s Ľudovítom Batthyánym a Istvánom Széchenyim. Potom odcestoval do Pešti, kde päť koncertov z deviatich venoval charite. Preto mu po koncerte 4. januára 1840 gróf Leó Festetics daroval v mene maďarského národa vzácnu šabľu. Striedavo koncertoval vo Viedni, v Bratislave a v Pešti. Popri koncertovaní vždy mal milostné romániky. V roku 1848 sa usadil vo Weimare, kde sa spriatelil s Richardom Wagnerom. Jeho weimarský pobyt do roku 1861 sa spája s jeho dirigentskou kariérou. Potom žil v Ríme a od roku 1869 v trojuholníku Budapešť – Weimar – Rím. Koncertoval až do smrti v roku 1886, ale pred smrťou sa ešte stihol stretnúť s kráľovnou Viktóriou v Londýne. Skonal v Bayreuthe 31. júla 1886 (umrel na zápal pľúc). Tu je aj pochovaný, nad hrob mu postavili mauzóleum.

Lisztov prínos pre svetovú hudbu

Bol majstrom klavíru, mal zručnosť Paganiniho a romantickú dušu ako Chopin. Prežíval hudbu do poslednej noty, sám sa snažil zreformovať formalizmus, ktorý v jeho dobe prevládal na hudobnej scéne. Označovali ho za „divošského“, lebo svoju osobnosť prezentoval v technike hrania. Sám sa potreboval zrealizovať v divokých tónoch, pričom miloval ľudovú a cigánsku hudbu.

Vytvoril nový hudobný žáner – programovú hudbu: symfonickú báseň, necyklickú orchestrálnu skladbu. Objavil nový princíp formy, založený na práci s príznačnými motívmi. Jednoduché základné príznačné motívy prepracovával, rozvíjal, opakoval, menil v symfonickej koncepcii tak, aby vyjadrovali mimohudobný obsah. Melódie tvoril rozvíjaním príznačných motívov. Niekedy na záver skladby akoby v apoteóze rozozvučal všetky témy skladby. Harmonické napätie a inštrumentalita zvyšovali účinok formy. Idea, duch skladby sa stali najdôležitejšími zákonmi stavby diela. Poeticko-dramatický obsah v zmysle programu znamená, že Liszt symfonickou hudbou vyjadril obraz, literárny námet, osobný zážitok, dramatický dej. Hudbou vyvolával podobné myšlienky, podobný stav citov, aby poslucháč ďalej dotváral program vo svojej duši. Zároveň sa stal aj priekopníkom v oblasti akordického spájania jednotlivých hlasov, vytvoril nové postupy pri stavbe skladieb.

Na druhej strane bol charizmatický s veľkým srdcom. Bol silným veriacim (sám chcel byť farárom) a pomáhal ľuďom. Stal sa slobodomurárom a organizoval nesmierne veľa charitatívnych koncertov. Pomáhal talentovaným mladým ľuďom a bol veľmi vľúdnym pedagógom. Komponoval nielen vlastenecké diela, ale aj cirkevné, najmä počas pobytu v Ríme. Skladal aj symfonické diela, ako aj zborové piesne. Bol všestranný, či išlo o dielo na objednávku alebo o operu pre priateľov. Jeho nespočetné diela (je ich až 400) nie je možné vymenovať, ale najznámejšie sú: Faustovská symfónia, Dantovská symfónia (1856), Les Preludes, Mazepa, Tasso, Lamento e trionfo, Orfeus. Diela pre klavír a orchester: Koncert Es dur, Koncert A dur, Uhorská fantázia, Totentanz (Tanec mŕtvych). Diela pre organ: Fantázia a fúga na chorál „Ad nos, ad salutarem undam“, Prelúdium a fúga na B-A-C-H, Variácie na Weinen, Klagen, Sorgen, Zagen, atď.

Liszt a Slováci

Liszt chodieval do Bratislavy (Pozsony) často a rád, kde takisto veľa koncertoval. Prvý koncert deväťročného Liszta v Bratislave v roku 1820 mal mimoriadny význam pre jeho ďalšiu medzinárodnú koncertnú kariéru a priniesol mu prísľub štipendia pre ďalšie vzdelávanie. Napriek tomu, že poznal aj Slovákov, nie je pravda, že jeho dielo Totentanz je o Slovákoch (tót – Slovák). Je však zaujímavé, že v roku 1863 zorganizoval v Ríme so svojím blízkym priateľom, vtedajším pápežom Piusom IX. Milenárnu oslavu príchodu Svätého Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Z príležitosti tejto udalosti skomponoval skladbu Slavino Slavno Slaveni.

Dvojstoročnici tohto hudobného génia bola v dňoch 17.–19. mája 2011 venovaná muzikologická konferencia v Bratislave. Ústav hudobnej vedy SAV usporiadal v spolupráci s viacerými inštitúciami medzinárodnú muzikologickú konferenciu Franz Liszt a jeho miesto v európskej hudobnej kultúre. Okrem toho ten istý rok SNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, SNM – Hudobné múzeum, Galéria mesta Bratislavy, SNMMúzeum kultúry Karpatských Nemcov a Občianske združenie Tradície a hodnoty organizovali výstavu „Franz Liszt a jeho bratislavskí priatelia“.

Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice v Bratislave fungoval dlhodobo v atraktívnom Lisztovom pavilóne, odkiaľ však bol presťahovaný do záhrady Klarisiek. Do kedysi verejne prístupnej Lisztovej záhrady sa dnes návštevníci dostanú len v čase kultúrnych podujatí. V súčasnosti sa využíva ako zasadacia a prípravná miestnosť. Lisztova busta je umiestnená na Rudnayovom námestí, pri dóme sv. Martina. Znalec bratislavskej minulosti Štefan Holčík o nej píše: „Na pomerne jednoduchom kamennom stĺpe je umiestnený bronzový odliatok busty skladateľa od profesora viedenskej akadémie Victora Tilgnera, ktorý sa narodil v Prešporku. Priestor pred pomníkom ohradili unikátnou secesnou umelecky kovanou mrežou s motívom notovej osnovy s melódiou k textu Hosanna.“
Lisztova busta sa nachádza aj na historickej budove Národného divadla v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Jeho pamätná tabuľa je umiestnená na vonkajšej stene Univerzitnej knižnice (palác Leopolda De Pauliho), kde Liszt koncertoval ako 9-ročný.

V auguste 2012 bolo bývalé Predstaničné námestie v bratislavskom Novom Meste premenované na Námestie Franza Liszta.

Kossár