Nový román o sérii masakrov v Petržalke

2017-07-21_10-39-f

Nový román známeho maďarského spisovateľa Lajosa Grendela s názvom „Bukott angyalok“ (Padlí anjeli) sa v Maďarsku veľmi rýchlo vyšplhal na prvé priečky najčítanejších kníh. Autor spracoval jednu z najväčších maďarských historických tragédií v 20. storočí: po skončení druhej svetovej vojny – a to už v čase mieru, došlo k sérii masakrov v dnešnej Petržalke (maď. Pozsonyligetfalu; mestská časť Bratislavy), kedy členovia československej armády zavraždili maďarských vojakov a civilov, medzi nimi ženy a dokonca aj dojčatá. Dá sa však po takej dlhej dobre rozprávať o minulosti? Spisovateľ Lajos Grendel medzi inými prezradil aj to, prečo sa pripravoval na toto dielo dlhých 20 rokov.

Román „Bukott angyalok“ je zameraný na sériu masakrov, ktoré sa udiali v dnešnej Petržalke v júni 1945. Prečo ste sa rozhodli napísať o tom knihu?

Ako Maďar žijúci v Bratislave mám takú skúsenosť, že 95% Slovákov a Maďarov nevie nič o tom, čo sa udialo v našom meste dva mesiace po skončení druhej svetovej vojny. O tejto historickej tragédii síce vznikli v poslednom čase štúdie, medzi inými publikoval svoje výskumy maďarský publicista Géza Dunajszky, napriek tomu sa však tieto veci nestali súčasťou verejnej diskusie. Myslím si však, že po 72 rokoch sa už treba konečne pozrieť minulosti do tváre.

3937404_5Dej románu „Bukott angyalok“ (2017) od Lajosa Grendela sa rozvíja na základe rozprávania rozprávača, ktorý sa objaví v poslednej kapitole románu, a jeho najlepšieho priateľa Lőrinca, ktorý sa po smrti milovanej manželky Very presťahuje do Paríža. Práve tu sa po rokoch stretnú dvaja priatelia a počas večerného popíjania Lőrinc porozpráva svoj skutočný príbeh, o ktorom rozprávač nič netušil. Úzko to súvisí s príbehom rodiny jej druhej manželky, a to predovšetkým jeho svokra Tocseka, ktorému určitý Janák zachránil život po skončení vojny. Lőrinc vstúpi do príbehu vtedy, keď Veru zoberie za ženu. Tocseka totiž sledujú práve na rozkaz Janáka, ktorý slúži v československej Štátnej bezpečnosti. Román je zatiaľ dostupný len v maďarskom jazyku, ale čoskoro má vyjsť aj jeho slovenský preklad.

Kde máme začať spomínanie?

Možno v období, kedy sa Petržalka, patriaca k Bratislave, dostala počas druhej svetovej vojny pod nemeckú okupáciu. Nacisti tu prevádzkovali zberný tábor, zavraždili tu mnoho Židov, slovenských odbojárov a civilov. Následne v apríli 1945 boli nemecké vojská vytlačené sovietskou armádou a slovenským národným povstaním, 4. apríla 1945 vznikla dočasná československá vláda a k Československu boli pripojené tie územia, ktoré muselo Československo vrátiť Maďarsku po druhej viedenskej arbitráži v roku 1938. Už bol mier, kedy demobilizovaní maďarskí vojaci zo stredného Nemecka sa pustili na cestu domov, väčšina z nich mierila do Maďarska. K Bratislave prišli v júni, kedy ich členovia československého pešieho pluku zajali, a zajatcov odvliekli do bývalého nacistického vyhladzovacieho tábora. Väčšina maďarských príslušníkov organizácie Levente boli mladí chlapci vo veku 16-18 rokov nútene odvedení na fronty. Boli šťastní, že prežili vojnu a konečne nastal mier. Vôbec netušili, čo ich čaká.

Bez vojenského súdu boli všetci zastrelení československou popravnou čatou.

Bolo to súčasťou série masových vrážd, totiž niekoľko týždňov predtým sa podobné masakre udiali aj v blízkosti českej obce Přerov. Medzi obeťami neboli len príslušníci organizácie Levente, ale aj nemeckí a maďarskí civili z územia Hornej zeme. Ženy a deti. K tomu, aby ich začali považovať za podozrivých a nepriateľov bolo dostatočným dôvodom, ak nerozprávali po slovensky.

Teda tí, ktorí predtým ako odbojári bojovali proti Nemcom sa sami stali vrahmi. Bez výberu vraždili nevinných ľudí.

Podľa očitých svedkov dojčatá hodili do vzduchu, a tak ich postrieľali. Uplatňovaním súkromnej spravodlivosti sa pomstili na porazených. V  tom čase už platili Benešove dekréty, ktoré na etnickom princípe vyhlásili všetkým Maďarov a Nemcov za kolektívnych vinníkov, a zbavili ich aj občianstva. Týchto ľudí už nechránil žiaden zákon. Údajne keď sa Beneš dozvedel o tom, čo sa deje v petržalskom trestnom tábore, ihneď zastavil popravy, i keď internačný tábor fungoval ďalej a aj ukrutnosti pokračovali. O týchto vraždách sa samozrejme nezachoval žiaden dokument.

Dvoch veliteľov petržalského tábora – kvôli iným prípadom vrážd – zatkli a postavili pred súd v apríli 1947. Na rokovania predvolali preživších aj očitých svedkov. „Svedkovia vo svojich výpovediach podali správu o krutostiach, ktoré prebehli v tábore a povedali aj to, že na mieste vyšetrenia ešte stovky ľudí ležia v zemi, ale sudca ich svedectvá odložil mimo súdu, a tak sa v prípade masových vrážd nezačalo vyšetrovanie”, píše v jednom zo svojich štúdií Géza Dunajszky.

Doposiaľ vieme o viac ako 500 obetiach, ale sú takí, ktorí si myslia, že číslo obetí sa pohybuje okolo niekoľko tisíc. O masových vraždách bolo po desaťročia zakázané hovoriť, a aj zostalí slovenskí Maďari o tom pomlčali. Dôvodom bolo aj to, že počet Maďarov – jednak práve dôsledkom Benešových dekrétov – značne poklesol, a kto len mohol, utiekol do Maďarska či na západ. Dramatické zníženie počtu Maďarov dokazujú aj údaje zo sčítania obyvateľstva. Ešte v roku 1940 tvorili Slováci polovicu obyvateľstva Bratislavy, druhú polovicu tvorili Nemci a Maďari. Po roku 1945 sa Bratislava stala čisto slovenským mestom, na miesto zlikvidovaných a vyhostených osôb dosídlili Slovákov. V súčasnosti tvoria Maďari v Bratislave len 4% obyvateľstva. V tejto pozícii menšiny naši krajania pravdepodobne pokladali za lepšie, ak nebudú viac hovoriť o traumách z minulosti.

Narodili ste sa v Leviciach v roku 1948, ale 50 rokov žijete v Bratislave. Kedy ste počuli prvýkrát o tragédii v dnešnej Petržalke?

V roku 1998, keď som prišiel na stretnutie spisovateľov a čitateľov do Budapešti. S dnes už nebohým Péterom Balassym sme mali spoločný literárny večer v Literárnom múzeum S. Petőfi (Petőfi Irodalmi Múzeum). Zrazu sa z radu publika postavil starší muž a opýtal sa ma, či viem niečo o masakrách v Petržalke. Udivene som na neho pozrel a šťuchol som Pétera, on ale povedal, nech ho nechám, že je to blázon. Ani jeden z nás neuveril, žeby sa niečo také hrozné mohlo uskutočniť. Predsa ma však táto téma zaujala a keď som sa vrátil domov, začal som sa v Bratislave vypytovať tunajších Maďarov. Vysvitlo, že o čom ten starec rozprával, bola pravda. Celá vec so mnou hlboko otriasla, a už vtedy som si predsavzal, že o tom raz napíšem román. 20 rokov som sa na to pripravoval.

Prečo ste s tým čakali tak dlho? Vari ani vy ste nechceli prelomiť ticho?

Bola v tom aj táto vec. Mal som pocit, že slovensko-maďarské vzťahy ešte nie sú v tej fáze, aby sme bez hnevu a obviňovania dokázali rozprávať o minulosti. V tomto smere však už pociťujem určité uvoľnenie. Román „Bukott angyalok” som však predsa len začal písať predovšetkým preto, lebo onedlho dovŕšim 70 rokov a neviem, koľko času mi ešte zostáva na písanie. Pred piatimi rokmi som mal silnú mozgovú príhodu, musel som sa znovu učiť rozprávať a chodiť. Napísanie románu som už nemohol ďalej odkladať, a že po 20 rokov som konečne s ním hotový, je pre mňa veľké zadosťučinenie. Trochu sa ešte stále obávam toho, ako román prijmú, hlavne ak po polroku vyjde aj v slovenskom jazyku. Nikto nemá rád, ak vytiahnu jeho staré hriechy.

Román sa začína v júni 1945 v Petržalke, ale masakre prebiehajú len v pozadí románu. Chceli ste svojich čitateľov uchrániť od brutálnych detailov?

Naturalistické zobrazenie krvavých scén môže byť šokujúce, prípadne môže urobiť text predimenzovaným, gýčovitým. Ako spisovateľ som sa naučil, že čím viacej zostane v úzadí nejaká dôležitá udalosť, tým viac pozornosti vzbudí. Okrem toho som sa nesnažil napísať dokumentárnu knihu, ale ukázať to, aký komplikovaný bol v našich dejinách 20. storočia vzťah páchateľa a obete. Aj preto trvalo tak dlho, kým som dokázal začať s písaním. Hľadal som tú formu, v ktorej sa môže hodnoverne zobraziť to, že hrdinovia častokrát neboli skutočnými hrdinami a nevinní tiež nie sú vždy úplne čistými. Tí, ktorí vykonali masakre v Petržalke predtým museli prežiť to, ako nacisti hromadne zabíjali ich druhov, slovenské a české obyvateľstvo. Na základe neúprosnej vojnovej logiky si preživší častokrát mysleli, že majú právo sa pomstiť za svojich mŕtvych. Toto ale samozrejme neospravedlňuje vraždenie.

Vo svojom diele zobrazujete kontroverzný vzťah vinníka a obete cez dramatický zvrat: Janák, jeden zo slovenských dôstojníkov popravnej čaty v Petržalke, sa rozhodne zachrániť mladého maďarského vojaka Tocseka. On je jediným, kto masakre prežije a to takým spôsobom, že za svoj život môže ďakovať jednému z vrahov.

Z románu nevysvitne, či sa Janák zúčastnil masakrov, isté však je, že stál na strane vinníkov. O niekoľko rokov na to sa však on sám stáva obeťou: Janák je verný komunista a aj slovenský nacionalista, v roku 1952 ho zatknú vlastní súdruhovia, je zatknutý na základe vykonštruovaných obvinení a je obvinený aj zo špionáže. Medzitým zachránený maďarský mladík Tocsek sa pokúša zabudnúť na minulosť  a na ukrutnosti, ktoré prežil v Petržalke. Dúfa, že sa po skončení vojny začne nový svet. Za svoju kariéru môže vďačiť aj Janákovi, stáva sa totiž jeho tajomníkom. Potom ako jeho záchranca sedí už vo väzení, Tocseka vymenujú za vedúceho veľkej spoločnosti. Janák sa dostal na slobodu po desiatich rokoch a dostáva sa k tajnej službe. Avšak zvrat v roku 1968, príchod sovietov a ich prisluhovačov do Československa znamenal pre oboch úplné rozčarovanie z ideálov a veľké sklamanie. Naposledy sa stretnú v čase zmeny režimu kedy vysvitne, že ani jeden z nich nemôže uniknúť svojej minulosti.

Výskum masakrov v roku 1945 sa tiež začal až dlho po zmene režimu. Na mieste bývalého zberného tábora v Petržalke odhalili v roku 2015 pamätnú tabulu na počesť maďarských a nemeckých obetí. Bolo veľa ľudí na spomienkovej slávnosti?

Len niekoľko ľudí.

Hovorilo sa v slovenskom parlamente o masových vraždách?

Vôbec nie.

Zaoberali sa touto témou maďarské organizácie, politické strany na Slovensku?

Zatiaľ ešte nie. Možno si myslia, že nie je ich záujmom vyjsť s touto témou. Treba minulosť nechať na pokoji.

Zmenilo Vašu osobu odkrytie tejto historickej tragédie? Vidíte teraz inak slovensko-maďarské vzťahy?

Nie. Mám veľa priateľov medzi Slovákmi aj Čechmi a oni nemajú nič spoločné s tým, čo sa udialo v roku 1945. Generácia chlapcov nie je zodpovedná za činy generácie svojich otcov. Súčasne však nemôžeme ustavične zametať pod koberec to, čo sa stalo. Treba hovoriť o spoločnej minulosti, ale toto sa už nemôže stať našou prítomnosťou.

Lajos Grendel je významný predstaviteľ maďarskej literatúry na Slovensku, spisovateľ a publicista, je autor viacerých beletristických a literárno-historických kníh. Jeho literárnym jazykom je maďarčina, do slovenčiny sú jeho diela prekladané, v tomto smere je najvýraznejšia jeho spolupráca s prekladateľom Karolom Wlachovským.

Narodil sa 6. apríla 1948 v Leviciach. V roku 1973 absolvoval odbor maďarčina – angličtina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1973 pracoval vo vydavateľstve Madách v Bratislave, najprv ako redaktor pôvodných maďarských diel, v rokoch 1988 – 1990 ako zástupca šéfredaktora vydavateľstva. V roku 1990 ho zvolilo plénum Spoločnosti maďarských spisovateľov v Československu za predsedu a šéfredaktora literárneho mesačníka Irodalmi Szemle. V roku 1991 bol jedným zo zakladateľov vydavateľstva Kalligram, v rokoch 1994 – 1996 bol jeho vedúci. V rokoch 1992 – 1994 bol šéfredaktor literárneho mesačníka Kalligram. Počas nežnej revolúcie a krátky čas po nej bol politicky aktívny, najprv ako jeden zo zakladateľov a hovorcov Maďarskej nezávislej iniciatívy a od februára do júna 1990 ako kooptovaný poslanec Slovenskej národnej rady. Je členom viacerých spisovateľských zväzov a organizácií.

Jeho spisovateľské aktivity boli ocenené rôznymi štátnymi a súkromnými cenami a vyznamenaniami: Lajos Grendel je laureátom Kossuthovej ceny (Maďarsko, 1999), Ceny Sándora Máraiho (Maďarsko), ceny Acerbi (Taliansko, 2006), Ceny Tibora Déryho (Maďarsko, 1988), Ceny Józsefa Attilu (Maďarsko, 1990), Ceny Imre Madácha (Maďarsko, 1990, 1997), Ceny Milana Füsta (Maďarsko) a Ceny Endre Adyho (Maďarsko, 1997). Na Slovensku sa stal držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo za literatúru za rok 1998. V roku 2003 získal jedno z najvyšších slovenských štátnych vyznamenaní, Pribinov kríž I. triedy za literatúru.

Knižne debutoval v roku 1979 zbierkou jedenástich poviedok Hütlenek (Neverní). Napísal romány Éleslövészet (Ostrá streľba, 1981), Galeri (Odkundesi, 1982) a Ártelek (Odvodeniny, 1985), prvé dva vyšli v slovenčine spolu pod názvom Odtienené oblomky (1985). V slovenčine vyšli aj jeho poviedky zo zbierky Böröndök tartalma (1988), pod názvom Obsažná batožina (1989), knihy Okno po erotických snoch (1991), Cudná správa z vrcholu sna (1998), zväzok publicistických textov Moja vlasť, Absurdistan (1998) a romány Einsteinove zvony (1998), U nás v New Honte (2002), Kráľ Matej v New Honte (2005) a Hromadný hrob pri New Honte (2006).
Informácie z: iLiteratura.cz

Preložené z originálu: Zsuzsanna Sándor: A magyar csecsemőket feldobták a levegőbe, úgy lőtték agyon őket – interjú Grendel Lajossal.