O význame symbolov


Maďarské symboly a ich význam

V živote národov mali symboly, rituály a znamenia mimoriadny význam, a nie je tomu inak ani u Maďarov. Počas celej ich histórie sa neodmysliteľne ako zlatá niť tiahne či už vzývanie starých bohov, odovzdávanie mýtov, uctievanie symbolov a znamení, z ktorých sa spolu s historickou skúsenosťou, s tým príslovečným batôžkom úspechov a zlyhaní,  neskôr vyvinula národná mentalita, hierarchia hodnôt a vlastne aj samotný moderný maďarský národ. Mýtické bytosti, personifikované či tabuizované zvieratá, duchovia rastlinného sveta, to všetko bolo neodmysliteľnou súčasťou duchovného života starých Maďarov. Vo svojich rozprávkach, poverách, legendách, prísloviach a prípoviedkach ich zaznamenávali s nekonečnou úctou a rešpektom.


Nielen u Maďarov

Od nepamäti až dodnes majú Maďari v úcte prastaré genealogické mýty, ktoré vysvetľujú pôvod spoločenstva – napríklad príbeh o Hunorovi a Mogerovi, dvoch bratoch, ktorí prenasledovali v močiaroch krajiny Meotis zázračnú jelenicu dovtedy, kým nenatrafili na novú vlasť. Mimochodom, legendu básnicky spracoval  romantický básnik János Arany a najmä jeho prostredníctvom sa prenáša v maďarskom spoločenstve dodnes. Rovnako významná je legenda o vtákovi turulovi, ktorá je vlastne mýtom o pôvode Árpádovského rodu. Hovorí o tom, že ženu menom Emeše oplodnil mýtický dravý vták a z jej lona sa vyliala mohutná rieka, budúci silný a slávny rod Árpádovcov.

Totemové zvieratá, hlavne vlk, medveď, dravý vták turul (toghrul) či zázračná jelenica požívajú u starých Maďarov úctu ako kmeňoví predkovia a sú nerozlučnou súčasťou sveta povier a kultúry vôbec.

Spomínané mýty v sebe uchovávajú prvky rodového a kmeňového pamäťového dedičstva.

Uctievanie zvierat u starých Maďarov dosahovalo hranice totemizmu. Rešpekt voči mystickým zvieratám ako voči rodovým predkom je rozvinutejšou formou animistického chápania sveta. (Animizmus: základný stupeň náboženského myslenia, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila (duša). Podľa animizmu je tá istá duša zároveň princípom myslenia, ako aj organického života. Pravekí ľudia prostredníctvom tohto náboženstva nadväzovali kontakt so silami i duchmi prírody a vesmíru.)

Gryf a Divozver

Mýtické zviera v sebe zväčša zjednocovalo črty dravých vtákov a cicavcov, často sa len málo alebo vôbec neponášalo na žiadneho reálneho živočícha  (mýtický vták gryf). Kult zvierat je v maďarskej mytológii bohato dokumentovaný, legendy spomínajú, že Nebeský otec má stohlavé stádo žrebcov, že odvekého zvieracieho nepriateľa (medveďa a vlka), čiže „Divozvera” prenasledovali na čiernom, ryšavom a snehobielom žrebcovi traja zbrojnoši, kým ho nezabili. V pohrebnom rituáli starých Maďarov hralo významnú úlohu obetovanie koňa, ktorého mäso bývalo súčasťou tryzny.

Legenda o bielom koni

Ďalším významným genealogickým a dodnes živým príbehom je legenda o bielom koňovi. Podľa nej starý Maďari na ceste do novej vlasti spočinuli v Sedmohradsku, a tam sa dopočuli o žírnych panónskych zemiach a nevysychajúcich riekach. Ako zveda poslali Kundovho syna Kusida (Kusána). Keď sa vrátil s dobrou správou a s darmi moravského kniežaťa Svätopluka (II.), potešení Maďari pripravili parádneho bieleho koňa s bohatým postrojom hodným kniežaťa a prieskumníka poslali znova späť. Svätopluk koňa prijal a Kusidovi zmluvu potvrdil „mieškom hliny, krpkou vody a vencom trávy”.  Nomádski Maďari podľa Anonymovej kroniky chápali zmluvu symbolicky, hlina znamenala územie, voda rieky a tráva pastviny. Tak vznikla (tendenčná) legenda o zaujatí novej vlasti (Honfoglaláš), ktorá mala vysvetľovať právo starých Maďarov na Karpatskú kotlinu (pozri Anonymus).

Strom života, alebo fazuľa rastúca do neba

Ďalším mimoriadne dôležitým symbolom staromaďarskej mytológie je strom života, „do neba siahajúci strom”, ktorý zjednocuje predstavy o živom a neživom svete, mýtické prepojenie života a smrti. V jednom brlôžku „nebeského stromu” prebýva Slnko, v druhom sa ukrýva Mesiac. Na konároch stromu čakajú duše mŕtvych predkov na znovuzrodenie. Nenarodené duše v podobe vtákov sedia na konároch stromu života, odtiaľ zlietajú do lona najuctievanejšej ženy (často panny), kde sa znova stávajú ľuďmi. Aj spomínaná Emese je jednou z najuctievanejších žien, ktorá oťarchavela tým, že jej do lona vletel dravý vták turul. Budúci staromaďarský šaman počas svojej iniciácie musel vyliezť na nebeský strom, a tam musel vybojovať bitku s tamojšími duchmi.

Slnko, Mesiac a havran

To je vysvetlenie a význam slnečných a mesačných symbolov v maďarskej ľudovej kultúre.

Havran (vrana, krkavec) sú putovným motívom ľudskej mytológie a sveta povier. S ním zviazané legendy nájdeme v kultúrach celého sveta a neraz presahujú do dnešných dní . Klasika svetovej poézie, báseň Havran  E. A. Poea priamo čerpá z tohto prastarého mýtu. Podľa biblického príbehu Noe po potope spolu s inými operencami pustil na slobodu aj havrana, ale ten sa na archu nevrátil. Keď sa prorok Eliáš ukrýval pred kráľom Achabom na púšti, kŕmil ho havran. Havran kŕmil aj svätého Antona a svätého Benedikta a nosil skyvu chleba aj pustovníkovi svätému Pavlovi.

Mnoho áziských národov, a medzi nimi aj Maďari, pokladali havrana (krkavca) popri Nebeskom otcovi za spolustvoriteľa. Podľa legendy havran prederavil nebeskú jurtu, aby cez ňu na zem mohlo preniknúť svetlo a teplo. Podľa inej povery desať havranov spôsobilo na zemi strašné teplo, až kým deväť z nich urastený junák nezostrelil z oblohy lukom.

Ďalší prastarý príbeh hovorí o tom, že havran raz zvolal veľkú hostinu, kde okrem ľudí pozval aj pikulíkov, teda piadimužíkov. Keď sa títo trpasličí ľudkovia usalašili pri ohni, havran zobákom potiahol rohož tak silno, že všetci piadimužíci vyleteli do vzduchu a popadali ľuďom do očí. A to je podľa povery dôvod, že keď sa pozrieme človeku do očí, v jeho zreničke vidíme malého človiečika.

Hunyadiovci a kráľ Matej

Havran sa stal aj heraldickým symbolom rodu Hunyadiovcov. Podľa legendy sa kráľ Žigmund pri ťažení proti moldavskému kniežaťu zastavil na sedmohradskom hrade Deva. Tu sa dcéra istého Boera podvolila jeho záletníckym chúťkam a keď pri návrate z moldavskej zeme znova navštívil ten istý hrad, Boerova dcéra mu oznámila, že je ťarchavá. Keď to kráľ počul, podaroval jej drahocenný prsteň ako záruku toho, že po narodení dieťa môže priviezť na budínsky hrad, kde z neho urobí šľachtica. Dievča onedlho porodilo Jána, ale keď sa s ním chystala do Budína, priletel havran a ukradol trblietavý prsteň. Po dlhých ťažkostiach sa klenot podarilo znovu získať až po zastrelení havrana. Dievčina so synom Jánom dorazila na kráľovský dvor, pred tvárou vládcu ukázala prsteň a vyrozprávala mu príbeh o havranovi. Kráľ sa potešil životaschopnému a krásnemu synovi, daroval mu hrad Hunyad, a tak ho nazývali Ján z Hunyadu, po maďarsky teda Hunyadi. A havrana s prsteňom pridelil kráľ Hunyadiovcom v rodovom erbe. Preto sa neskôr syn Jána Hunyadiho stal Matejom Korvínom – havran sa totiž po latinsky povie corvus. Preto sa na čele Matejovho vojska niesla koruhva s vyobrazením tohto tajomného vtáka.

Maďarská kabalistika

Pre predkov Maďarov mali mýtický význam aj niektoré čísla a ich kombinácie. Takýmto všeobecne známym symbolom je číslo sedem, ktoré bolo posvätné. Vo svätyniach starých Maďarov horel sedemramenný obetný plameň pre Nebeského otca, ktorý mal sedem príbytkov a sedem synov. Pramatka ľudstva porodila naraz sedem detí a staromaďarské legendy hovoria o siedmich kmeňoch (hét uruság) či siedmich náčelníkoch (hetumoger). Číslo sedem je obľúbené aj v rozprávkach a ľudovom rozprávačstve, kde je častá formulka „za siedmimi horami a siedmimi dolami”. Chrabrý rytier bojuje so sedemhlavým drakom, aby si vyslúžil ruku princeznej, ale aj Snehulienka sa stará o sedem trpaslíkov, sedemkrát slnko zapadne a vyjde, kým tulák na koniec cesty príde. Magická sedmička sa dostala aj do prísloví a porekadiel – neraz počujeme, že ich bolo sedem ako zbojníkov, svoje cennosti držíme pod siedmimi zámkami, obávame sa siedmich neúrodných rokov atď. Podobné miesto zastávala trojka ako symbol trojuholníka a magického (prvo)čísla. Dodnes je aj v maďarčine do tretice všetko dobré (három a magyar igazság), dodnes je v rozprávkach tretina kráľovstva a pod.

Vyobrazenie mýtických zvierat, nebeského stromu života, symbolov Slnka a Mesiaca na predmetoch dennej potreby, priečeliach domov, palácov, na stenách a stĺpoch kostolov a ich počet vyjadruje nezmernú úctu, akú k nim prechovávali predkovia dnešných Maďarov. Rovnako sa objavujú na erboch šľachtických rodín, kráľovských pečatiach a znakoch žúp a miest. Na tretine zo 64 erbov bývalých hradných panstiev Uhorska sa nachádza symbol Slnka alebo Mesiaca.

Text: Frigyes Varga, Ľubo Navrátil, foto: Archív