Peter Kováč – dramaturg SND

Peter Kováč, dramaturg

Nájdené/-í v preklade

Zaujímavé rozhovory s vynikajúcimi predstaviteľkami a predstaviteľmi umeleckého prekladu, v ktorých vám prezradia čo to o ich spôsobe práce a odhalia tajomstvá umeleckého textu. Z netradičnej ankety našej redaktorky Iny Nemesbüki, ktorá všetkým položila rovnaké otázky, sa zrodili rôznorodé, úprimné a prekvapujúce, ale aj dojímavé odpovede, ktoré vás určite zaujmú. Prajeme vám príjemné chvíle strávené nad úvahami o textoch a ich prekladoch.

Peter Kováč – dramaturg SND

Ako ste sa naučili jazyk z ktorého prekladáte?

Doma ako dieťa. Od rodičov i starých rodičov.

Študovali ste preklad? Je podľa vás dôležité translatologické vzdelanie pre prekladateľa?

Neštudoval. Nedokážem posúdiť, určite však nemôže byť na škodu.

Čo bola pre Vás najlepšia škola prekladu?

Iste samotná prax.

Ako a prečo ste začali s prekladom beletrie?

Keďže som povolaním divadelný dramaturg, prekladať som začal a dlho prekladal výlučne maďarskú drámu. Akosi to patrí k môjmu povolaniu. Na preklad „beletrie“ a esejí ma nahovoril riaditeľ vydavateľstva Kalligram László Szigety zhruba pred desiatimi rokmi.

Uživí vás preklad beletrie, alebo máte ešte iné zamestnanie, iné príjmy?

Neuživí, mám iné zamestnanie, ako som už písal, a neuživil by ma ani keby som sa venoval prekladu výlučne.

Vidíte isté špecifiká v preklade medzi slovenskou a maďarskou literatúrou?

Nerozumiem celkom otázke, ale ak máte na mysli, či prekladať zo slovenčiny do maďarčiny a naopak je zhruba to isté alebo nie, tak sa nazdávam, že áno, je to zhruba to isté. Špecifickou vlastnosťou slovenčiny oproti maďarčine okrem iných vecí je rôznorodosť a bohatstvo jej nárečí, maďarčina má zasa obrovskú slovnú zásobu, zvláštnu schopnosť tvorby nových slov, rozdielnu syntax, ťažko prenosný humor a poetičnosť. Zastávam však názor, že preložiť do slovenčiny sa dnes už dá všetko, je to „dospelý“ jazyk.

Cítite, že Vaša práca je potrebná? Dostáva sa Vám podpory, pozitívnej odozvy za Vašu prácu? Akej?

Nazdávam sa, že potrebná je. Najpozitívnejšou odozvou mojej práce je, že slovenské divadlá vcelku ochotne zaraďujú na repertoár zaujímavé súčasné maďarské hry. Väčšinou neprekladám do zásuvky, aj keď niektoré mnou preložené hry si doteraz nenašli svojich slovenských inscenátorov. Najviac ma to mrzí v prípade hier Pétera Nádasa. Ale na druhej strane ma napríklad povzbudil úspech hry Gábora Görgeya Na koho to slovo padne v martinskom divadle a najmä v Astorke. Inscenácia, ktorá vznikla ako absolventské predstavenia má dnes už viac ako desať rokov a okolo dvestopäťdesiat repríz. Kto ju videl, iste sám dokáže posúdiť, že to nebol ľahký prekladateľský oriešok.

Myslíte, že sú prekladané zásadné texty súčasnej maďarskej a slovenskej literatúry? Máte vysnívaný text, ktorý by ste chceli prekladať?

Nie som špecialista ani na slovenskú, ani na maďarskú literatúru; ak, tak azda len na drámu, preto znovu nedokážem posúdiť, či sú prekladané zásadné texty oboch literatúr; trochu viacej viem o slovenských prekladoch maďarskej literatúry a mám pocit, že v podstate áno. Obrovský kus práce v tejto oblasti vykonalo najmä vydavateľstvo Kalligram, ktorého redaktori vyberajú texty na základe výborného prehľadu v oboch literatúrach, bezpečného vkusu a s vysokými hodnotovými kritériami. Vysnívaný text nemám, ak som niekedy mal, takmer sa k tomu hanbím priznať, pretože ide o môj „silný čitateľský“, či skôr humoristický zážitok z pubertálnych čias, (mimochodom, do slovenčiny už preložený), v podstate však o brak (ponyva). Ide o kultovú knihu Jenőa Rejtőa Kapitán špinavý Fred. (Ach, tie hlúpe mladícke sny!) Teraz však vážne – momentálne pracujem na preklade dvoch súčasných maďarských hier, ktoré si ako dramaturg veľmi cením. Ide o hru Jánosa Téreya Stolová hudba a o hru Csabu Székelya Banský kvet. Podľa mňa majú obe hry šancu byť uvedené v niektorom slovenskom divadle.

Ako vnímate recepciu svojich prekladov?

Neviem o tom, že by som ju nejako vnímal, som jednoducho rád, ak môj preklad osloví inscenátorov v niektorom slovenskom divadle.

Myslíte, že je preklad medzi slovenskou a maďarskou literatúrou dostatočne podporovaný?

Vzhľadom na výšku prekladateľských honorárov vo vydavateľstvách asi nie, čo sa týka podmienok v divadle, tak je podporovaný rovnako ako preklad z akéhokoľvek iného jazyka. Nejde o systémovú podporu, v divadle musí byť iniciatívny tak dramaturg ako aj prekladateľ a vydavatelia, samozrejme, využívajú všetky možné dotačné systémy. K aktivitám spisovateľských organizácií sa neviem vyjadriť.

Má ešte dnes zmysel venovať sa prekladu medzi malými literatúrami, alebo, ako sa vraví, literatúra stratila svoje postavenie, význam a čítanie nahrádza surfovanie po internete?

Moja skúsenosť ukazuje, že to význam má. Surfovanie nikdy nenahradí čítanie literatúry ani návštevu divadla. Istý „hlad“ po kvalitnej literatúre existuje stále a do divadla v súčasnosti chodí množstvo ľudí. Tento hlad bude podľa mňa ešte narastať. Súvisí to s mnohými vecami, zjednodušene však k tomu môžem azda povedať, že viac ako dvadsať rokov po zmene režimu narastá istá túžba po individuálnej a spoločenskej sebareflexii, čo bulvár, televízne seriály či zlomkovité informácie z internetu nie sú schopné uspokojiť. Ten hlad je v podstate duchovný a nie je jedno, čím sa človek „kŕmi“.

Čo si myslíte o literatúre na internete a jeho preklade?

Ak myslíte na to, že dnes je dostupné množstvo textov v elektronickej podobe, tak je to výborné. Sám si sťahujem či kupujem do svojej e-knižnice veľa textov, aj keď radšej čítam vytlačený text ako písmenká na obrazovke.

Pomáhajú vám v preklade prekladateľské programy, internetové slovníky?

Programy pri profesionálnom preklade nie, slovníky iste; je to rýchle.

Cítite sa ako veľvyslanec kultúry? Ako vnímate súčasný stav kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Maďarskom.

a/ Nikdy som nemal pocit veľvyslanca, skôr robotníka. Preklad je ťažká drina, skutočne, musíte mať veľmi trénovaný „sitzfleisch“ a pri tom tréningu človeka prejdú akékoľvek patetické predstavy o tom, že robí čosi mimoriadne. Preto prekladám aj pomerne málo, veľmi sa mi do tej driny nechce a ak, tak skôr do drámy, je to oveľa „kratší“ literárny druh, ktorý cítim a vnímam lepšie, než prózu a tú „drinu“ mám rýchlejšie za sebou.
b/ Súčasný stav kultúrnej výmeny považujem za nedostatočný.

Ako si predstavujete ideálny stav kultúrnej výmeny medzi Maďarskom a Slovenskom?

Žijeme vedľa seba, charakter našej kultúry je veľmi podobný, a predsa jeden o druhom vieme žalostne málo. Možno nie žalostne, to je veľmi emotívne slovo, stav istej vzájomnej ignorancie je vysvetliteľný, pochopiteľný, má svoje príčiny, ktoré tu netreba rozvádzať. Menej toho vedia Maďari o slovenskej kultúre a dnes to už nie je celkom prirodzené, pretože aj slovenská kultúra má v mnohých oblastiach (napr. výtvarné umenie, hudba, napokon však občas aj literatúra a divadlo) svoje špičky, ktoré znesú aj prísnejšiu európsku konfrontáciu. Kultúrnu výmenu však nemožno nadiktovať, nespraví ju žiadna medzištátna zmluva, môže jej však napomôcť. Bol by som rád, keby aj náš kultúrny inštitút v Budapešti pracoval povedzme na takej úrovni a s takou intenzitou ako za čias, keď ho viedol Karol Wlachovský. A keby mal aj vyšší rozpočet. MZV by si mohlo uvedomiť, že kultúra je excelentný veľvyslanec, najlepší diplomat, verím, že ešte lepší ako biznis. To sú moje poznámky k štátnej podpore kultúrnej výmeny. Inak je to všetko „o“, „na“ a „v“ ľuďoch. Príklad: Nedávno som mal výborný pocit z návštevy dnes určite najznámejšieho, ak nie najvýznamnejšieho maďarského spisovateľa Pétera Esterházyho v SND. Pozvali sme ho, aby pre nás napísal divadelnú hru. Nielenže neodmietol, ale sme strávili veľmi príjemné popoludnie, našli sme množstvo spoločných tém, ktoré vzájomne považujeme za nesmierne užitočné dnes akýmsi spôsobom (najlepšie výsostne umeleckým) na oboch stranách artikulovať. Medzi štyrmi očami, absolútne neformálne mi povedal, že naše pozvanie skutočne považuje za veľkú česť. Človek, ktorého knihy vychádzajú vo veľkých nákladoch v západnej Európe, Latinskej Amerike a inde vo svete. Prekvapilo ma to. Opäť príjemne. Ešte viac a hádam ešte príjemnejšie by ma prekvapilo, keby si niektoré maďarské divadlo objednalo hru u niektorého slovenského dramatika či spisovateľa, alebo keby pozvalo niektorého slovenského režiséra hosťovať do Budapešti či iného maďarského mesta a podobne. Tiež by to považovali za veľkú česť. Druhý príklad: vlani sme s režisérom Jánom Sabolom nakrútili hraný film Robinson a Crusoe. Jednou z jeho nosných tém sú slovensko-maďarské vzťahy. Hľadáme v Maďarsku distribútora tohto artového filmu (myslím si, že veľmi zaujímavého), nazdávam sa však, že ho nebude ľahké zohnať. Nielen preto, že nejde o komerčný film. Potreba hlbšie sa vzájomne spoznávať zrejme existuje, je to však potreba len malej časti intelektuálnej elity. Preto je stav kultúrnej výmeny aký je. Ak bude táto potreba narastať (a isté náznaky svedčia, že budú, hoci som v tomto zmysle možno prehnaný optimista), tak sa bude skvalitňovať aj kultúrna výmena.