Slávne maďarské plesy


Každý rok sa v Maďarsku konajú a konali tisícky plesov, najčastejšie počas fašiangového obdobia. V tomto období sa prelínajú mestské a vidiecke plesy, ako aj poľovnícke, športové bále, alebo tie, ktoré sa viažu k niektorým meninám. Takto to už chodí niekoľko sto rokov. Napriek tomu je niekoľko tak významných a nezabudnuteľných plesov, ktoré sa zapísali aj do maďarskej histórie.

Na území Uhorska (Magyarország) sa stali plesy populárnou a rozšírenou tradíciou v prvej polovici 19. storočia, no nešlo to zo dňa na deň. Ples je spoločenská udalosť, ktorej cieľom je radosť zo života. Ide o profánny spoločensky akt, bez akéhokoľvek sakrálneho či cirkevného náboja.

So súhlasom panovníka Jozefa II.

Aby sa takáto vec mohla presunúť od aristokratických výsad aj do nižších spoločenských sfér, dalo k tomu popud zburžoázňovanie (polgárosodás), ktoré sa začalo za čias Márie Terézie v druhej polovici 18. storočia. Následne aj vydanie Tolerančného patentu Jozefom II. v roku 1781, ktorý do istej miery potlačil vplyv katolíckej cirkvi.

Bola zachovaná listina z roku 1785, v ktorej panovník Jozef II. na žiadosť Budínčanov povolil, aby halu vo vnútri snemovne na Budínskom hrade mohli Budínčania využívať na fašiangové plesy. V týchto časoch bol totiž problém nájsť miestnosť vhodnej veľkosti. Ďalej bolo nutné osobitné povolenie na to, aby dané mesto mohlo zorganizovať maškarný ples. Mimochodom samotný panovník Jozef II. vôbec nemal rád plesy. Žil puritánskym životom a plesy neobľuboval z dôvodu, že ich pokladal za nesmierne nudné.

Letný ples

Snáď najznámejším a najtradičnejším plesom je medzi Maďarmi tzv. Anna-bál, ktorý sa koná tradične v meste Balatonfüred. Je výnimočný v tom, že sa nekoná v čase fašiangov, ale v lete. Prvý Anna-bál sa uskutočnil 26. júla 1825. Zorganizoval ho János Szentgyörgyi Horváth Fülöp vo svojom dome na počesť svojej dcéry. Veľa významných predstaviteľov maďarského spoločenského života z obdobia reformy sa zúčastnilo tohto plesu, vrátane Lajosa Kossutha či Istvána Széchenyiho.

Ples bol aj z pohľadu dotyčnej dievčiny veľmi úspešný, keďže práve tu spoznala svojho neskoršieho manžela, Ernőa Kissa. Po porážke boja sa slobodu bol generálporučík Ernő Kiss jedným z trinástich aradských mučeníkov, ktorých popravili v roku 1849 v Arade. Anna-bál sa však odvtedy konal každoročne v meste Balatonfüred (výnimkou bolo obdobie medzi rokmi 1914-1954). Od roku 1954 sa na Anna-bál každoročne udeľuje aj titul „Anna-bál szépe“, ktorý získava najkrajšia mladá dievčina plesu.

Ples aj počas bojov

5. februára 1849 sa uskutočnila jedna z najdôležitejších bitiek maďarského boja za slobodu a nezávislosť – bitka pri Branisku. V samotnej bitke bojovala divízia Richarda Guyona, pričom 30 kilometrov odtiaľ Artúr Görgei (zdržujúci sa s vojskom v Levoči) zorganizoval ples, aby si jeho vojaci trochu oddýchli. Maďarský spisovateľ a novinár Kálmán Mikszáth vo Vasárnapi Újság (1908/23.č.) pripomenul túto udalosť nasledovne: „Asi práve v tom okamihu, keď posol vyštartoval, sa začal ples v Levoči, ktorý organizovali uhladení honvédi (dôstojník maďarskej armády-pozn.red.) pre levočské slečny s krásnymi vlasmi s ľanovým odtieňom. Görgei veľmi rád dával povolenie pre takéto typy pobavení, pretože nielen dôstojníkom spôsobili radosť (chudáci chlapci si to zaslúžili), ale posilnil sa tým aj pocit spolupatričnosti medzi armádou honvédov a obyvateľstvom. Görgei však nesľúbi, že sa plesu zúčastní. Celý deň bol bez slova, asi bol nervózny, ak vôbec mal nervy tento geniálny maďarský vodca“ píše Mikszáth.

Napokon sa Görgei o polnoci zjavil, prišiel ku kapele, ten prerušil kotilion (francúzsky spoločenský tanec – pozn.red.) a zahral „nyergelő“ (vo význame sedlať kone). „Na toto prekvapenie nastalo mŕtve ticho. Vonku sa ozývali alarmujúce bubny volajúce na zhromažďovanie sa. Tanečníci sa poklonili pred svojimi tanečníčkami, zrazu vytasili meče a o pár minút stáli na ulici medzi zhromažďujúcou sa armádou. Kone husárov nepokojne dupotali na vŕzgajúcom snehu, ťažké kanóny dunejúc sa radili sa sebou. Dôstojníci hlasno velili: Vpred na Branisko! Pred polhodinou dostal Görgei správu o víťazstve Guyona, k veľkému smútku levočských dievčat…Veď by sa nebolo nič stalo, keby ten hlúpy posol priniesol správu len ráno! Ale takáto krutá je vojna!“ – opisuje Mikszáth.

Najtragickejší ples

27. marca 1910 sa stala veľmi tragická udalosť. V obci Ököritófülpös (Sabolčsko-satmársko-berežská župa) sa zapálila stodola, v ktorej boli účastníci veľkonočného plesu. V tejto tragédii zahynulo 312 ľudí, 99 bolo zranených. Príčinou ohňa bolo, že obrovská miestnosť stodoly bola osvietená lampiónmi. Tie sa toho času zhotovovali prevažne z vyschnutého bravčového mechúra, do vnútra ktorého potom umiestnili sviečky. Steny vyschnutého mechúra sa zapálili kvôli svietiacej sviečke. Oheň sa veľmi rýchlo šíril a horiace kúsky strešnej krytiny začali padať na unikajúcich ľudí. Nastala panika. Stodola mala len jediný východ, kde sa veľmi rýchlo nazhromaždilo veľké množstvo ľudí. V 1910-tich rokoch popri tragédii na lodi Titanic (kedy uhynulo 1517 ľudí) bola nehoda v maďarskej obci Ököritófülpös tragédiou s najväčším počtom európskych obetí. Následne prišla prvá svetová vojna…

Vznik myšlienky tanečných domov (táncház)

V posledných desaťročiach je častou plesovou formou sympatizantov ľudovej kultúry návšteva tanečných domov. Maďarské hnutie tanečných domov sa začalo v 1970-tich rokoch. Na prelome tisícročia sa tanečné domy konali v podstate už v každom väčšom meste a takmer v každom ročnom období. Odvtedy sú stále častejšími.

Na začiatku hnutia tanečných domov inšpirovala zberateľov ľudovej hudby a tanca maďarská obec v Sedmohradsku s názvom Szék (mala vtedy cca. 2500 obyvateľov). Zberatelia následne dokumentovali a popularizovali ľudovú hudbu a tance, ktoré tu videli. Mimochodom samotný maďarský termín „táncház“ pochádza z obce Szék. Maďarský koreograf Ferenc Novák navštívil Szék v roku 1957, aby tam spoznal ešte nedotknuté, archaické zvyky a spôsoby odievania, ktoré mali presne vymedzené pravidlá. S fotografom Péterom Kornissom po desiatich rokov aj zdokumentovali plesy v obci Szék, ktoré jednotlivé časti obce (Felszeg, Forrószeg a Csipkeszeg) organizovali aj samostatne.

Na základe toho bol vyhlásený prvý tanečný dom aj Budapešti a to v roku 1972. V obci Szék sa aj dnes konajú tradičné plesy, ale už nie na základe archaických zvykov. Napríklad ak sa tam objaví niekto z inej časti dediny bez pozvánky, nebudú ho vítať bitkou, tak ako to bolo zvykom v minulosti. Ani tanečný poriadok netrvá hodinu a pol, no napriek tomu sa aj dnes patrí tanec dotancovať s tým istým partnerom.

Preložené z originálu: Veres István: Híres magyar bálok