Špecifický maďarský ľudový kroj Dolného Pohronia: „kurtaszoknya“

2016-01-27_11-11

V oblasti Dolného Pohronia je dodnes živou tradíciou nosenie špecifických, veľmi krátkych sukní tzv. „kurtaszoknya“ (slov. „kratunká sukňa“). Tento typ kroja bol charakteristický len pre istý región historického Uhorska, ktorý je dnes súčasťou Slovenska. Patrí sem nasledovných šesť dedín: Bíňa (Bény), Bruty (Bart), Pavlová (Garampáld), Sikenička (Kisgyarmat), Kamenný Most (Kőhídgyarmat) a Kamenín (Kéménd). Týchto šesť obcí sa v maďarskej etnografickej literatúre označuje ako „kurtaszoknyás hatfalu“, čiže „šesť obcí s kratunkými sukňami“.

Kroj týchto šiestich dedín sa zdá byť na prvý pohľad takmer úplne rovnakým, i keď sa samozrejme nájdu medzi nimi menšie rozdiely. Mládenci, ktorí žili v tomto regióne vraj podľa krojov vedeli hneď zistiť, z ktorej dediny pochádza daná dievčina. Nosením špecifických kratunkých sukní, ktorých pás je predĺžený až po boky, sa tento región úplne dištancoval od susedných oblastí, pre ktoré boli charakteristické iné typy ľudových krojov. Je to aj napriek tomu, že spomínaných šesť dedín netvorí zemepisnú ani územno-správnu jednotku.

Od ľudového kroja Dolného Pohronia sa teda veľmi zreteľne odlišujú kroje susedných dedín. Na juhu a na západe sú to kroje obcí Mužla (Muzsla) a Obid (Ebed); na východe a v oblasti Dolného Ipľa kroje obcí Salka (Ipolyszalka), Chľaba (Helemba), Bajtava (Bajta), Leľa (Leléd), a Malé Kosihy (Kiskeszi); a na severe kroje obce Čata (Csata) a okolia. Vo všetkých týchto obciach boli totiž v prípade ženských krojov rozšírené dlhé sukne.

2016-01-27_11-49

Nevesta z obce Kamenín/Kéménd v tzv. „kratunkej sukni“, s vežovitým vencom na hlave, šatkou, na sukni vzadu stuhy, perly, charakteristické červené čižmy s hrkálkou. Kratunká sukňa z obce Sikenička/Kisgyarmat, matka v hodvábnych šatách a krstná mama v šatkách „necceš”, na hlave „pintli”.

Nezvyčajný maďarský ľudový kroj relatívne skoro, a to už v prvej polovici minulého storočia, upriamil na seba pozornosť verejnosti. Prvá správa o nezvyčajnej kratunkej sukni pochádza z roku 1839. Angličan John Paget precestoval toho času celé územie historického Uhorska, na základe čoho potom spísal svoje dvojzväzkové dielo, kde predstavil Uhorsko anglickej verejnosti. O svojej návšteve v údolí Hrona zaznamenal nasledovné:

„Tu v údolí Hrona, ktorého určité miesta sú tak krásne, že mám náklonnosť ho prirovnať k údoliu Váhu, môžeme znovu spozorovať ten podivný zvyk, ktorý ak by som nebol býval vedel, že Turci nikdy neprenikli do týchto regiónov Uhorska, pripísal by som tureckému vplyvu to, že ženy zakrývajú dolnú časť svojej tváre závojom. Slobodné dievčatá si zakrývajú len brady, kým vydaté ženy aj ústa. Toto sa deje za pomoci dlhej, bielej, plátennej tkaniny, ktorá sa omotá okolo hlavy, natesno ju zviažu, vzápätí ju uviažu okolo krku, krížom cez tvár takým spôsobom, aby závoj previsel na poprsie. Je ale pozoruhodné, že tie isté osoby, ktoré by pokladali za veľmi necudné, ak by mali chodiť s nezakrytou tvárou a hlavou, nosia také krátke sukne, že nedosahujú ani vrchol ich čižiem. Vzniknutý priestor tak vypĺňajú ich hnedé kolená, ktoré vystavujú bez pocitu hanby…

Krátka sukňa, ktorú nosili v oblasti Hronu teda upútala pozornosť aj Pageta. Neskôr sa etnológovia zamýšľali aj nad tým, či Pagetov opis predstavuje ženský kroj maďarskej alebo slovenskej ženy. Avšak i najnovšie výskumy jasne potvrdili, že v oblasti Hronu slovenské ženy nikdy nenosili krátke sukne. Paget teda s najväčšou pravdepodobnosťou videl ľudové kroje maďarských žien zo spomínaných šesť obcí v oblasti Dolného Pohronia. Výskum ľudových odevov Maďarov na Slovensku takisto potvrdil, že nosenie krátkych sukní bolo špecifikom len spomínaného úzkeho regiónu Dolného Pohronia.

Lajos József Novák, vo svojom etnografickom diele Adatok Bény község néprajzához (slov. Údaje k etnografii obci Bíňa) z roku 1913, podrobne opísal ľudový kroj mužov, žien a detí z obce Bíňa (Bény). O krátkej sukni napísal nasledovné: „na jednej strane je tak zaujímavým a originálnym, že už len preto si zasluhuje výraznú pozornosť. Na druhej strane z určitého pohľadu odhaľuje toľko umeleckého vkusu, akým sa v iných krajoch sotva stretneme“.

Preložené z originálu:
Margit MÉRY: Az Alsó-Garam mente népviselete