Staré maďarské ľudové tradície na Veľkú noc (2. časť)


Sviatok Veľkej noci (maď. Húsvét) sa úzko spája so začiatkom jari a s ľudovými tradíciami súvisiacimi so zabezpečením plodnosti. Mnoho týchto tradícií sa priamo neintegrovalo do kresťanských sviatočných rítov, ale dochovali sa súčasne, a to v podobe sviatočných zvykov vidieckych komunít. Fašiangovými zábavami, ktoré predchádzajú veľkonočné obdobie, sa oslavuje víťazstvo nad zimou a príchod jari. Po celej Európe je v týchto obdobiach zvykom ničenie slamenej bábky, a to jej spálenie alebo utopenie, ktorá symbolizuje zimu. Počas obdobia pôstu sa kedysi jedávali predovšetkým chlieb a suché zeleninové jedlá. Dlhé pôstne obdobie sa ešte člení menšími sviatkami.

V deň Veľkého piatku sa do popredia dostáva magická sila vody. U Maďarov je známou rečňovankou: „Nagypénteken mossa a holló a fiát, ez a világ kígyót, békát rám kiált.“ (Na Veľký piatok umýva havran svojho syna, tento svet kričí na mňa hada, žabu). V tejto rečňovanke nájdeme stopy dvoch veľmi starých povier. Prvá povera hovorí o tzv. „umývaní havrana“ (hollófürösztés) – „na Veľký piatok umýva havran svojho syna“. Keď havrania matka, uvidela, že jej vyliahnuté mláďatá nie sú čierne ale svetlé, nechala ich osamote a ušla, lebo ich pokladala za mláďatá kukučky. Keď ale perie mláďat sčernie, havrania matka sa vrátila, a to práve na Veľký tzv. čierny piatok, v deň ukrižovania Krista. Matka začne kŕmiť mláďatá a odnesie ich k potoku, aby ich umyla – symbol krstu. Druhá časť povery sa vzťahuje k udalostiam ukrižovania Krista. Ježiša Krista zaradili k zločincom, a zomiera ukrižovaný ako zločinec. Aj keď umiera pre hriechy ľudí, k jeho krížu sa prihrnuli ľudia, ktorí mu škaredo nadávali a ubližovali mu. Na tieto udalosti poukazuje druhá časť rečňovanky „tento svet kričí na mňa hada, žabu“, v maďarčine totiž výraz „kričí hada, žabu“ (kígyót békát kiált) znamená „nadávať, škaredo rozprávať o niekom, očierňovať“.

V umývaní sa v skorých ranných hodinách sa objavuje úkon rituálneho umývania, ktoré vykonávajú len mladé dievčatá, a ktoré slúži na odohnanie zla. Umývanie sa malo vykonať v čerstvej riečnej vode a s nasledujúcou rečňovankou: „Az én vizem folyjon el, az én szeplőm múljon el!“ (Moja voda nech odtečie, moje pehy nech odídu preč!). K tomuto dňu patrili aj typické jedlá, a to kyslá polievka z otrúb, prípadne vajíčka. Existujú také oblasti, kde sa v tento deň pečie chlieb, ktorý si ľudia buď ponechajú do nasledujúceho Veľkého piatku, alebo darujú prvému žobrákovi. Na mnohých miestach je rozšíreným zvykom mať horúci veľkonočný koláč, ktorý sa kupuje predovšetkým od pouličných predavačov.

Kostoly, ktoré sú v deň Veľkého piatku tmavé a bez ozdôb, sa na sobotňajšie ráno ozdobia kvetmi a zelenými vetvičkami. Tento deň je sviatkom ďalšieho živlu, a to ohňa. Večer sa v kostoloch oslavuje nový oheň, ktorý sa oživuje kresaním, a s týmto ohňom ľudia zapaľujú veľkonočnú sviecu symbolizujúcu Krista. Na mnohých miestach je vtedy zvykom obliecť si nové šaty, alebo aspoň nový klobúk, rukavice.

Veľkonočná nedeľa je dňom vzkriesenia. V niektorých štátoch sa v tento deň na vysokej hore očakáva východ slnka. K tejto udalosti sa viaže veľa povier. Podľa jedného vychádzajúce slnko je dôkazom vzkriesenia Krista. Podľa druhého, kto pozorne pozerá, môže v ňom uvidieť baránka so zástavou, symbol Krista. V mnohých štátoch sa darovanie veľkonočných vajíčok deje už v tento deň, u nás sa spája s veľkonočnou oblievačkou na pondelok. Tradičná veľkonočná šunka sa ochutná už v sobotu večer, v deň ukončenia pôstu. V nedeľu sa jedávajú k šunke vajcia či chren. Sviatočným jedlom tohto dňa je baranie mäso.

Nasledujúci pondelňajší deň je už dňom tradičnej veľkonočnej oblievačky. Dievčatá kedysi vyniesli k blízkej studni a obliali vedrom vody, alebo ich okúpali v potoku. Veľkonočné oblievanie má korene v starých rítoch súvisiacich so zabezpečením plodnosti a očisty. Táto očistná sila vody sa v kresťanstve spája s krstom. Podľa tradícií keď pri hrobe Ježiša začali ženy jasať ako uvideli, že Ježiš vstal z mŕtvych, vojaci strážiaci hrob ich obliali vodou, aby ich umlčali. Oblievanie vodou je dodnes rozšíreným veľkonočným zvykom, i keď samozrejme v umiernenejšej forme a to malým množstvom kolínskej vody.

Súbor veľkonočných tradícií uzatvára zaujímavý zvyk na tzv. Bielu nedeľu (fehérvasárnap; posledný deň veľkonočnej oktávy v rímskokatolíckej cirkvi). Dievčatá si pripravia tzv. „komatál“ (kmotričie misy), ktoré si navzájom posielajú. Do tejto misy či košíka vkladajú veľkonočné vajíčka, koláč, nápoj. Týmto si dievčatá uzatvoria večné priateľstvo, a od tohto dňa si navzájom vykajú a sa oslovujú „koma“ (kmotra) až do konca života.

Preložené z originálu: Barta László: Húsvéti népszokások, ételek, receptek
FOTO: MTI