Zo Senca na medzinárodné operné pódiá


„Vystupovať v divadle s vynikajúcim orchestrom a dirigentom”

Senčanka Zuzana Ballánová je poslucháčkou tretieho ročníka Univerzity hudobného umenia v rakúskom Grazi. Svojím prekrásnym, už v tých rokoch senzačne vypracovaným, farebným hlasom bola prijatá na túto univerzitu vo veľmi ťažkej medzinárodnej konkurencii. Obstála vynikajúco – a už dnes má vo svojej speváckej kariére fantastické zážitky a spomienky. Okrem iných často spomína na to, že pri jednom jej vystúpení orchester dirigoval svetoznámy Edoardo Müller, ktorý stál už aj na javisku metropolitnej opery v New Yorku  alebo milánskej La Scaly.

Na fotke s talianskym dirigentom Edoardom Müllerom

Prvé výraznejšie povzbudenia v tvojej doterajšej kariére znamenali už študentské roky na bratislavskom konzervatóriu. Čo by si vyzdvihla?

Bola som tretiačka, vtedy som vystupovala v koncertnej sieni Slovenského rozhlasu s komorným orchestrom konzervatória. Toto účinkovanie mi v začiatkoch dalo naozaj veľmi veľa. Rovnako tak aj vystúpenie s bratislavskou Sinfoniettou, ktorej som sólovou speváčkou. S týmto orchestrom do dnešného dňa spolupracujem a spoločne aj niekoľkokrát do roka vystupujeme. Určite mi v kariére veľa dal aj tento súbor, teda ešte počas študijných rokov na konzervatóriu. Naozaj je obvzlásť dôležité byť čo najviac pred publikom, pred ľuďmi, ktorí zbožňujú vážnu hudbu, v mojom prípade operu. Študijné roky na konzervatóriu znamenali pre mňa veľa aj z toho hľadiska, že som si zvykla na univerzitný štýl štúdia. Totiž, bola som samostatná, musela som si veci vybavovať sama, vyučovacie hodiny sme mávali od ôsmej hodiny rannej niekedy aj do siedmej večer. Samozrejme, s určitými kratšími či dlhšími prestávkami medzi jednotlivými prednáškami či cvičeniami. A tie voľné chvíle si človek zadelil tak, ako len chcel. Niektorí si sadli na kávu, iní išli do knižnice, no a ďalší pre zmenu nacvičovali v malých skupinkách spev. Teda ozaj taký typicky univerzitný, vysokoškolský život. To sa mi veľmi páčilo. Ešte čo sa týka úspechov počas štúdia na konzervatóriu: Na jednej celoslovenskej súťaži som obsadila vzácne druhé miesto. To ma tiež fantasticky povzbudilo.

Po týchto prvých domácich krokoch potom nasledovali už vážnejšie, medzinárodné vystúpenia …

Ešte ani dnes nemôžem uveriť, čo sa odohralo v šiestom ročníku konzervatória. Z celej Európy vyberali tých najlepších mladých operných spevákov na jedno veľkolepé turné. A ako jediná zo Slovenska som bola aj ja medzi tými najlepšími. Jednoducho, niečo neuveriteľné! Tento výber a celkové účinkovanie mi dalo obrovskú sebadôveru. Takú, akú človek len tak ľahko nezískava každý deň. Medzinárodné pódium, fantastické publikum, 40-členný orchester… Zázračné veci… V Taliansku sme absolvovali sedem vystúpení, okrem iných aj v Ríme, a potom nasledovali štyri koncerty v Nemecku.

Po štúdiu na konzervatóriu si sa musela rozhodnúť, kde budeš pokračovať. Prečo si si vybrala univerzitu v Grazi?

Na vysokú školu som sa prihlásila aj do Bratislavy, aj do Grazu. Prijali ma na obidve univerzity. V Bratislave z 38 záujemcov prijali desiatich, v Grazi zo 70 štyroch. O štúdium na rakúskej univerzite prejavili záujem vlastne študenti  nielen z celej Európy, ale napríklad aj z Číny či z Japonska. Pre rakúsku školu som sa rozhodla z niekoľkých dôvodov: Už počas študijných rokov na konzervatóriu som si všimla a uvedomila, že zahraničné obecenstvo sa naučilo, že aj vážna hudba, teda aj opera, je dôležitou zložkou hudobného života a umenia všeobecne. Rakúske publikum má celkom iný vzťah k opere než slovenské. Žiaľ, na Slovensku kultúra nie je trend, a vážna hudba už vonkoncom nie. Ďalším dôvodom pri mojom rozhodovaní boli aj možnosti uplatnenia. Pre lepšiu ilustráciu uvediem jediný príklad: V Bratislave ročne ukončí štúdium na konzervatóriu a univerzite, povedzme, dvadsať operných spevákov. No títo majú možnosť uplatniť sa iba v troch domácich operných divadlách. A to je veľmi nízke percento pri zohľadňovaní speváckej budúcnosti…

Koľko nacvičuje spev denne poslucháčka tretieho ročníka univerzity v Grazi?

Určite mnohí si to predstavujú tak, že my neustále iba pospevujeme. To nie. Na univerzite v týždni máme iba dve hodiny spevu. Samozrejme, toto štúdium musí obsahovať mnoho ďalších zložiek. Veľmi podrobne rozoberáme napríklad jednotlivé diela, teda mnoho hodín sa venuje teoretickej zložke. Spomínala som dve hodiny spevu, ale to určite neznamená, že okrem týchto dvoch hodín viac už nenacvičujeme spev. Veď to je základ celého nášho umenia. Z doterajšieho dvojročného pôsobenia v Grazi by som jednoznačne chcela vyzdvihnúť vystúpenie študentov pred rokom. Náš súbor bol zostavený z bývalých a z terajších poslucháčov univerzity. Medzi sólovými spevákmi som bola najmladšia. Mali sme jeden nádherný koncert vo Viedni. A práve vtedy mi prebehlo hlavou, čo všetko mi dala na bratislavskom konzervatóriu moja vynikajúca profesorka Alžbeta Bukoveczka a v Grazi môžem za veľa ďakovať profesorke poľského pôvodu Joanne Borowskej-Isserovej. Ona bola viac ako dvadsať rokov sólovou speváčkou viedenskej Staatsoper a má  za sebou mnoho, mnoho senzačných vystúpení, okrem iných aj so slávnym spevákom Plácidom Domingom. Vrátiac sa k tomu nášmu viedenskému vystúpeniu si veľmi rada spomínam na to, ako ho obecenstvo odmenilo obrovským aplauzom. Vtedy som mala pocit, aký veľakrát mohla zažiť aj Lucia Popp, ktorá bola mojím veľkým vzorom, ideálom. Jednak pre fantastické schopnosti, no i  pre svoju jednoduchosť a skromnosť.

Akú úlohu zohráva popri prednáškach a cvičeniach na tejto prekrásnej dráhe samovzdelávanie?

Jednoznačne môžem povedať, že obrovskú. V lete tohto roka som sa zúčastnila šesťtýždňového majstrovského kurzu, ktorý organizoval americký inštitút AIMS. Na tento kurz organizátori pozvali dovedna približne sto spevákov a speváčok. Mali sme rôzne hodiny, napríklad hodiny talianskej a francúzskej výslovnosti, rozbory jednotlivých operných skladieb a pod. Samozrejme, nezabudli sme ani na spev. A pritom sme absolvovali štyri senzačné koncerty, z ktorých na troch som aj ja spievala. Ani nemusím obzvlášť zdôrazňovať, že týchto šesť týždňov mi dalo obrovské množstvo sebavedomia a radosti. Veď som vystupovala s orchestrom, ktorý dirigovali také významné osobnosti ako Alexander Kalajdžič alebo dirigent viedenskej Volksoper Gerrit Priessnitz. Na galapredstavení, čo vlastne znamenalo finále celého sústredenia,  som bola  medzi najlepšími ôsmimi spevákmi aj ja. V koncertnej sále nám tlieskalo okolo osemstvo nadšených divákov, a to bol taktiež fantastický pocit. Tento galakoncert mal pod palcom svetoznámy taliansky dirigent Edoardo Müller, ktorý už pochodil také slávne miesta opery a spevu ako Metropolitan v New Yorku či La Scalu v Miláne. Vystupoval vlastne v každom svetoznámom opernom divadle. Počas spomenutého galakoncertu som mohla zaspievať aj moju obľúbenú áriu Giulietty z diela Belliniho, z opery I Capuleti e i Montecchi. Bol to prekrásny večer s obrovským úspechom a s fantastickými, neopísateľnými zážitkami. Mojím veľkým snom je spievať v opernom divadle vždy s dobrým orchestrom a so skvelým dirigentom.

Text: Béla Susla, Foto: Norbert Spót