„Stále žije vo mne túžba po dobrodružstve…”

expediciosfoszer2

Tibor Alföldi: od Kapského mesta po Alexandriu, za 116 dní 12 500 kilometrov, na bicykli a v kajaku, peši a na motorke prešli pozdĺž Afrikou.

Dnes už si asi málokto pamätá správu z novín z leta 2007 o tom, že osemčlenný tím expedície Old Spice Afrika zostavený z ľudí z východnej a strednej Európy, z ktorých ku koncu zostalo šesť, splnil svoju úlohu a šťastne sa vrátil domov.

Milovníci extrémnych športov, ktorí preťali čierny kontinent od juhu k severu a zvíťazili sami nad sebou, nad vlastnými hranicami, prežili tucty nebezpečných situácií, a našli cez vypätie všetkých svojich fyzických síl duševnú silu, a opačne, silou duše dokázali aj fyzicky zvládnuť prekážky. Popri tom dennodenne zažívali skoro nepredstaviteľné veci. Jedným z členov tímu týchto smelých ľudí bol zo Slovenska vtedy 34-ročný Tibor Alföldi zo Šiah, s ktorým som sa našťastie nemusel stretnúť v chartúmskej 50-stupňovej horúčave v tieni, ale mohli sme sa porozprávať v jeden príjemne chladný, upršaný letný deň doma.

Často spomínate na ten mesiac, na ktorý ste sa podujali dobrovoľne, ale predsa bol plný výziev, ľudských skúšok?

Skoro denne. Stačí vstúpiť do mojej izby, a už ste v Afrike. Je plný suvenírov a množstva malých spomienok. A vždy sa nájde zvedavec, s ktorým sa môžem porozprávať o tých nezabudnuteľných zážitkoch.

My tu na Slovensku, hlavne v jeho južných častiach, máme málo takýchto skúsených cestovateľov, ktorí sa vybrali do Afriky. Mali ste aspoň potuchy o tom, čo nájdete na čiernom kontinente?

Táto cesta mala zvláštnu romantiku. To, že sme skoro vôbec nevedeli, do čoho ideme. Ale mali sme dosť sebadôvery a jednoducho sme dúfali v to, že sa počas cesty naučíme zdolávať prekážky a dospejeme k splneniu úloh, čo sa aj stalo.

Do akej miery zodpovedalo to, čo ste zažili za tých stodvadsať dní expedície, tomu, čo ste si predtým predstavovali o tejto ceste?

Je to iné, povedať si, ó, prekrásna Afrika, a je iné zažiť stretnutie s byvolmi, s útočiacimi slonmi, hrochmi, krokodílmi, hadmi a škorpiónmi, ktorí nás vyrušovali počas nočného spánku. Alebo bicyklovať tisícky kilometrov v takých podmienkach, kde kamióny – podľa miestnych zvyklostí – skoro odfúknu cyklistov z cesta. V prvom rade na nás vplývali bežné dni expedície psychicky. Uvedomiť si, že denne musíme podať výkon, hoci sme sa stretli s takými podmienkami, o ktorých sme nemali ani potuchy. Zároveň sme však boli plní očakávaní, túžby po dobrodružstve, mali sme v sebe obrovskú náplň, motiváciu. Nebola to ani túžba po boji, ale skôr túžba po dokončení expedície. Získať skúsenosti a prežiť.

Boli chvíle, keď ste si mysleli, že to vzdáte?

Nie. Ani raz som nemal také nutkanie. Priznám sa, že sme mali ťažké chvíle, našlo sa veľa rizikových situácií, ale to všetko sme dokázali zvládnuť. A to mi ani raz nenapadlo, že by som na to mohol doplatiť, že by som sa nemusel vrátiť živý. Ale zistil som, že na takúto expedíciu je človek buď pripravený a dokáže to, alebo nie. Nič medzitým neexistuje. Našli sa aj medzi nami takí, ktorých sme museli poslať domov z polcesty. Jednoducho preto, že v skupine vyvolávali stále napätie.

Týchto 116 dní bola túra na prežitie, alebo skôr dobrodružstvo?

Bolo v tom z obidvoch hodne, boj o prežitie, dobrodružstvo, síce oficiálne ho označovali ako expedícia. V Sudáne napríklad aj v tieni bolo 51 stupňov Celzia, takže keď tam musíte bicyklovať, ide vám naozaj o život.

Aby sme sa vrátili k zážitkom z Afriky, ako hodnotíte televízne relácie, v ktorých ide o život, sú autentické?

V tých televíznych reláciách sa asi napoly objavujú zábavné prvky a potreba splnenia niekoľkých úloh na prežitie. K tomu predsa potrebujete naozaj byť odvážny, aby ste si kvôli účinkovaniu v televízii ľahli medzi stovky nie veľmi dôveryhodných pavúkov. My sme však dlhé mesiace denne museli dokazovať, že dokážeme prežiť v extrémnych a nebezpečných situáciách. V podstate sme stále boli na bicykloch, alebo sme šliapali peši, vyšplhali sme sa na najvyššie vrchy Afriky, alebo sme veslovali na Zambezi. Tu sa stalo, že sme s mojím spoluveslovateľom z nepozornosti v hlavnom prúde nabehli na obrovský vír, a hneď sme sa prevrátili. Ale takým spôsobom, že sme boli na pár metrov od krokodílov, ktorí na nás uprene hľadeli, a o niečo nižšie pod nami na nás čakala ešte nebezpečnejšia a zákernejšia skupina hrochov. Nezostávalo nám nič iné, než sa čím skôr nejako dostať naspäť do člna, aby sme vôbec prežili. Nebolo nám do smiechu ani vtedy, keď v Etiópii na športovom ihrisku jednej usadlosti do nás začali hádzať kamene veľké ako päste, po tom, ako o pár kilometrov nižšie nás prijali veľmi srdečne. Aj taká je Afrika. Dodatočne je veľmi jednoduché o tom porozprávať, a možno tomu aj uveriť, ale zažívať dennodenne dlhé mesiace tieto skúšky je strašne ťažké.

Snívali ste niekedy pred tým o podobnej ceste? Povedzme ako dieťa…

Nie, ako dieťa nikdy. Je pravda, že ako chlapec som dostal jednu dosť opotrebovanú knihu o Afrike a dlho som ju čítaval a listoval v nej. Ale napríklad cestopisné články slávnych cestovateľov Hanzelku a Zikmunda som čítal len v novinách.

Ani ako chalan ste nesnívali o dlhších cestách?

Vyrastal som za socializmu, takže som bol mladý chalan v uzatvorenom svete. Mohol som si len predstavovať, ako môže vyzerať iný kút sveta. Ale ani to nie je pravda, že do tejto expedície som sa dostal úplne náhodou.

Prezradíte nám, akým spôsobom sa človek dostane do priazne Fortuny, aby si ho vybrala pre takéto dobrodružstvo?

Nie je to tajomstvo. Práve sme sa vracali domov z tréningu s mojím priateľom, ktorý je tiež zarytý cyklista, keď sme sa zastavili na pár slov na námestí v Šahách. Úplne náhodou ma vtedy oslovil organizátor expedície z Maďarska. Ak mám byť úprimný, na prvé počutie som sa tej ponuky trochu zľakol, lebo som si nevedel ani predstaviť, čo by mal hľadať na takej mimoriadnej túre taký jednoduchý „chalan“ v stredných rokoch zo Šiach. Ale keď sa to stalo skutočnosťou, začal som sa pripravovať na cestu, mával som aj sny o ceste, niekedy pekné, niekedy menej ukľudňujúce.

Pozerali ste filmy, alebo ste čítali odbornú literatúru?

Po zvládnutí cesty musím skonštatovať, že na také dobrodružstvo sa môže človek pripraviť len duševne, všetko ostatné sa rozhodne potom na mieste, niekedy aj v najneočakávanejších situáciách.

Nebáli ste sa, keď aj nie pred odchodom, ale na mieste činu , že Tibora Alföldiho – ako sa hovorí – uväzní syn púšte?

Pozrite sa, vždy musíte byť v strehu. A nie je na škodu ani obozretnosť. Pretože tieto oblasti Afriky pozostávajú len z piesku, piesku, piesku, kameňa, skál, piesku a tepla. Toto je púšť. No a tie protiklady! Cestami nazývané, ale skôr len na cestu slúžiace úseky, na ktorých sa hocikedy môžete stretnúť s najnovšími a najluxusnejšie vybavenými terénnymi vozidlami, ale aj so starými skoro nepojazdnými autami z päťdesiatych rokov minulého storočia. A to je len jeden z príkladov rôznych kontrastov, s ktorými sme sa stretli.

Apropo, veľké rozdiely! Cestovateľ, ktorý prešiel pozdĺž celú Afriku, aký máte názor na hladovanie, o ktorého zmiernenie pomocou vzdušných mostov sa usiluje aj OSN?

Po štyroch rokoch, ktoré uplynuli od našej expedície, musím skonštatovať, že síce sme prešli celý kontinent od Kapského mesta po Alexandriu, a videl som toho veľa, ale vôbec nie všetko. Je fakt, že väčšina Afričanov žije vo veľkej chudobe. Ak k tomu príde, ako v tomto období, napríklad veľké sucho, alebo prírodné katastrofy, tak zásobovanie potravinami je veľmi problematické. Samozrejme, v rôznych štátoch Afriky je rôzne aj zásobovanie potravinami, ale spoločných čŕt je viac než rozdielnych. V tom napríklad nie je veľký rozdiel, že všade žijú väčšinou v slamených chatrčiach, bohatší majú plechové strechy. Málokedy nájdete dom, ktorý by bol postavený zo stabilnejších materiálov. Domáci majú svoje maličké polia, na ktorých pestujú hlavný zdroj obživy, kukuricu, iné plody neprežijú kvôli poveternostným podmienkam. Je veľmi smutné vidieť aj to, že ľudia vysedávajú dlhé dni pri cestách, a čakajú so svojimi žltými kanvicami na vozidlo, ktoré im priváža pitnú vodu. Preto sú životne dôležité humanitné balíky a pomoc. To má tiež svoje negatíva, lebo miestni vedúci z toho urobia vlastný biznis. Veľmi často na úkor tých najchudobnejších a najbezbrannejších…

Keď sa niekto túla počas štyroch mesiacov po Afrike, popritom hádžu po ňom aj kameňmi, vylezie na horu Kilimandžáro za najhorších poveternostných podmienok, so svojím člnom sa prevráti do Zambezi, a deň čo deň musí zápasiť s novými prekážkami – naučí sa takýčlovek popritom premyslieť si svoj život?

Vytýčeným cieľom expedície bolo, že za sebou nasledujúce množstvo skúšok človeka vytrénuje a posilní, ak ich prijme. Aj vo mne sa posilnil nárok, požiadavka zdravšieho životného štýlu, a duševne zasa zdravého hodnotového systému. Okrem iného sa ešte menej stotožňujem so všemohúcnosťou spotrebiteľskej spoločnosti a pravidelným vymývaním mozgov v tomto ohľade. Ľudí takto získaných pre stádo poslušných je ľahké potom manipulovať.

Čo vám toto ťažké dobrodružstvo dalo ľudsky ako niekomu, kto ho svedomito prejde až do konca?

Nie je mojou úlohou, aby som sa vyjadril k tomu, či som sa stal iným človekom za ten čas, ktorý som strávil v Afrike. Faktom však je, že sa vyjadrujem a súdim veci a ľudí podľa iných hodnotových kritérií. Práve preto, že sa počas expedície vyskytlo veľa takých situácií, keď sa človek utiahol do seba, popremýšľal nad dôležitými otázkami života, alebo nad tým, že naše bežné denné problémy sa stratia, keď ich porovnáme s naozajstnými problémami Afričanov. Napríklad keď som sa stál na vrchole hory Kilimandžáro a porozhliadol som sa, navždy som pochopil, že tieto chvíle a im podobné sú vzácnymi a nezabudnuteľnými len vtedy, keď k ich dosiahnutiu máme merateľnú hodnotu, keď sme za to pracovali. Myslím si, že práve vďaka týmto skúškam, ktoré rozširovali moje fyzické a duševné hranice, som sa stal chápavejším, a voči sebe tvrdším.

Keď sa na to pozriete spätne, museli ste mať na jar 2007 veľkú odvahu alebo chlapskú odvážnosť, aby ste sa vybrali na túto cestu?

Skôr to bola asi tá odvážnosť. Či je to vyjadrenie chlapskej odvážnosti alebo jej „postpubertálnej” podoby, nepýtajte sa ma…

Ako vás vychovávali ako malého chlapca? Chceli z vás mať smelého chlapa?

Stalo sa, že aj varechou. Ale nebol som divoch, no nebránil som sa neplechám. Stály pohyb mám v krvi dodnes.

Ste romantik?

Nie som precitlivený, ale viem sa rozcitlivieť.

Kým ste bicyklovali v Afrike, kto sa o vás doma bál?

Najviac asi moja babka. Veľmi ťažko dokázala pochopiť, že nie z lajdáctva neposielam správy niekoľko týždňov, ale preto, že v rohoch antilopy nie sú zabudované posilňovače mobilných sietí… ale to som sa naučil tiež v teréne, že takými vecami sa netreba zaoberať, lebo duševne oslabujete sám seba.

Ste slobodný?

Ako hovoríte: šťastne slobodný.

Ako sa dnes prejavuje vaša túžba po dobrodružstve?

Z nášho rozhovoru je asi jasné, že som sa vrátil ku klasickému hodnotovému systému. Veľmi si vážim ľudské hodnoty, ktoré už dnes nie sú v móde. Napríklad dané slovo, poctivosť. Pre mňa sú dôležité tieto hodnoty. Ale samozrejme žije vo mne ďalej aj túžba po dobrodružstve. Keby mi teraz navrhli, aby sme sa dobre konštruovanou loďou vydali na plavbu po Atlantickom oceáne…

Text: Péter Miklósi, preklad: Liliana Bolemant, foto: Tibor Somogyi

Új Szó, 9. augusta, 2011.