„Vždy som prijímala výzvy“


Porodila štyri deti, vydala šesť kníh – jedna z nich vyšla aj v maďarčine. A popritom jej zostáva čas a energia aj na to, aby robila kariéru: Petra Nagyová-Džerengová je od minulého roka námestníčkou primátora Bratislavy.

Rozhovor začínam po slovensky – z úcty k nej. Aj ona to tak robieva, hoci sa jej v jazyku druhého štylizuje ťažšie. Po niekoľkých úvodných vetách hneď prechádza do maďarčiny, chce dokázať, že od nášho posledného stretnutia urobila veľké pokroky. Každý deň sa učila, pripravovala sa na prezentáciu svojej knihy v Maďarsku. Trénovalo sa jej o to lepšie, že si za asistentku vybrala Maďarku. Pri obede sa porozprávajú, preberú správy a články z maďarskej tlače a po večeroch aspoň desať – dvadsať minút číta v Petőfiho jazyku. Z toho neupustí.

S deťmi sa každý z rodičov rozpráva vo svojej materčine: Petra, ktorá je známou a populárnou reprezentantkou domácej ženskej literatúry, po slovensky a jej manžel József Nagy – minister životného prostredia v Radičovej vláde – po maďarsky. No keď idú na návštevu do maďarskej rodiny, vtedy aj so synmi, dcérami a s manželom komunikuje po maďarsky, hoci preňho je to vždy nezvyklé. Možno preto, že trvalo niekoľko rokov, kým sa jej prestal pliesť jazyk, a tak si manžel zvykol, že konverzácia v slovenčine je rýchlejšia.

Okrem toho je to jazyk ich lásky. Keď spoznala budúceho manžela, mala dvadsať, vtedy ešte po maďarsky veľmi nevedela, hoci v šestnástich sa v Košiciach zapísala do jazykového kurzu. To však stačilo len na to, aby ju „nepredali“, keď išli dovolenkovať k Balatonu…

Pred Vianocami v roku 2010 ste chceli napísať knihu pre deti. Z predstavy sa stala skutočnosť: Klára a mátohy medzičasom uzreli svetlo sveta.

Vtedy som už mala kostru knihy hotovú. Istý časopis ma požiadal, aby som napísala rozprávku a vznikla z toho poviedka s Klárou v hlavnej úlohe. Prečítala som ju svojim deťom a tie čoraz viac dobiedzali, čo bude ďalej. Prišla som na to, že téma sa dá pretaviť do pekného príbehu.

Čo naň povedali, páčil sa im?

Veľmi. Mimochodom, nie je určený len pre deti, ale aj pre rodičov, pre dospelých.

Medzičasom ste prijali funkciu aj v politickom živote, stali ste sa námestníčkou primátora Bratislavy, vychovávate štyri deti – najmenšia Klára má len tri roky. Deň má iba 24 hodín…

Seneca raz povedal, že „všetko patrí iným, iba čas patrí nám. Zachráň sa pre seba; pozbieraj a uchovaj si čas, ktorý ti doposiaľ ukradli, vzali alebo ti sám ušiel“. A ja sa skutočne snažím so svojím časom hospodáriť, napriek tomu mi na mnohé veci nezostáva čas, pretože deň sa nedá natiahnuť. Občas mám pocit, že všeličo začnem, ale nedokážem preniknúť do hĺbky. Bola som nútená stanoviť si priority – aj v osobnom živote. Sú veci, na ktorých trvám: napríklad každý večer prečítať rozprávku Kláre a kým zaspí, strávime spolu aspoň poldruha hodiny, aj keď sa často stáva, že sa dostanem domov len večer. Predtým som osem rokov, dvadsaťštyri hodín denne, patrila iba svojej rodine, teraz vidím, že to prináša svoje ovocie. Väčšie deti mi veľa pomáhajú, ak si to situácia vyžiada, zavedú sestru do materskej školy, vedia sa o ňu postarať, nakŕmia ju, rozprávajú jej rozprávky, uspia ju. Zbožňujú ju a Klára je naozaj roztomilá a rozumná, pochopí, keď sa jej niečo vysvetlí. Je to šťastné dieťa, rada chodí do škôlky, sama ma súri, nech už ideme, nikdy doteraz neplakala.

Máme tomu rozumieť tak, že aj zaneprázdnení rodičia môžu dať veľmi veľa svojim deťom, že tie sa nemusia automaticky cítiť na vedľajšej koľaji?

Nie je dôležité, koľko času trávime so svojimi deťmi, ale to, ako tento čas využijeme. Hoci teraz sa držím tohto, uznávam, že keby moje deti nedostali to, čo dostali, nemala by som to ľahké. Dva roky som bola s Klárou doma, poldruha roka som ju dojčila, odtiaľ pramení jej emocionálna istota, že aj keď mama nie je doma, vráti sa. Nepopieram, že ma občas prepadnú výčitky svedomia, ale zaženiem ich: teraz je to takto, ale o dva a pol roka sa to skončí.

V období svojho ministerského pôsobenia trávil váš manžel doma zrejme málo času, hoci nešlo o nič nezvyčajné, veď aj predtým bol ako podnikateľ veľmi zaneprázdnený. Zmenilo sa niečo odvtedy, čo nesedí v ministerskom kresle?

Áno. Vyše poldruha roka bolo ťažkých, musela som prijať gazdinú, aby sa postarala o deti, kým prídem domov, a na dva dni v týždni opatrovateľku – americkú študentku. S mojou staršou dcérou Lorinkou sú veľké priateľky, stále sa medzi sebou rozprávajú po anglicky, a tak sme vyriešili aj kurz angličtiny. Odvtedy, čo Jozef nie je ministrom, iba poslancom parlamentu, sa situácia zlepšila a aj ja som pokojnejšia. On sa ráno postará o Kláru, odvezie ju do škôlky a keď sa stane, že som v práci do neskorého večera, ako včera, keď mestské zastupiteľstvo zasadalo takmer do polnoci, navarí, obriadi deti a postará sa im o program.

Vo svojich románoch spracúvate témy ako rodina, partnerské vzťahy, láska, rodičovstvo a výchova detí. V tomto roku vyšiel jeden z nich v maďarskom preklade Tündy Mészáros – pod názvom Nézz magadra ho vydalo vydavateľstvo Ulpius-ház Könyvkiadó.  

Počas Noci literatúry som z neho verejne čítala, trochu som sa aj bála: našťastie, ušiel sa mi iba krátky úryvok, zvyšku sa ujala herečka divadla TÁP Színház. Prijatie bolo veľmi milé.

Čítali ste preklad pred jeho knižným vydaním?

Chcela som, aj som začala, ale bolo to ťažké, mnoho slov som nepoznala a nemala som čas, aby som siahla po slovníku, preto som to nakoniec vzdala. Podľa ohlasov sa však preklad Tündy Mészáros veľmi vydaril.

Narodili ste sa v národnostne zmiešaných Košiciach, váš otec je Rusín, mama Slovenka. A čo nie je vôbec bežné – v šestnástich rokoch ste sa začali učiť po maďarsky. Pravda, neskôr ste už mali motiváciu – zoznámili ste sa so svojím budúcim manželom. A hoci ste slovenská spisovateľka, vaše deti chodia do maďarskej školy na Dunajskej ulici.
Vyrastala som v tolerantnej rodine, v ktorej nikdy nezaznela urážka, že ten je taký alebo onaký. Práve naopak: moja rodina sa vyznačuje silným sociálnym cítením, mali sme doma rómske aj afroamerické návštevy. A dieťa sa učí z príkladu. Na jednej dovolenke pri Balatone sa mi zapáčila maďarčina a maďarská mentalita, dobre som sa tam cítila, a tak som sa začala učiť po maďarsky. Oba národy spolu žijú tisíc rokov, majú veľa spoločného, v mnohom na seba vplývali. Vidím medzi nimi viac podobného ako medzi Slovákmi a Čechmi, hoci ide o dva slovanské národy. Moja mama sa síce čudovala, načo mi bude maďarčina, nech si radšej vyberiem svetový jazyk. Učila som sa aj ten – na strednej škole angličtinu, nemčinu a ruštinu, na univerzite francúzštinu a trochu taliančinu, v ktorej by som sa rada zdokonalila, keď na to budem mať čas. Mimochodom, spomedzi všetkých jazykov bola najťažšia práve maďarčina, bolo pre mňa náročné pochopiť jej logiku.

Ale podarilo sa, vedeli ste dokonca pomôcť aj deťom pri učení.

Pre nedostatok času sa im momentálne venujem menej, teraz zápasíme najmä so slovenčinou, pravidelne im dávam písať diktáty a vysvetľujem gramatiku, ktorá je pre ne – vzhľadom na to, že  chodia do maďarskej školy – ťažšia. Učila som sa s nimi aj maďarčinu, písali sme diktáty a prebrali aj ďalšie predmety. Ale teraz, keď je Teo ôsmak a Leo ním bude o rok, s nimi už neudržím krok v matematike a vo fyzike. Základný stupeň mi nerobil problém, pravda, občas som zavolala svokre, čo znamená to alebo ono slovo, no teraz už výrazy v cudzom jazyku chápem čoraz ťažšie.

Sú tu prázdniny, čo plánujete? (Rozhovor sa uskutočnil začiatkom leta – pozn. red.)

Mesiac prežijeme s deťmi, začiatkom júla nás čaká týždeň pri Balatone, potom manžel odchádza s tromi staršími deťmi do dvojtýždňového jazykového tábora v Amerike alebo v Anglicku a kým ja budem pracovať, Klára bude u babičiek. Chlapci hrajú futbal, chystajú sa do tréningového tábora a rodina spolu strávi aj niekoľko dní pri mori.

Ako oddychuje počas roka štvornásobná pracujúca matka?

Každý deň čítam; keď Klára okolo pol jedenástej zaspí, kniha pre mňa znamená najlepší oddych. V sobotu a v nedeľu ráno sa zobúdzam ako prvá, okolo pol šiestej – pol siedmej, v závislosti od toho, kedy som sa večer dostala do postele a idem si zabehať. To je čas, ktorý patrí iba mne. Vždy je okolo mňa veľa ľudí – v práci aj doma, kde sa mi po príchode začína druhá zmena, preto je dobré byť niekedy sám, dopriať si trochu ticha. Dve – tri hodiny z víkendového rána venujem aj písaniu, práve teraz pracujem na druhej časti detskej knihy, cez deň sa ideme s deťmi bicyklovať. Tie sú už samostatné, samy sa vychystajú do školy, keď treba, postarajú sa aj o Kláru. Po vyjdení detskej knihy som mala besedy v školách, to mi dodalo novú energiu. Milujem deti, dobre si rozumieme. Ako školáčka som hrala divadlo a recitovala, nerobí mi problém, aby som im čítala. Nedávno som sa s nimi stretla v Malinove. Boli pôvabné, sedeli na vankúšoch na zemi. Užívala som si to, keď občas vykríkli, z toho som usúdila, že ich počuté nadchlo, zaujalo. Je úžasné vidieť ich úsmev, to, ako príbeh prežívajú alebo si pri ňom poplačú. Detský svet je čistý, úprimný, deti sa nepretvarujú: ukazujú to, čo práve cítia.

Ako sa cítite v politike?

Nepopieram, mala som ilúzie, že v komunálnej politike veci nie sú také zložité ako na parlamentnej úrovni. Časti svojich ilúzií som sa vzdala, uznala som, že všade treba hľadať kompromisy, dohodu, ale na to som sa pripravila. Myslím si, že my ženy reprezentujeme v politike ideálne riešenie, myslím si, že keby nás bolo viac, dospeli by sme k dohode oveľa rýchlejšie, nechceli by sme sa prezentovať za každú cenu, nedohadovali by sme sa hodiny nad každým jedným bodom. To často zažívam pri mužoch. Na druhú stranu, pochopila som, prečo je tak málo žien v politike. Možno to znie trochu smiešne, ale nie je to nič iné ako obeť, ktorú človek prinesie za spoločenstvo. Mnohí sa pýtajú, prečo by to mali byť práve oni, keď sa nedočkajú ani vďaky, ale za to si môžu politici často sami. Odhliadnuc od toho sa nájdu aj pekné okamihy, keď viem napríklad pomôcť bežným ľuďom, ktorým sa nepodarilo umiestniť svoje dieťa do materskej školy alebo pri budovaní detských ihrísk či pri riešení problémovej križovatky. Mimochodom, do politiky som vstúpila preto, lebo sme typická zmiešaná rodina a nepáčilo sa mi napätie, ktoré šírila SNS, ale aj druhá strana. Politická taktika, podľa ktorej si máme poriadne zapamätať to, čo nás rozdeľuje a vyčítať si to navzájom, sa mi vôbec nepáči. Mám pocit, že to ohrozuje moje deti, ktoré som vychovávala v duchu tolerancie, k tomu, aby boli rovnako hrdé na otcovo maďarské dedičstvo a na matkino slovenské dedičstvo. Preto som v roku 2009 pomohla založiť v Karlovej Vsi Most-Híd, aby som nielen kritizovala, ale aj (využijúc svoje meno, ktoré verejnosť pozná vďaka mojim literárnym aktivitám) niečo urobila. Netušila som, že to dospeje až sem. Ale v konečnom dôsledku to neľutujem, je to pre mňa dobrá škola, čerpám z toho aj ako spisovateľka.

Vyštudovali ste zahraničný obchod, boli ste letuška, neskôr moderátorka a redaktorka Slovenskej televízie, momentálne ste námestníčka primátora – a spisovateľka. V ktorej oblasti sa cítite najviac doma?

Okrem písania som po ničom inom veľmi netúžila, ostatné priniesol život a ja som prijala výzvu. Narodila som sa v znamení rýb, nie som typ, ktorý pláva proti prúdu. Niekto by možno povedal, že to tak priniesla náhoda, ale ja na náhody neverím: asi to tak malo byť.

Text: Klára Urbán, foto: archív

Vasárnap, 17. júl 2012 |