Eger sa stal minulý rok majstrom. Rady jeho vodnopólového mužstva posilňuje aj 21-ročný Košičan Erik Bundschuh. Do reprezentačného výberu Dénesa Keménya si vybojoval miestenku už predtým.
V obrovskom hluku ho bolo sotva počuť, od toľkého kriku celkom zachrípol. Plavárňou sa rozliehal taký intenzívny hukot a jasot, akoby sa vojsku Istvána Dobóa práve podarilo ubrániť hrad pred nájazdom Turkov. Vodnopólisti z Egeru odolali náporu Vasasu po tom, ako v domácej odvete zvíťazili nad obhajcami titulu o dva góly – v prvom zápase uspel Angyalföd s výsledkom 8:7, v druhom triumfoval Eger 8:6. Ohlušujúci jasot je pochopiteľný, ak vezmeme do úvahy, že od roku 1964, keď stál na stupienku víťazov Szolnok, nevyhralo majstrovstvá žiadne „vidiecke“ družstvo.
Čakali na to už dávno
„Oslavovalo celé mesto, mužstvo sa stretlo na spoločnom obede, večeri aj na bazénovej párty u Petiho Birosa. Tešili sme sa, že sa nám to podarilo, na majstrovský titul sme čakali už veľmi dávno.“ Oslavy mohli pokojne pokračovať aj ďalej, dodal Erik, ale týždeň po finále ho už spolu s kolegami z reprezentácie čakali povinnosti: tréner Dénes Kemény zvolal mužstvo na prípravné sústredenie.
Úspech ZF Eger nie je náhodný. „V úvode sezóny sa stretlo skvelé mužstvo, klubu sa podarilo získať veľké mená, a hoci nás zaskočilo niekoľko nešťastných zranení a chorôb – Attila Bárány musel predčasne ukončiť kariéru pre infarkt a v posledných zápasoch dramaticky klesol počet zdravých hráčov, keďže každého niečo bolelo –, práve to nás zocelilo. Vďaka tomu a, samozrejme, vďaka tvrdému tréningu a drine sa nám nakoniec podarilo získať majstrovský titul.“ Odpovedi na otázku, či úspešné mužstvo zotrvá spolu aj ďalej, sa Erik diplomaticky vyhol, isté však je, že on zostáva. Medzičasom sa potvrdilo, že v tíme vedúceho trénera Györgya Gerendása (rovnako ako Erik má zmluvu do roku 2013) zostávajú aj traja olympijskí víťazi Zoltán Szécsi, Péter Biros a Norbert Hosnyánszky, majster sveta Zsolt Varga II., ako aj Gábor Kovács a Kanaďan Kevin Graham.
„Chvalabohu, že som zostal na plavárni…“
Erik Bundschuh patrí k výnimočným vodnopólovým talentom a bol ním aj na Slovensku, ibaže podmienky a úroveň tunajšieho vodného póla sa s maďarským, ktoré vyhralo posledné tri olympiády, nedá porovnať. Jeho láska k tomuto športu má korene v detstve – Erik ju zdedil po otcovi, ktorý sa vodnému pólu venuje dodnes, no športové gény mu odovzdala aj mama Gabriella Benkő, ktorá učí telesnú výchovu v košickom Gymnáziu Sándora Máraiho a kedysi hrala basketbal vo VSS. Malého chlapca, o ktorom hneď vysvitlo, že basketbalistom nebude („Basketbal sa mi páčil, ale nechcelo sa mi behať…“), vzali na plaváreň. „Otec sa ma spýtal, či nechcem hrať vodné pólo, a tak som si pomyslel, že to skúsim. Chvalabohu, že som zostal…“
Športovú kariéru odštartoval v Košiciach, ale ako hovorí, napredoval krok za krokom. V roku 2004 stál na čele maďarskej juniorskej vodnopólovej reprezentácie egerský tréner Attila Kelemen, ktorý si Erika Bundschuha – vtedy ešte člena slovenského tímu – všimol na jednom medzinárodnom turnaji a spýtal sa ho, či by nechcel prejsť do Egeru. Samozrejme, najprv sa musel dohodnúť s rodičmi. O mesiac sa už ocitol v metropole Hevešskej župy. Mal pätnásť rokov a za sebou odvážne rozhodnutie…
„Rodičia neboli nadšení, že ich jediný syn odíde do inej krajiny, navyše sám, ale čakali ma tu vynikajúce podmienky a veľmi nápomocní ľudia.“ Tri roky býval v internáte, potom sa presťahoval do podnájmu. Spočiatku si ťažko zvykal na to, že tu nemá rodinu, musel sa veľmi skoro osamostatniť. Našťastie, vzdialenosť medzi Egerom a Košicami nebola príliš veľká, a tak cestoval domov každé dva mesiace. Teraz sa už dostane domov zriedkavejšie, dvakrát ročne, ale rodičia mu často volajú, navštevujú ho a ak môžu, chodia na každý jeho zápas. Medzičasom zmaturoval na Gymnáziu Istvána Dobóa, prijali ho na univerzitu, hoci v tejto oblasti – ako kajúcne priznáva – je už menej úspešný, keďže mu nezostáva veľa času na učenie. Skĺbiť vysokoškolské štúdium so športom je ťažké, ale nie nemožné. Niektoré týždne sú mimoriadne náročné, ale dá sa to vydržať.
Kemény vyžaduje tvrdú prácu
Posilou dospelého mužstva sa stal pred tromi rokmi, na tréning reprezentácie ho pozval reprezentačný kapitán prvýkrát v januári 2009, odvtedy ho pravidelne pozývajú na sústredenia Keményovho tímu. Po majstrovstvách cestoval do Budapešti, kde sa konala ďalšia príprava na júlové majstrovstvá sveta v Šanghaji a na letné olympijské hry v Londýne. Mužstvo čakajú dlhé hodiny tréningu a náročné prípravné zápasy. Kemény (jeho meno po maďarsky znamená znamená „tvrdý“) vyžaduje tvrdú prácu, ale inak by to ani nemalo zmysel. Príprava v devätnásťčlennom výbere prebieha inak ako v klube: tréningy trvajú oveľa dlhšie, takpovediac bez prestávky, hráči absolvujú kondičné a taktické tréningy, celý deň sa nezastavia. „Navyše trénujeme pod holým nebom, kde človeku odčerpá veľa energie aj slnko, po dvoch tréningoch sa dokáže riadne unaviť.“
Každý z devätnástich hráčov drie a dúfa, že sa ocitne v trinástke vybraných. Erik ešte nemá medailu z olympiády ani z majstrovstiev sveta (nezískal ju ani v juniorskom tíme, pretože v rokoch 2004 – 2007 sa na juniorských majstrovstvách sveta zúčastňoval ako člen slovenskej reprezentácie), a tak nie je ťažké uhádnuť, o čom sníva. Na otázku o cieľoch, túžbach a snoch odpovedá, že by to nechcel zakríknuť. Márne ho presviedčam, že snívať je dovolené, z poverčivosti sa ich neodváži vysloviť nahlas. „Ak prezradíme náš sen, už sa nesplní,“ trvá na svojom, a tak sa musím uspokojiť s tým, že by chcel s mužstvom získať čo najlepšie umiestnenie na svetových súťažiach aj na olympiáde. O tom ani nikto nepochybuje, veď preto sa ako pätnásťročný vydal do sveta – hoci iba do susedného –, preto tu zanechal rodičov, vzdal sa pohodlia a komfortu.
Robí všetko, čo je v jeho silách, aby mohol byť prítomný na majstrovstvách sveta a najmä na londýnskej olympiáde. Tam bude ďalším svetovým zázrakom, ak si maďarské vodnopólové mužstvo aj po štvrtýkrát odnesie zlatú medailu, no zázrak sa premení na skutočnosť iba vtedy, keď tí, ktorí preň môžu čosi urobiť, uveria, že sa tak stane. Pre vodnopólových velikánov, ktorí ešte nastúpia do bazéna, je to obrovská motivácia – rovnako ako pre ich mladších kolegov, ktorí sa chcú tiež stať súčasťou veľkej víťaznej série. Aj preto zostalo „pekinské jadro“ spolu – a snažia sa doň začleniť aj mladí (okrem 21-ročného Erika sú v reprezentácii aj dvaja ešte mladší hráči).
Ale ani majstrovstvá sveta nebudú prechádzkou ružovou záhradou. Pre maďarské mužstvo sa začnú 18. júla zápasom proti veľkému rivalovi Čiernej Hore, po nej príde Kazachstan a Španielsko. „Potom môže nasledovať postup do semifinále, nie je podstatné, z ktorého miesta,“ vyjadril sa Dénes Kemény. „A možno aj ďalej,“ myslí si Erik. „Maďarský vodnopólista musí mať vždy na pamäti, že chce byť majstrom a aj sa ním stane. Dostali sme sa do pomerne ľahkej skupiny, no zápasy, v ktorých pôjde o priamy postup, budú určite náročné. Naším najväčším strašiakom je juhoslovanská trojka – Srbi, Chorváti a Čiernohorci, dobrí sú aj Taliani a Španieli, no nemôžeme podceniť ani Nemcov a Američanov.“
Text: Klára Urbán
Preklad: Jitka Rožňová.
