Ut, 19. marca 2024.

„Teória sa dá naučiť, no prvoradý je talent.“

Na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave odučil 25 rokov. Novinárstvo pre neho znamená život. Hoci už pred niekoľkými rokmi dovŕšil dôchodkový vek, naďalej pôsobí na univerzite. No už nie na UK, ale tiež v hlavnom meste, na Paneurópskej vysokej škole, na tamojšej katedre masmédií. Prednáša, ale zároveň je aj poradcom dekana pre študijné otázky. Profesor Andrej Tušer.

Narodil si sa v Tomášove, neďaleko Senca. Kedy si si všimol, že ťa vábi písanie, ako vznikali tvoje prvé novinárske príspevky?

Ako päťročný som už vedel čítať a vo svojich šiestich rokoch aj perfektne písať. Myslím tým samozrejme písanie ako povinnú školskú záležitosť žiaka prvého ročníka. A keď som sa ako desaťročný ozval aj s kratučkou poviedkou, v redakcii, ktorá túto krátku prózu uverejnila, nastal menší prevrat. Šéfredaktor, ale i ostatní členovia redakcie tomu nechceli uveriť, a redaktora, ktorý moju poviedku zaradil do svojej rubriky, okamžite prísne pokarhali. Môj kladný vzťah k písaniu sa potom vo väčšej miere prejavil hlavne počas gymnaziálnych štúdií, kde som so svojimi článkami aktívne prispieval do školského časopisu. Boli to predovšetkým kratšie články zo života školy, no i krátka próza.

V tvojom živote sa potom objavila zaujímavá stanica. Táto symbolika platí aj doslovne. Prečo?

Naozaj to bola významná stanica môjho života, veď som sa dostal k železniciam. Písal sa rok 1962, a stal som sa redaktorom závodných novín. Mnoho vecí som sa tam naučil, vlastne tam som spoznal základy žurnalistiky. Tieto podnikové noviny som redigoval až do roku 1973. Žurnalistiku som vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave, kde som potom aktívne prednášal dvadsaťpäť rokov. V rokoch 1974–1979 som bol redaktorom bratislavského Večerníka. O tieto noviny bol obrovský záujem, ľudia stáli pred stánkami a čakali na Večerník už vlastne od druhej-tretej poobede. Jednoznačne musím vyzdvihnúť, že práca v tejto redakcii bola obrovská makačka. Denne sledovať to najaktuálnejšie dianie v Bratislave, spracovať témy a načas odovzdať materiál do tlačiarne. Strany bolo potrebné zaplniť vždy, uverejňovali sme aj senzačné veci, aj udalosti vážneho charakteru, jednoducho, Večerník bol do určitej miery bratislavský bulvár v období socializmu. No pritom aj seriózne noviny, ktoré Bratislavčanov informovali vždy pružne a presne o rôznych udalostiach mesta. Osemnásť rokov, presnejšie v rokoch 1972–1990 som externe redigoval časopis Slovenského zväzu novinárov, a zároveň som bol predsedom redakčnej rady.

V tvojom novinárskom živote boli dôležitými medzníkmi univerzity. Spomínal si už Univerzitu Komenského. Kde všade si okrem toho ešte pôsobil?

Môžem spomenúť Fakultu masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. A samozrejme Paneurópsku vysokú školu v Bratislave. Na tejto posledne menovanej univerzite som bol spoluzakladateľom fakulty masmédií. Treba povedať aj to, že v dnešnej dobe masmediálna komunikácia je trend, je to móda, alebo hit. Mnoho mladých ľudí chce byť novinárom, reportérom, televíznym či rozhlasovým redaktorom. Na tejto univerzite ročne študuje aj 600–700 poslucháčov. Viem, že to je obrovské množstvo. Častokrát prídu na prijímacie pohovory aj takí študenti, ktorí sú hrdí na to, že už napísali niekoľko noviel či básní. Ale keď sa opýtame na mená autorov, teda niečo konkrétne z teórie literatúry, tak nastane v sále obrovské ticho.

Ktoré oblasti žurnalistiky sú pre teba najzaujímavejšie, sú ti najbližšie,?

Mňa najviac zaujímajú jednotlivé žánrové oblasti. Mnoho času som venoval a venujem ešte aj dnes napríklad zostavovaniu správ, ďalej výberu nadpisov, vetným konštrukciám a podobne. Špecializujem sa na metódy mediálnej tvorby, systém a typológiu médií, históriu a žánrológiu žurnalistiky. Dobrý novinár musí perfektne ovládať žánre, musí vedieť, čo majú obsahovať. V dnešnom modernom svete je aj naša práca  z technického hľadiska predimenzovaná. A to nevnímam pozitívne. Som toho názoru, že základom ozajstnej komunikácie je osobný kontakt. Žiaľ, ľudia medzi sebou čoraz menej komunikujú. Iná bola práca novinára povedzme pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi, keď vlastne všetky rozhovory vznikali pri osobných stretnutiach, a nie povedzme mailom, telefonicky, ako to mnohokrát býva v dnešnej redakčnej činnosti. Nemôžeme zabúdať na jednu veľmi dôležitú vec: konečným produktom práce novinára vždy zostanú noviny. Nie správa na hociktorej webovej stránke.

Okrem pedagogickej činnosti si sa sústreďoval aj na zostavovanie, písanie odborných kníh, publikácií.

Áno, som autorom, resp. spoluautorom 9 monografií, 4 vysokoškolských skrípt, 12 odborných príručiek, minimálne 150 vedeckých štúdií a odborných textov, pritom aj 2 000 publicistických príspevkov a vystúpení. Počas mojej žurnalistickej kariéry som sa stretával aj s kolegami z Maďarska, spomenul by som obdobie, keď som redigoval časopis železníc. Vtedy sme mali fantastické kontakty s redaktormi časopisu MÁV Vasút. Okrem toho by som vyzdvihol kontakty Paneurópskej univerzity s Vysokou školu Jánosa Kodolányiho v Salgótarjáne. Po odbornej stránke mi mnoho dali aj niektorí maďarskí odborníci žurnalistiky, napr. Péter Bajomi-Lázár alebo András Szekfű.

Text a foto: Béla Susla

    Related Posts

    Pellegrinimu vadia maďarské nápisy
    Čo by prinieslo obnovenie Rakúsko-Uhorska?
    Živá reťaz pre naše školstvo aj v Komárne