Bojovná princezná


V jej vnútri prúdia mimoriadne energie. Je rozhodná, agilná a nezastaviteľne smeruje k cieľu, ktorý si vytýčila. Nepozná nemožné. Po skončení Ekonomickej univerzity v Bratislave odišla do Londýna, kde aj zostala. A našla tu aj svoje skutočné poslanie. Venuje sa znevýhodnenej mládeži, snaží sa jej život vrátiť do správnych koľají. Rozprávali sme sa s Ildikó Pálházy.

V Londýne žiješ pätnásť rokov. V čase, keď si tam vycestovala, si tam plánovala aj zostať?

Vôbec nie. Chcela som sa zdokonaliť v angličtine. Vždy ma zaujímali jazyky, rôzne kultúry, ako vysokoškoláčka som pracovala ako turistická sprievodkyňa. Svojim „zverencom“ som vždy zdôrazňovala, že cudzia kultúra sa spoznáva oveľa ľahšie, ak človek ovláda aspoň základné výrazy z daného jazyka.

Ako si začínala svoj život v Anglicku?

Rovnako ako všetci cudzinci v tom čase, keďže Slovensko ešte nebolo členom Európskej únie. Vycestovala som tam ako au pair cez jedného známeho. Výhodou je, že ubytovanie máte zabezpečené, a ak sa niekto dostane do anglickej rodiny, môže sa zdokonaľovať v jazyku. Mnohí sa dopúšťajú chyby, že sa vo voľnom čase stretávajú, priatelia výlučne so svojimi rodákmi. Vtedy, samozrejme, nie sú nútení, aby sa ho poriadne naučili. Ja som od začiatku kládla dôraz na to, aby som čo najviac rozprávala po anglicky, snažila som sa zapadnúť medzi miestnych. Ľahko nadväzujem nové kontakty, priatelila som sa s ľuďmi rôznej národnosti, a tak sa naším komunikačným jazykom stala aj tu angličtina. Okrem toho som navštevovala aj jazykovú školu. Ako au pair som pracovala šesť mesiacov a bol to pre mňa akýsi odrazový mostík.

Kedy začalo byť isté, že nakoniec zostaneš vonku?

Spočiatku mi to nenapadlo, veď som mala aj spiatočný lístok na autobus. Keďže víza som dostala na dva roky a medzitým sa mi v Londýne naskytli príležitosti, ktoré som považovala za hriech nevyužiť, „dočasne“ som zostala. Chcela som si urobiť najvyšší stupeň jazykovej skúšky z angličtiny. V prvých troch-štyroch rokoch som sa každé leto vracala na Slovensko, pretože som naďalej sprevádzala turistov – cestovala som do Španielska, Maroka, na Blízky východ. Keďže som si musela sama hradiť režijné náklady, popri škole som pracovala v rôznych zamestnaniach. Robila som v obchode, dokonca som aj upratovala a koruna mi z hlavy nespadla. Štyri roky ma zamestnávala jedna rodina ako vychovávateľku. Tri deti navštevovali množstvo krúžkov, moja úloha spočívala najmä v tom, že som ich autom  vždy odviezla na správne miesto. Zosúladiť ich mimoriadne bohatý program bolo náročné, pripomínalo mi to žonglovanie, keď sa človeku nad hlavou točí množstvo tanierov a on musí dávať pozor, aby mu ani jeden nespadol. Takto žonglujem aj pri svojej súčasnej práci  programového manažéra. Mala som veľké šťastie, že som sa dostala do dobrej rodiny. Boli to skvelí ľudia, ktorí ma považovali za jej člena. Maximálne podporovali aj moje univerzitné štúdium: vždy brali ohľad na môj rozvrh, aby som nevynechávala prednášky. Dodnes sme v kontakte, hoci z detí sú už vysokoškoláci.

Aké najdôležitejšie skúsenosti ti priniesol odchod do sveta?

Veľmi posilní tvoju sebadôveru, ak sa sám popasuješ s prekážkami. Spomínam si, ako ma v deň mojich 30. narodenín premkol pocit, ktorý Angličan vyjadrí vetou: „I have come home“ (Prišiel som domov). Nedá sa chápať doslovne, skôr odkazuje na to, že život je plný problémov, ale ty vieš, že ich dokážeš vyriešiť. Ako cudzinka som v Anglicku musela vyriešiť mnoho vecí. Poznajú ma tam ako „riešiteľku problémov“.

Mnoho ľudí sa v živote dostane do ťažkej situácie, ale nie každý úspešne zdoláva prekážky.

Vždy som mala pocit, že ma ľudia – najmä rodičia – neustále preceňovali. Ja som sa však podceňovala. Dnes, keď som dospelá, ich už chápem. Je veľmi dôležité, aby rodič dôveroval svojmu dieťaťu, veril v jeho schopnosti. Ak si zoberiem seba: bola som najlepšia žiačka triedy, univerzitu som skončila s červeným diplomom, no neustále som riešila, že „v poriadku, ale…“ Latku som si kládla čoraz vyššie. Na jednej strane je to dobré, lebo ťa to posúva dopredu, na druhej strane ťa nenapĺňa spokojnosťou, ak niečo dosiahneš. Nikdy nemáš pocit, že si došiel do cieľa, neprežívaš naplno pocit úspechu. Medzičasom sa to trochu zmenilo. Hoci som „sebabičujúci“ typ, dnes sa už dokážem zastaviť, obzrieť sa, povedať si, že som to dokázala, dosiahla som pekný výsledok a môžem byť na seba hrdá. I to je hnací motor, lebo som vždy považovala za dôležité aj to, aby boli na mňa rodičia hrdí. Keď vidím, že niekto prehnane ochraňuje svoje dieťa, nezdržím sa a poviem: „Nemôžeš chcieť, aby vyrastalo v ochrannej bubline, akými schopnosťami ho potom vyzbrojíš do budúcnosti?  Áno, dopustí sa rôznych chýb, ale budú to jeho chyby, z ktorých sa poučí.“

Kedy si sa rozhodla, že sa v Anglicku prihlásiš na vysokú školu?

Keď som doma skončila ekonómiu, nechcela som pracovať v banke. Zaujímali ma iné veci. Pred nástupom na londýnsku vysokú školu som absolvovala dva večerné kurzy, akúsi vysokú školu pre dospelých, ktorí by chceli pokračovať v ďalšom štúdiu. Ak si študent zvolí aspoň päť predmetov, získa aj diplom. Ako sprievodkyňa som často navštevovala rozvojové krajiny a uvedomovala som si priepasť medzi životom tamojších obyvateľov a naším. My Európania často vzdycháme, sťažujeme sa na maličkosti, ale pri pohľade na tamojšiu obrovskú chudobu mi došlo, aké máme vlastne šťastie. Zanechalo to vo mne hlbokú stopu. Začala som sa zaujímať o diplomaciu, medzinárodné vzťahy, aktivity OSN a jej medzinárodné projekty, preto som si na večernom kurze zvolila predmety podobného zamerania.

Aké medzinárodné projekty vzbudili tvoj záujem?

Aktivity UNICEF-u v znevýhodnených komunitách, predovšetkým problematika vykorisťovaných pracujúcich detí. A medzinárodný vývoj, ktorý sa v rozvojových krajinách snaží podporovať rovnosť príležitostí. Začala som teda navštevovať večerný kurz, no ak otvorím jedny „dvere“, za nimi sa objavia troje ďalšie, a keďže mňa zaujíma všetko, otváram ich rad za radom. Chodila som aj na prednášky z nepovinných predmetov (napr. rodové štúdiá), ktoré sa zaoberali rovnosťou príležitostí žien a mužov či znevýhodnenou situáciou žien v rozvojových krajinách. V priebehu roka sa mi podarilo získať diplom z dvoch večerných kurzov.

Ako sa to dá absolvovať za jeden rok?

Tak, že som tam trávila každý večer v týždni. Je pravda, že som takmer nemala spoločenský a súkromný život, ale zaujímalo ma to. Vždy som cítila hlad po vedomostiach. A keď vieš, že niečo robíš v záujme dlhodobého cieľa, motivuje ťa to. Som bojovný typ. Moji priatelia ma volajú „warrior princess“ čiže bojovná princezná.

A potom prišla ďalšia vysoká škola?

Čoraz intenzívnejšie som cítila, že by som namiesto sveta tvrdého biznisu chcela radšej pôsobiť v treťom sektore, a tak som sa prihlásila na SOAS (School of Oriental and African Studies). Ide o najlepšiu vysokú školu v oblasti spoločenských vied s mimoriadne erudovanými pedagógmi, pôsobia tu lektori zo všetkých kútov sveta, čiže sa dá študovať v podstate akýkoľvek odbor. Podala som si prihlášku na dva odbory, ktoré skúmajú možnosti rozvoja v rozvojových krajín – prvý z ekonomického, druhý zo sociálneho hľadiska. Nakoniec som sa rozhodla pre druhý – sociálnu antropológiu.

Po skončení štúdia si chcela určite odísť do niektorej z rozvojových krajín.

Pôvodne áno, ale do takýchto projektov sa človek dostane veľmi ťažko. Je to začarovaný kruh, pretože všade sú potrebné skúsenosti, ale tie získaš len tak, že niečo robíš. Tí, ktorí si to môžu dovoliť, pracujú zadarmo v rámci niektorého z projektov. Ja som si to, žiaľ, nemohla dovoliť. Ale už ako vysokoškoláčka som rýchlo pochopila, že skúsenosti môžem získať najmä dobrovoľníckou prácou v charitatívnych organizáciách. Venovala som sa telesne postihnutým, pracovala som na linke rodinnej pomoci, prekladala som utečencom, tlmočila na súde. A znova sa mi potvrdilo, že ak otvoríš jedny dvere, za nimi sú ďalšie. Počas pôsobenia na linke rodinnej pomoci som totiž natrafila na pracovnú ponuku charitatívnej organizácie Community Links (Spojenia medzi komunitami). Prihlásila som sa a oni ma pozvali na pohovor. Po skončení pohovoru sme sa rozlúčili, no neubehla ani polhodina, keď mi zavolali a ponúkli mi prácu.  Myslela som si, že odpadnem. Práve mne?

Tak ťa to prekvapilo?

Áno. Tak to vyzerá, keď sa podceňuješ. Považovala som sa za začiatočníčku a oni mi prejavili dôveru. Toto bolo moje prvé zamestnanie na plný úväzok. Veľmi ma dojalo, keď som o štyri roky neskôr, na rozlúčkovom večierku, dostala obrovskú kyticu a môj šéf Kevin v príhovore povedal, že sa pamätá na deň, keď som prišla na pracovný pohovor a priniesla so sebou svieži vánok. A ako dodal, nešlo len o prvý dojem, aj neskôr som z každého projektu vydolovala maximum. To mi padlo mimoriadne dobre.

Čiže to bolo prvé zamestnanie, v ktorom si sa venovala tomu, čomu si chcela. Pripravovala si veľmi úspešné programy pre znevýhodnenú mládež.

Poverili ma manažovaním istého športového projektu. Šport bol, samozrejme, iba „návnada“. Snažili sme sa ním osloviť mladých ľudí, ktorí vypadli zo školy a bezcieľne sa túlali po uliciach. Ale to, že ich nebaví tradičné vyučovanie v škole, ešte neznamená, že nič nevedia a na nič sa nehodia. Šport ich zvyčajne zaujíma. Spočiatku len prídu a zahrajú si futbal. Dobré je už to, že sa venujú lopte, a nie krádežiam áut. A po tom, čo sa aktívne zapojili do programu, sme využili vzťahy, ktoré sa medzi nimi vytvorili, a snažili sme sa ich primäť k tomu, aby so sebou niečo urobili. Pôvodne malý projekt prerástol do „megaprojektu“. Vyžmýkala som z neho všetky možnosti, ktoré ponúkal. Rozbehla som v rámci neho aj program na školenie pomocných trénerov.

Vaše projekty sa stretávajú s pomerne veľkým ohlasom.

Je tu napríklad charitatívna organizácia Comic Relieb, ktorá prostredníctvom populárnych kampaní zbiera finančné prostriedky na rôzne projekty, o. i. aj na podporu rovnosti príležitostí. Meno jej prepožičiavajú herci a iné verejne známe osobnosti. Raz ročne organizuje obrovský galavečer, vysielaný televíziou, na ktorom prezentujú rôzne projekty a napokon vyberú ten, ktorý považujú za najlepší. V roku 2004 zbierali peniaze kampaňou Beh na milión míľ. Účastníci získali od rôznych sponzorov peniaze za odbehnuté míle, ktoré putovali na účet organizácie. Ak každý zabehne iba jednu míľu, no do behu sa zapojí milión ľudí, je to už milión míľ. Kampaňou zároveň popularizovali zdravý životný štýl. Na galavečere v roku 2004 otvoril vtedajší predseda vlády Tony Blair kampaň dvomi nami podporovanými projektmi. Konečný výber padol na dva projekty, medzi ktorými bol aj náš športový.  Členovia našej organizácie ním zabehli „prvú míľu“.

Zároveň si členkou komisie, ktorá kontroluje zabezpečenie organizátormi sľubovaného dlhodobého pozitívneho vplyvu letných olympijských hier 2012 v Londýne, ochrany životného prostredia, rozvoja miestnych komunít a vytvorenia pracovných príležitostí.

Je to nezávislé kolégium, pozostávajúce z osemnástich zvolených odborníkov, ktorí pôsobia v rôznych oblastiach (napr. ochrana životného prostredia, biodiverzita, spoločenská a ekonomická regenerácia, šport, zdravý životný štýl). Mojou špecialitou je regenerácia komunít. Keďže olympiáda sa bude konať v tej časti Londýna, kde pôsobí naša organizácia – z kancelárie každý deň vidím, ako sa budujú jej dejiská – a kde je veľká časť obyvateľstva znevýhodnená, bolo obojstranne prínosné, aby sme sa dohodli na spolupráci. Poskytujeme rady, aby sa realizovali plány a aby sa zabezpečili lepšie životné podmienky, pracovné príležitosti aj pre členov miestnych komunít (napr. v službách, súvisiacich s olympiádou). Udržiavame kontakty s firmami, ktoré sa podieľajú na organizácii olympijských hier, čím zároveň pripravujeme znevýhodnených mladých ľudí, nezamestnaných na to, aby mali šancu uspieť na trhu práce. Ak pôjde všetko podľa plánu, olympiáda v Londýne bude jedinečná svojho druhu, keďže jej vplyv bude citeľný nielen v čase trvania hier, ale aj po ich skončení. Pôjde o prvú olympiádu, ktorá bude mať čo možno najmenší negatívny vplyv na životné prostredie a na miestne obyvateľstvo, dokonca za sebou zanechá dlhodobé pozitívne dedičstvo. V tom spočíva podstata dlhodobo udržateľného vyváženého rozvoja, t. j. cieľa, ktorý si vytýčil olympijský výbor.

Prezraďme, že na olympiáde sa budeš podieľať aj iným spôsobom…

Na istom úseku ponesiem olympijskú pochodeň. Jedným z dôležitých odkazov olympijských hier v Londýne totiž je, že nejde len o športové podujatie. Príležitosť tak dostanú aj ľudia, ktorí niečo dokázali, ktorí posunuli dopredu miestne komunity. Z približne 28-tisíc nominovaných vybrali 8-tisíc jednotlivcov, ktorí môžu niesť olympijskú pochodeň. Mňa nominoval môj bývalý šéf aj jeden spolupracovník. Napĺňa ma to nesmiernou radosťou a vnímam to ako obrovskú poctu. Takáto príležitosť sa v živote naskytne len raz.

Je neuveriteľné, čomu všetkému sa venuješ. Ako to stíhaš?

Keby mal deň 48 hodín, aj tak by som ho dokázala vyplniť. Nerozumiem ľuďom, ktorí hovoria, že sa nudia. Mne sa to stať nemôže. Prirodzene, môj život netvorí len práca. Veľmi rada športujem. V minulosti som sa venovala športovej gymnastike a synchronizovanému plávaniu, v Anglicku ma zlákali obranné športy. Získala som čierny pás v karate. Chodím aj na brušné tance a bikram jogu. Ale môj partner mi už naznačil, že by som mala trochu ubrať. Jedno však zatiaľ nevie ani on: ešte vždy chcem spasiť svet.

Text: Edit Mislay

Preklad: Liliana Bolemant

Foto: Tomáš Benedikovič.

Pôvodne publikované v prílohe denníka Új Szó s názvom Nők (Ženy).