Hľadajúc konsenzus


Šamorín a Brusel. Dve kľúčové mestá v živote Edit Bauer. Prvé považuje za dôležité miesto svojho detstva a dospelosti, kam sa vždy rada vracia, pretože ju tam čakajú. K centru Európskej únie ju zasa viažu povinnosti poslankyne Európskeho parlamentu. Už osem rokov meria každý týždeň cestu tam a späť, keďže okrem práce chce byť aktívne prítomná aj v domácom dianí a v živote svojich blízkych. O rodine a pracovných i politických výzvach sme sa porozprávali v jej šamorínskom domove.

V roku 1968 ukončila štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a v roku 1980 získala titul kandidát vied. V rokoch 1968 – 1969 pracovala ako odborná referentka v Slovenskom zväze výrobných družstiev, v rokoch 1969 – 1989 ako vedecká pracovníčka vo Výskumnom ústave životnej úrovne (neskôr Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny SR). V roku 1990 nastúpila do Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied. V rokoch 1990 – 1998 bola poslankyňou Slovenskej národnej rady za stranu Spolužitie, v rokoch 1998 – 2002 štátnou tajomníčkou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a v rokoch 2002 – 2004 poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky za Stranu maďarskej koalície. Od roku 2004 pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu za Európsku ľudovú stranu. V roku 2007 bola nominovaná na cenu MEP Awards 2007 v kategórii Spravodlivosť a ľudské práva, ktorú pravidelne od roku 2005 vyhlasuje bruselský magazín The Parliament.

Aký malo na vaše rozhodnutia a výber profesie vplyv rodinné zázemie, prostredie, v ktorom ste vyrastali?

Moji rodičia boli jednoduchí robotníci. Mama disponovala neuveriteľnou dávkou prirodzenej inteligencie, no vojna a okolité dianie jej príliš nepriali. V tých časoch sme sa ešte s rodičmi veľa zhovárali, najmä mama mi často rozprávala o ich osude, o nástrahách, ktoré museli prekonať, aj o ťažkých vojnových rokoch. Pravdepodobne odtiaľ pramení môj zmysel pre spravodlivosť, pre ktorý som zažívala konflikty už v škole. Môj prvý pokus sa totiž skončil dosť zvláštne: keď sa pani učiteľka prísnym hlasom spýtala, kto má podobný názor, všetci sa zháčili. Nikto sa neodvážil priznať, že aj on má s niečím problém. Keď som si po maturite podala prihlášku na vysokú školu, otec nebol veľmi nadšený. Zastával názor, že dievča sa má vydať a zamestnať. Vtedy, začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, boli iné časy. Mama ma však podporovala. Neviem, kde sa vo mne nabrala vnútorná motivácia, no myslím si, že veľkú úlohu zohrala škola, to, že som mala šťastie na dobrých pedagógov. Povzbudenie prichádzalo skôr od nich.

A ako sa vám neskôr, keď ste už boli manželkou s vysokoškolským diplomom, darilo skĺbiť rodinu a kariéru? Čo bolo potrebné k tomu, aby ste pri manželovi lekárovi, vedcovi a akademikovi „urobili“ úspešnú kariéru aj vy?  

Prispeli k tomu dve priaznivé okolnosti: už vtedy sme žili vo viacgeneračnej rodine a mama mi veľa pomáhala s deťmi aj s domácnosťou. Okrem toho som mala po svojom boku manžela, ktorý ma podporoval. Veľa záviselo aj od načasovania: keď som písala dizertačnú prácu ja, deťom rozprával rozprávky manžel, keď pracoval na veľkom doktoráte on, prevzala som viac povinností na svoje plecia ja. Je pravda, že neskôr udalosti nabrali rýchly spád  a moja mladšia dcéra, ktorá mala v roku 1989 iba desať rokov, občas poznamenala: „No, a teraz vyvesíme zástavu opustených detí.“ Dcéry však zvládali tieto skúšky viac-menej v pohode. Po smrti mojej mamy boli odkázané samy na seba, čo podľa mňa v mnohom prispelo k tomu, že sú dnes z oboch úspešné gazdinky, ktoré výborne varia a pečú.

Ako ste sa dostali do víru politického života?

Trochu ako Pilát do kréda. Pri vzniku politickej strany Spolužitie ma požiadali, aby som zostavila jej sociálnopolitický program. Keď sa človek na niečo podobné podujme, nemôže povedať, že tým sa vec končí. Maďarská menšina si mohla po mnohých desaťročiach založiť samostatnú stranu, boli sme plní ilúzií a mali sme pocit, že musíme uskutočniť veci, na ktoré v tej chvíli nastal čas. Dostala som sa na kandidátku strany, ale keďže som nefigurovala v prvej desiatke, myslela som si, že toto miesto v sebe neskrýva priveľké nebezpečenstvo. Nakoniec sa veci vyvinuli inak. Zaradom nastávali situácie, keď bolo treba pomáhať, meniť veci k lepšiemu. Takým bol aj prípad, keď sa na Slovensku a následne v Maďarsku prvýkrát naskytla možnosť žiadať o odškodnenie. Mysleli sme si, že stojí za to precestovať krajinu a vysvetliť ľuďom, kto je kde a na čo oprávnený. Spoznali ma mnohí. Mala som dávno po päťdesiatke, keď ma od Košíc po Bratislavu ešte stále oslovovali Editka.

Do akej miery ovplyvnili politické funkcie život sociologičky, odborníčky v oblasti spoločenských vied?

Veľmi. Ale množstvo času, ktorý som predtým venovala vede, malo a má pre mňa význam dodnes, pretože som sa naučila pracovať a formulovať svoje myšlienky racionálne, koncentrovane, systematicky. Vedecké pozadie mi veľa dalo. Som uzrozumená s tým, že nikto nie je vlastníkom absolútnej pravdy – skutočnosť, že mám o určitej téme isté kvantum informácií, ešte neznamená, že sú to všetky informácie a že nie sú jednostranné.

Vnímali ste výrazný rozdiel medzi tým, čo ste videli navonok, a tým, čo ste zakúsili vo vnútri politického diania?

Tento obraz je sám osebe premenlivý. Dva – tri roky po prevrate bola politika o niečom celkom inom ako dnes. Bolo v nej oveľa viac ilúzií, naivity, dobrých úmyslov a menej korupcie. Panovala v nej diametrálne odlišná atmosféra. Faktom je aj to, že zákonodarný a rozhodovací proces prebiehal na spôsob kováčskeho mechu, čo staré líšky, pôsobiace v štátnej správe, často využili. Bolo pre mňa zaujímavé sa s tým konfrontovať, vidieť veci aj z opačnej strany. V tom čase som totiž pracovala v inštitúcii, ktorá bola „pobočníkom“ tzv. plánovacieho úradu. Naše štúdie mali byť prípravnými materiálmi k zákonom. Bolo rozčarujúce sledovať, aký význam sa im v rozhodujúcich momentoch pripisoval. Vnímam to ako poučnú skúsenosť, akým spôsobom a kam sa odvtedy samotné politikum vyvinulo.

Museli ste sa naučiť prijímať kompromisy?

V slovenskom parlamente je rozhodujúcou silou väčšina, tu som prílišnú snahu o kompromis nezaregistrovala. Väčšina často prevalcuje menšinu. Európsky parlament sprítomňuje úplne odlišnú kultúru rozhodovania. Podľa mňa sa nemýlil ten, kto o ňom povedal, že je vysokou školou hľadania konsenzu. Tam sa totiž väčšina rodí v duchu istých princípov.

Od roku 2004 ste poslankyňou Európskeho parlamentu. Čo vám Brusel dal?

Diametrálne odlišnú kultúru formovania, utvárania politiky. Ukázal mi, ako si nájsť spojencov, ako sa snažiť o dosiahnutie zhody, ako si získať hlas väčšiny. Stojí za to naučiť sa koncipovať európske zákony, dosiahnuť prijatie dobrých riešení. Nie každý poslanec má na to príležitosť. Som rada, že som sa dostala aj k takýmto dôležitým úlohám, hoci ide o náročnú prácu, ktorej mechanizmus je mimoriadne komplikovaný.

Po ktorých úspechoch ste si povedali: „Áno, pre toto sa oplatilo pracovať?“

Európsky parlament nemá dosah na menšinové práva, a tak sú možnosti v tejto oblasti obmedzené. Podarilo sa prijať uznesenie, ktoré na skutočnosti samo o sebe nič nemení, no neskôr sa naň bude možné odvolávať aj v iných prípadoch. Presadili sme aj názor, že najlepším riešením na problémy menšín je menšinová samospráva alebo niektorá z foriem autonómie. Uvedený variant už úspešne funguje zhruba v polovici členských štátov EÚ. V krajine, kde dôjde k porušeniu európskeho práva, sa musí uplatniť Charta základných práv. Vtedy sa dá úspešne konať – napríklad aj v súvislosti s nedodržiavaním jazykových práv. Druhou mimoriadne vzrušujúcou oblasťou, ktorou sa zaoberám, je obchodovanie s ľuďmi. Podarilo sa vytvoriť dobrý rámcový zákon. Na Slovensku to nie je natoľko pálčivý problém, tu si ani neuvedomujeme, že počet obetí sa v Európe každoročne odhaduje na státisíce. Podoby sú rôzne: obchoduje sa s deťmi a mladými dievčatami, no na nútené práce sa dostáva aj mnoho mužov. Koľko osudov, toľko drám. V Rumunsku napríklad predali 1 100 detí, pričom sa našlo iba 140 – 160 z nich.

Nevyčerpávajú vás tieto príbehy po psychickej stránke?

Nesmierne. Určite sa nájdu aj „ľahšie“ témy, napríklad platová priepasť medzi ženami a mužmi. Je to zaujímavé aj preto, že hoci prvý zákon pochádza z roku 1975 a samotnú zásadu zakotvilo Európske spoločenstvo v Rímskej zmluve už v roku 1957,  veľa sa v tejto oblasti nezmenilo, nedokáže účinne fungovať. Pracujeme aj na správe, ktorou sa snažíme špecifikovať právo európskych občanov na to, aby mohli v krajinách, kde ich domovský štát nemá zahraničné zastúpenie, požiadať o pomoc konzulát ktorejkoľvek členskej krajiny EÚ. Jednotlivé témy sa s ďalšími a ďalšími návrhmi často opakujú, ale nie je to preto, že poslanci nemajú čo robiť a chcú dookola písať správy o tom istom. Treba za tým hľadať fakt, že rýchlejšiemu napredovaniu bránia rôzne spoločenské stereotypy, tradície, vychádzajúce z kultúrnych pomerov, ako i ďalšie dôvody. Pokúsili sme sa upriamiť pozornosť aj na otázku, ktorá doposiaľ zostávala mimo záujmu. Hranica odchodu do dôchodku sa zvyšuje, Európa starne, no kým priemerná zamestnanosť u žien sa pohybuje okolo 60%,  zamestnanosť u žien okolo päťdesiatky a vyššie dosahuje iba 39%. Európska komisia si vo svojej stratégii pre rok 2020 vytýčila cieľ, aby účasť mužov a žien na trhu práce dosiahla 75 %. Ale ako sa z 39 % prepracovať k 75 %? Iné opatrenia musíme prijať v prípade, ak chceme vytvoriť možnosti mladým ženám, ktoré chcú pracovať, a iné v záujme riešenia situácie starších žien. Veľmi ma prekvapil mimoriadny ohlas, ktorý tento problém vyvolal. Oslovili ma z Nemecka aj zo Španielska.

Mali ste ako žena niekedy pocit, že musíte dokazovať viac ako vaši mužskí kolegovia?

Áno, samozrejme. Kým človek v danej oblasti niečo nedokáže, musí pracovať na tom, aby si získal uznanie iných. Nebolo tomu inak ani vo vede, ale ani v období, keď sa začala moja politická kariéra.

A mali ste ho ako príslušníčka národnostnej menšiny?

Akoby nie! No keď ostatní vidia, že dotyčný je pripravený, vynorí sa diametrálne odlišný moment. Raz sa ma istý veľmi uznávaný slovenský kolega, umelec, ktorý bol poslancom parlamentu, spýtal: „Editka, ty si taká múdra, prečo nie si Slovenka?“ Čo som mu mala odpovedať? Prijmi ma takú, aká som. Slovom, moje skúsenosti sú rôzne.

Rozprávali sme sa o tom, čomu všetkému vás naučila funkcia poslankyne Európskeho parlamentu. Tieto roky si však vyžiadali aj nemálo odriekania. Čo vám vzali?

Som šťastný človek, že mám dobré rodinné zázemie, podarilo sa nám zachovať viacgeneračný model rodiny. Všetci spolu bývame u dcéry. Je pre mňa požehnaním, že môžem každý týždeň vidieť svoje vnúčatá. Chýba mi, že s tým tretím sa stretávam len sporadicky. Čo mi Brusel najviac vzal, sú moje vzťahy s priateľmi. Samozrejme, aj naďalej sa na nich môžem obracať, ale už to nie je to isté. Vtedy človek precitne a uvedomí si, čo mu zostalo. Rodina. Preto sa každý týždeň vraciam domov. Namiesto zvŕtania sa v domácnosti by som si mohla v Bruseli vyložiť nohy, no uvedomila som si, že o päť rokov, keď sa mi skončí mandát, by sa ma mohli dvaja vnuci, ktorí už budú v tom čase tínedžeri, spýtať: „Táto teta u nás chce prespať?“ To by asi nebol dobrý návrat.

Týždenné dochádzanie vás pravdepodobne oberá o nemálo energie.

Je to veľmi únavné. Medzitým absolvujem aj množstvo iných ciest. Vo štvrtok večer pricestujem domov, v piatok a sobotu ma často pozvú na nejaké podujatie, v nedeľu sa vraciam nazad. V sobotu sa ešte snažím vyprať, vyžehliť, aby nezostalo všetko na dcére. Piatky sme si vyhradili na okružnú cestu po stredných školách, pretože vidíme, že deťom chýbajú informácie o Európskej únii. Dokážeme sa spolu veľmi príjemne porozprávať. Mládež musíme nasmerovať k veciam verejným, aby sme neskôr nemali núdzu o triezvych ľudí, ktorí budú rozhodovať o európskej politike. Silnejúci extrémizmus vo mne prehlbuje obavy o Európu.

Ste spoluzakladateľkou a členkou kuratória neinvestičného fondu Carissimi, ktorý tento rok oslávi desaťročnicu svojej existencie.

V istom období – najmä v čase môjho pôsobenia vo funkcii štátnej tajomníčky – som mala možnosť sledovať, ako rýchlo sa menia sociálne zákony, pričom k odkázaným sa nedostanú ani základné informácie, aby si mohli uplatniť svoje práva. To nás podnietilo k tomu, aby sme rozbehli činnosť organizácie Carissimi. Veľkú zásluhu na tom mala Zsóka Boros, ktorá nás motivovala. Hŕstka ľudí nedokáže pomôcť všetkým. Preto sme sa sústredili najmä na rodiny, ktoré sa ocitli v zlej situácii. Je totiž neuveriteľne náročné vytvoriť domov chorému dieťaťu. Stretávame sa s veľmi ťažkými osudmi: v lepšom prípade žije rodina z jedného platu, v horšom otec opustí rodinu a matka, ktorá zostane sama s dieťaťom, je každý deň vystavená náročným skúškam. Vtedy sa naozaj zíde akákoľvek pomoc od dobrej rady cez milé slovo po materiálnu podporu, prístup k liečbe a k informáciám. Som rada, že je nám v tomto smere partnerom aj týždenník Vasárnap.

Text: Annabella Csiba,
preklad:
Jitka Rožňová,
foto: Tibor Somogyi