Literárny pedagóg na jednom „Robinsonovom ostrove“

Szeberényi Zoltán

Má všetky dôvody na to, aby vďaka svojej bohatej tvorbe bol spokojný. Reportér – súdiac z jeho slov – však má pocit: nie je to celkom tak a novinár sa veru ani nemýli…

Jeho vedecké práce a množstvo kníh – učebníc, vzťah jeho bývalých študentov k nemu, rôzne vyznamenania, to všetko by mohlo naznačovať spokojnosť. A predsa… Svoju profesorskú i literárnu dráhu považuje za ukončenú. Trocha sklamane poznamenáva, že pozadie literatúry, literárneho života sa mu obrátilo chrbtom a on tam už nenachádza, no ani nehľadá, svoje miesto. A keď sa reč presúva na jeho (vraj poslednú) knihu A hűség ára, jednoznačne dodáva: Názvom tejto knihy som chcel charakterizovať celú svoju pedagogickú a vedeckú dráhu a zároveň zdôrazniť, že literatúra nie je iba samocieľovým umením, „sveteľnosť duše“. Ba, v postavení menšiny vôbec nie je iba tým, veď závisle od svojej vôle môže práve spisovateľ posilniť identitu čitateľov, vernosť k svojej rodnej zemi a spomaliť tým nezastaviteľnú asimiláciu.

Potom – azda pre precíznosť pedagóga – dodáva, že ešte aj ako 82-ročný verí v udržiavaciu silu slova a v tejto viere sa sústredila jeho celoživotná práca na kritiku i vedeckú prácu v súvislosti s maďarskou literatúrou na Slovensku. Hľadajúc v nej všetko, čo je hodnotné pre ďalšie generácie a čo súvisí s poznávaním človeka.

So ZOLTÁNOM SZEBERÉNYIM, profesorom bývalej nitrianskej pedagogickej vysokej školy, sa zhovárame v jeho dome v Komárne.

Pán profesor, je pre vás rodičovský dom silným hradom?

Nielen silným hradom, ale už 62 rokov aj ozajstným domovom, veď na to veľmi ťažko našetrili moji rodičia. A teraz vlastne aj Robinsonovým ostrovom, lebo iba málokedy ho opúšťam, aj to len na potrebné denné nákupy. Pevne sa prikláňam k tomuto svojmu ostrovnému svetu, lebo svojich prvých dvadsať rokov života som strávil tu neďaleko, v bývalom Robotníckom dome, v tamojšom byte, ktorý pozostával z kuchyne a z jednej izby. Tá budova už neexistuje, preto čoraz silnejšie sa spájam s rodičovským domom.

Aj teraz, po osemdesiatke?

Áno. Verím totiž v ľudovú skúsenosť, podľa ktorej človek nesie so sebou vždy ten životný štýl, atmosféru, videnie sveta toho miesta, kde vyrastal.

Ja som mal šťastie. Veď v tom dome sme všetci žili ako jedna spoločná, veľká rodinka. Vzájomné pochopenie, tolerancia, žiadne hádky a ohováranie toho druhého za chrbtom – to sú hodnoty, s akými som sa odvtedy nestretol. Pokúsil som sa vyhovieť tomuto dedičstvu.

Polovicu z ôsmich desaťročí ste však strávili v Nitre. Tam ste učili, veľká časť vašej práce sa spája s týmto mestom. Keď ste však odchádzali do dôchodku, rozhodli ste sa, že spolu s rodinou načnete novú životnú kapitolu. Bolo to rozhodnutie náladové, alebo ste mali vážnejšie dôvody, že ste sa rozhodli pre Komárno?

To je háklivá otázka, vyžaduje preto kvalifikovanú odpoveď. Pravdupovediac, nikdy som si nevedel predstaviť to, aby som zostarol v Nitre a tam ukončil život. Jednoducho, priťahovalo ma to domov. Napriek tomu, že v Nitre sme mali pohodlný byt, záhradu na Zobore. A vlastne aj mesto je obytné, nie je ani veľké, ani malé a jeho okolie s vrchovým vyvýšením je priam krásne. Avšak myslenie je tam často zaujaté a nacionalistické. Ja som sa tam cítil ozaj dobre iba na katedre, medzi poslucháčmi. Prišli sme teda domov do menej pohodlného, skromnejšieho prostredia. No a prihliadnuc na svoj vek, nech som trocha sentimentálny: Chcem večne odpočívať v komárňanskom piesku.

Vaša generácia, skupina 1930-nikov, je tou generáciou, ktorých pubertu a neskôr aj prvé kroky v živote poznačila svetová vojna, neskôr zbavenie práv Maďarov žijúcich v Československu. Keď teraz myslím na Gyulu Dubu, Lászlóa Dobosa, Eleméra Töröka, Zoltána Fónoda alebo na vás – no mohol by som spomenúť aj ďalších z rôznych oblastí života – predsa ste obstáli. Čo vás hnalo vpred na ceste dokazovania?

Táto generácia ozaj nemala priazeň osudu. Dlhé roky sme boli autodidaktmi, a aj na svojich životných cestách sme začínali oneskorene.
Napríklad, ja som maturoval ako 23-ročný, dokonca som ukončil technikum. Svoj prvý článok – témou bol Kölcsey – som napísal vo svojich tridsiatich rokoch. Je pravda, že v takom veku sa nepatrí dať na vedeckú dráhu… V tejto generácii však bola zdravá túžba po vedomostiach, po činnostiach. Asi práve preto, že nám niekoľko rokov zhabala vojna, a potom až do februára 1948 prenasledovanie Maďarov. Do spomenutého obdobia sa to dialo očividne, neskôr utajovanejšie a situácia dodnes nie je bezproblémová. Žiaľ, nacionalizmus nezanikne, aj keď nadobudne inú farbu – ani vtedy. Preto sme boli – a tí, ktorí žijeme, ešte aj sme –  zanietení pre písané slovo. Totiž, na to, aby niekto mohol niečo dokázať, najprv musí voľačo spraviť. Toto musel cítiť Dobos, Duba, Fónod a ostatní až po generáciu Tőzséra. Ja si dodnes myslím, že literatúra má poslanie, má chrániacu a sebarozvíjaciu silu. Darmo tvrdia dnešní mladí opak. Podľa môjho názoru sebapoznávanie je jednou z najdôležitejších vlastností, čo môžeme vychovávať a vytvárať. Pravda, aj pomocou literatúry. A čím ďalej, tým je moje presvedčenie väčšie.

Keď už máte 82 rokov, asi vás neurazí moja ďalšia otázka: Pán profesor, kedy ste prvýkrát mysleli na plynutie času?

Keď som ako 65-ročný s tou naivnou mienkou odchádzal do dôchodku, že externe budem môcť ešte ďalej učiť. Ale katedra ma neodporučila.

Je vedno, prečo?

Mám iba tušenie. Pred poslucháčmi som mal asi väčšiu autoritu ako moji viacerí kolegovia. Alebo možno sa zľakli toho, že si budem nárokovať funkciu vedúceho katedry. V tom období som bol ešte fyzicky na tom celkom dobre, vydržal by som záťaž.

Určite vám padlo zle, že vás odsunuli na bok!

Určite. Aj keď nie som urazený, nepadlo mi to dobre. Navyše, katedra maďarčiny tiež mala problémy, veď určite by jej bolo padlo vhod, keď pri vykazovaní štatistických ukazovateľov mala dvoch docentov. Vtedy som sa rozhodol a povedal som si: Ak ma nezavolajú, núkať sa nebudem.

Napriek tomu ste boli štyri desaťročia pri výchove a príprave učiteľov a profesorov maďarčiny…

Vo vtedajšom Československu, na prelome päťdesiatych – šesťdesiatych rokov, v rýchlom slede nasledovali za sebou školské reformy. V rámci jednej takej reformy premiestnili z Bratislavy do Nitry prípravu a výchovu pedagógov maďarčiny. Ako príčina sa uviedla: nadpočetnosť v Bratislave. Rozhodnutie však nebolo náhodné, veď v širokom okolí Nitry sa nenachádzala žiadna maďarská základná škola, kde by vysokoškoláci mohli vykonávať prax. Z Bratislavy do Nitry dochádzali len dvaja vyučujúci, a to Mária Pesthy Kazmír a Sándor Csanda. Na novovytvorenú katedru sa za mlada dostal Tibor Barta, Bertalan Révész a ja ako adjunkt. Od roku 1960 sme počas dlhých rokov učili my piati, neskôr sa pridal Tibor Zsilka, Tibor Teleki a potom aj jeho manželka. Také boli začiatky výchovy maďarských pedagógov v Nitre.

Po pružnom napredovaní však nasledovalo obdobie zostupu. Napríklad v sedemdesiatych rokoch, konkrétne v roku 1977, keď sa na katedre pedagogiky  postupne začalo so znižovaním počtu poslucháčov maďarskej pedagogiky. Veľmi dobre to znázorňujú čísla: pred spomenutým obdobím sa priemerne prijímalo na katedru okolo sto uchádzačov, ale potom len 21. Je teda oprávnená nasledujúca otázka: Pán profesor, ako si spomínate na najtvrdšie roky husákovskej konsolidácie?

O tomto období nerád rozprávam. Snažím sa ho vymazať z pamäti, hoci ma jeho niektoré epizódy prenasledujú ešte aj vo sne. Lebo povzbudzujúce vlny Pražskej jari sa dostali aj k nám, no po období čiastočného uvoľnenia nasledovali roky krutej pomsty. Rektorom sa stal jeden diktátor ukrajinského pôvodu. Začalo sa prepúšťanie a neúprosné a systematické znižovanie počtu poslucháčov maďarskej pedagogiky. Počet profesorov totálne znížili a počet poslucháčov klesol na tretinu predchádzajúceho stavu. Celé desaťročie sa nevychovávali, nepripravovali učitelia pre stredné školy. Zrušil sa Klub mladých Gyulu Juhásza a rovnako aj literárny krúžok Fórum. Práce katedry sa dotklo predovšetkým to posledne menované, veď členmi krúžku boli väčšinou poslucháči maďarčiny. Mali sme to šťastie v našom pesimistickom rozpoložení, že Árpád Tőzsér „ušiel“ pred bratislavskými inkvizítormi do Nitry. A bol to práve on, kto znovuzorganizoval činnosť literárneho krúžku pod názvom Nové fórum. Tento krúžok zožal najväčší úspech zostavením maďarských a slovenských balád a ľudových piesní – musical v réžii Gézu Galána. Tých poslucháčov, ktorí sa zaujímali hlavne o jazykovedu, riadil profesor László Kovács. Neskôr však aj jeho vyhnali z katedry. Dosahovali pekné výsledky, predovšetkým v oblasti skúmania jednotlivých nárečí. Nepreháňam, ak vyjadrím svoj názor, že počas rokov socializmu – napriek obrovským ťažkostiam a útlaku – v prvých štyroch, piatich rokoch sedemdesiatych rokov bola úroveň vychovávateľskej činnosti maďarskej katedry najvyššia.

Pýtam sa bez zdvorilosti: Zoltán Szeberényi, vynikajúci pedagóg, významný literárny vedec a kritik, alebo ako sám seba najradšej charakterizujete, literárny pedagóg, tu, v tichu rodičovského domu často rozoberá svoju doterajšiu životnú cestu?

Jednoznačne. Veď človeku, ktorý kráča po ceste svojho deviateho desaťročia patrí sa pozrieť zoči-voči tomu, čo vykonal, či niečo dosiahol, čo zanechá pre nasledujúce generácie. Sem-tam sa pozriem naspäť, ale nerád to robím.

Lebo?

Lebo svoju prácu považujem za rozstrapatenú. Mal by som toho spraviť viac, veď osud, aj keď oneskorene, ponúkal mi príležitosti. Veľa času mi vzalo to, že som spopularizoval literatúru. A to vo viere, že ľudí treba naučiť na to, aby mali radi knihy. Pritom som toho nacestoval veľa po krajine, a ten čas veru chýba pri vykonávaní vedeckej práce. Teraz sa môžem trápiť nad tým, či to malo význam… Dnes sa totiž málo ľudí zabáva pri literatúre, dominuje laptop a internet.

Dnes sa sústreďujete predovšetkým ako literárny vedec na literatúru alebo ako pedagóg na výchovu učiteľov?

Dlhé roky som skúšal oboje, no dnes som už z nejakého vnútorného prinútenia skôr uzavretý. Až tak, že napríklad Nitru som nenavštívil už niekoľko rokov.

Vy, pán profesor, ste ani neboli príliš zanieteným spoločenským človekom…

Nie, lebo na spoločenské veci nemám talent a nikdy som nesiahal ani po funkciách. Občas som aj vedenie katedry považoval za záťaž. To ma znepokojuje, že sa absolútne zmenil smer ľudského myslenia. Že v každej ľudskej činnosti dominujú peniaze. Spoznávanie človeka a na tom sa zakladajúca každodenná činnosť sa dostali do úzadia. Nežijeme spôsobom, aby sme si navzájom pomáhali, no žijeme jeden na úkor druhého.

Už ani budúcnosť nie je tým, čím bola?

Je to tak. Žiaľ. A aj my nie sme tými, čím sme boli.

Čo dáva, čo by mala dávať ozajstnú životnú hodnotu?

Nie som veriaci, no Desatoro prikázaní je takým zákonom všetkých ľudských a spoločenských existencií, že keby sme sa ich držali, určite by sme nemuseli byť svedkami terajších každodenných hrôz.

Ako vám plynú dni na vašom komárňanskom „Robinsonovom ostrove“?

Nijako – mohol by som povedať jemne prehnane. Ciele a hodnoty, za ktoré som ja bojoval, nastupujúce generácie väčšinou považujú za nemódne. Tak to je. Čakám, no ešte si neželám posledné zvonenie.

Péter Miklósi
(Új Szó, 9. októbra 2012)
Zostavil a preložil: Béla Susla