Maďarka a Slovenka – Barónka v Strážkach

czóbel Margit

Margita Czóbelová/Czóbel Margit: barónka, maliarka, ilustrátorka, ktorá zachránila dedičstvo známeho maliara Ladislava/Lászlóa Mednyánszkeho. V časoch druhej svetovej vojny, aj v období socializmu sa jej podarilo zachovať kaštieľ a obrazy svojho strýka. Žila v Strážkach sama, ale nie osamelo. Nikdy nestratila kontakt so svojou rodinou, tetou Minkou Czóbel, známou poetkou a spisovateľkou, ktorá žila v maďarskom Anarcsi, a udržiavala dobré vzťahy so svojimi bývalými poddanými, obyvateľmi Strážok. Osud tejto mimoriadnej ženy však ani zďaleka nebol ľahký.

Detstvo a mladosť

Narodila sa v roku 1891 v Strážkach. Kaštieľ Strážky sa nachádza vedľa obce Spišská Belá pri Kežmarku a ako sídlo rodiny Mednyánszkych a Czóbelovcov patril na prelome 19. a 20. storočia k dôležitým centrám kultúry na Spiši. Okolo roku 1861-1862 sa sem presťahoval Eduard Mednyánszky so svojou manželkou Annou Máriou Szirmay a so svojim synom Ladislavom a dcérou Margitou (Miri), píše sa v publikácii vydanej Slovenskou národnou galériou v roku 2011 k výstave, ktorá sa uskutočnila z príležitosti 120. výročia narodenia Margity Czóbel.

V publikácii, ktorá slúži aj ako katalóg k výstave sa po prvýkrát predstavuje osobnosť barónky v kontexte historického a kultúrneho dedičstva Strážok, ako aj výtvarného odkazu maliarky – oznamuje vo svojom úvode kurátorka výstavy a editorka katalógu Katarína Beňová, ktorá spolu s Máriou Šelepovou (dlhoročnou správkyňou kaštieľa) pripravila túto výstavu.

Margita Czóbel sa narodila z manželstva Margity (Miri) Mednyánszkej a Štefana/Istvána Czóbela. Štefan Czóbel bol spisovateľom, filozofom, historikom, študoval v Bratislave, potom v Zürichu. Publikoval články v novinách. Miri Czóbel navštevovala internátnu školu vo Švajčiarsku, veľa cestovala s rodičmi, a amatérsky maľovala. Popri Margite mali staršiu dcéru a mladšieho syna. Marianna, Margita a István boli vychovávaní doma, ale malo na nich veľký vplyv prostredie umelcov a vedcov, ktorí ich rodičov navštevovali. Najdôležitejší vplyv však mal jednoznačne na nich strýko Ladislav Mednyánszky, ktorý mal v Strážkach stály ateliér.

V rokoch 1915-1916 Margita a Marianna študovali na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, v tom istom období Margita vystavovala svoje obrazy v Národnom salóne. V rokoch 1924-1925 študovala v Mníchove.

Dve vojny a úkryty

Roky prvej svetovej vojny však neboli pre rodinu šťastné, pretože barónkin brat, Štefan zomrel na fronte. Mednyánszky bol v tom čase tiež na fronte.

Sestry sa na žiadosť matky vrátili domov, a od tohto obdobia barónka na dlhší čas už neopustila Strážky. Cestovala síce za svojou tetou do Anarcsa, ale celý svoj život prežila v kaštieli v Strážkach.

Margita bola športovo založená a so svojou sestrou jazdila na koni, kúpala sa v rieke Poprad, v zime lyžovala a korčuľovala. Starala sa o záhradu, po smrti svojho otca a sestry aj o gazdovstvo a kaštieľ, viedla denník, čítala, písala listy a maľovala.

Obdobie druhej svetovej vojny prežila v kaštieli, a neopustila ho ani po roku 1948, keď bol znárodnený. Štát je vymeral sociálny dôchodok, a vďaka jej dobrým vzťahom s obyvateľmi dediny a úradmi jej boli ponechané dve-tri miestnosti, kde si mohla uložiť svoj majetok. Podarilo sa jej to ale hlavne preto, že počas vojny pomáhala partizánom v okolitých horách – nosila im jedlo – a preto mohla využiť výnimku súvisiacu s touto pomocou. Jej pozemky boli rozparcelované a rozdelené medzi miestnych roľníkov. Barónka bola predvídavá a Mednyánszkeho obrazy, ktoré počas vojny ukryla v kaštieli, nechávala vo svojich úkrytoch.

Barónka bola pre svoje okolie raritou, ešte aj dnes sa objavujú vymyslené príhody o nej a o jej živote.

Margita udržiavala naďalej dobré styky s miestnymi obyvateľmi, na ich požiadanie maľovala ich domy, pohľady na dedinu. Svoje akvarely predávala s papiernictve v Kežmarku. Neskôr na objednávku miestneho úradu vytvorila aj niekoľko kresieb s komunistickým námetom, ako sputnik, plagát k 40. Výročiu VOSR, motívy Lomonosovovej univerzity, atď.

Vyhľadávali ju záujemcovia a o históriu, nakrúcali o nej aj dokumentárny film v 60. rokoch 20, storočia. V posledných rokoch svojho života sa barónka venovala čítaniu kníh. Keď zomrela v roku 1972 lúčilo sa s ňou celé okolie. V liste Anton Sztáray spomína: „…od príbuzných a priateľov našej drahej zosnulej Margity som dostal veľmi úprimné kondolencie. Každý ju mal rád, obdivoval ju a veľmi za ňou smútia“.

Muž, ktorý luže

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia spisovateľ francúzskeho nového románu a režisér Alain Robbe-Grillet hľadal pre svoj film vhodné prostredie. Historickú pamiatku v dezolátnom stave si vybral práve pre jej „vybývanosť“, a využil miesto a priestory pre zobrazenie odcudzeného a negatívneho priestoru. Kaštieľ sa na chvíľu stal svetoznámym, ale na rekonštrukciu ruín nikto nepomyslel. Chátral ďalej. A v jej ruinách žila aj barónka Margita Czóbelová.

Výtvarné dielo Margity Czóbelovej

Vo svojom denníku sa počas svojho celého života pravidelne zapisovala námety, na ktorých pracovala. Boli to prevažne námety z okolia Strážok, z prírody a ilustrácie napríklad k rozprávkam Hansa Christiana Andersena.

V roku 1916 vystavovala v Budapešti na svojej prvej autorskej výstave v Národnom salóne, kde ju predstavili ako „mladú umelkyňu s pozoruhodnou fantáziou, so zmyslom pre krásu, ktorá sa inšpiruje svojim okolím. Je zaujímavé, že prepojenie s Mednyánszkym nebolo spomenuté.“ Môže to znamenať naozajstné uznanie jej talentu.

V zbierke SNG sa zachovali jej ilustrácie k rozprávkam Hansa Christiana Andersena. Vo svojom prvom období výtvarnej tvorby sa venovala okrem ilustrácií aj témam v secesnom štýle. Sem patria napríklad obrazy s názvom Biele pávy, Sen noci svätojánskej alebo Karneval. Z ilustrácií vyšla malá knižka v anglickom jazyku od maďarskej spisovateľky Cécile Tormay pod názvom Stonecrope v roku 1922. Margita získala v tých rokoch aj ocenenie za knižné ilustrácie. Ďalšími námetmi pre ilustrácie sa stali poviedky Oscara Wilda, Sándora Petőfiho. Zaujímavá je aj portrétna tvorba barónky, portréty členov rodiny boli aj dôležitou súčasťou interiéru kaštieľa v Strážkach. Margita, keďže bola často sama v kaštieli, maľovala väčšinou autoportréty, zmeny vo svojom výraze a blízkych ľudí z rodiny a z okolia.

Trávila veľa času v záhrade a tak maľovala aj okolie, kaštieľ, ktorý bol tiež významným predmetom jej tvorby. Na olejomaľbách a akvareloch zvečnila rôzne podoby a tváre kaštieľa, jej interiéru a exteriéru, okolitej prírody, pohľadov na Tatry.

Samota alebo osamelosť?

Život barónky Margity Czóbel bol v mnohých ohľadoch podobný osudu jej tety, významnej maďarskej poetky a prekladateľky Minky Czóbel. Obidve prežili väčšinu svojho života samé, alebo v spoločnosti jedného-dvoch dôverných priateľov-priateliek, nikdy sa nevydali, a vytvorili pozoruhodné dielo: Margita v maliarstve, Minka v literatúre. A dielo oboch umelkýň bolo dlho zabudnuté. Vďaka záujmu vedcov a vedkýň o diela žien-umelkýň sa však mohol ich odkaz znovu objaviť a obohatiť maďarské a slovenské umenie.

„Mély magányban él minden szabad lény (každá voľná bytosť žije v hlbokom osamotení)“ – napísala Minka Czóbel vo svojej poéme Donna Juana, ktorú napísala ako odpoveď na poému Byronovho diela Don Juan. A možno práve táto samota bola potrebná k vytvoreniu pozoruhodných diel aj pre Margitu Czóbel.

Liliana Bolemant

Zdroj: Barónka. Osudy Margity Czóbelovej (1891-1972) medzi Mednyánszkym a Robbe-Grilletom. Slovenská národná galéria, editorka: Katarína Beňová, 2011.