„Skúmanie minulosti je odborná a morálna otázka“

Csáky Károly

Staršie vydanie zborníka, ktorý sa sústreďuje na maďarské osobnosti na Slovensku ho uvádza ako profesora, básnika i regionálneho historika, novší lexikon vyzdvihuje, že je etnografickým zberateľom, spisovateľom zaoberajúcim sa miestnou históriou a básnikom. K tomu je potrebné dodať, že na univerzite v Debrecíne získal vedecký titul – a je etnografom. Károly Csáky.

Izba v Šahách, v ktorej sedíme má sotva dvadsať metrov štvorcových. Všade v nej sa nachádzajú knihy. Môj hostiteľ ma povzbudzuje, aby som ich pokojne poobzeral, knihy zbiera vraj od čias, keď ešte navštevoval základnú školu.

Už aj v Kleňanoch (okres Veľký Krtíš – pozn. zost.), v rodičovskom dome sa nachádzali knihy?

Hlavne na povale mojich starých rodičov. Tam vo vojenských debnách som našiel veľa dobrých kníh, v ktorých som listoval. Na základnej škole – počas výletov v Šahách, na Modrom Kameni či Lučenci – kupoval som lacnejšie knihy už zo záľuby, v Nitre na vysokej škole som sa dostal k mnohým vynikajúcim knihám v antikvariáte. Odvtedy sa rozširuje zbierka, a dnes mám okolo päťtisíc kníh. Vidíš, u mňa nielenže si sadnúť, ale pomaly už ani kráčať nie je možné.

Máš čas aj na čítanie?

Sú zväzky, ktoré dennodenne mám v ruke. Miestna história totiž zahŕňa všeličo možné: históriu, pamiatky, ale aj etnografiu. Toto všetko preskúmať je odborná aj morálna otázka.

Teba, ktorý vlastne celý svoj život prežil vo svojom užšom regióne čo sa pýta rodná zem?

Aj dnes som toho názoru, čo som vyjadril už v roku 1989 pri preberaní pamätnej mince Gyulu Sebestyéna: som rád, že ako etnograf môžem svoj dlh voči svojim predkom, rodnej dedine a rodnej zeme odčiniť práve svojou odbornou prácou. Pre mňa to znamená toľko, že by som chcel opätovať všetko, čo som od nich vo forme vedomostí, poznaní tradícií a sebapoznaní dostal. Samozrejme sa vo mne čoraz častejšie vynára aj otázka, čo som ešte nevykonal, resp. či to, čom som spracoval, je dôkladne vykonané. Totižto môže byť konkrétny výskum čo najpoctivejší – nikdy ho nie je možné považovať za ukončený. Na konci nikdy nemôže byť veľká bodka, iba tri bodky.

A čo si sa ty zvykol pýtať starých ľudí, pradedkov a prababičiek žijúcich pri Ipli?

Otázok je neúrekom. Avšak prastarých otcov a prababičiek spomínajúcich na dávne časy je čoraz ťažšie sa pýtať, lebo oni medzi nami nie sú. Mnohokrát si uvedomujem, že plynutím času som sa aj ja stal informátorom, poskytovateľom údajov. Avšak pýtať sa, skúmať je vždy možné, lebo aj medzi mojimi rovesníkmi je veľa poskytovateľov údajov. Nie je pravda, že už sme v hodine dvanástej etnografických výskumov. Už aj preto nie, lebo aj z dnešnej kultúry, z ľudového umenia sa niečo raz stane novou tradíciou. Ako chodím po vidieku, pýtam sa: je ešte niečo také, čo som nepočul, o čom neviem?

Čím vysvetľuješ výber svojho povolania, ba mohol by som to nazvať aj výberom cesty…

Každý človek sa narodí do určitej spoločnosti, z ktorej potom postupne prevezme jej vedomosti, tradície. Rovnako som na tom aj ja. Veľa som čerpal zo svojho prostredia, no nie dostačujúco. Preto sa stalo mojím životným cieľom, aby som spoznal históriu predkov a kraja. Boli sme veľká rodina, 12-14 ľudí pod jednou strechou, v spoločnom dvore so susedmi. Tu som získal prvé skúsenosti z radostí a smútkov spoločenského života.

Ale podľa tvojho prvého diplomu si predsa pedagóg, ktorý svoje štúdiá ukončil v Nitre, a nebol si etnografom!

Mám prezradiť, že som nikdy nechcel byť pedagógom? „Iba“ život to tak zariadil, že v Bratislave aj dve univerzitné prijímacie komisie ma nechali predo dvermi, kvôli nedostatku miesta. Tak som sa stal pedagogickým kandidátom v Nitre, potom oficiálne učiteľom a zanieteným etnografom v živote.

Keby sme sa teraz ocitli v Kleňanoch, kam by viedla tvoja prvá cesta s návštevníkom tohto regiónu?

K rodičovskému domu. Potom by sme mohli zájsť do neďalekých vinohradov, odkiaľ je prekrásny výhľad na veľkú časť Považia Ipľa. Ďalej sú vidno aj dva vrchy Mátry.

Ako sa prejavuje v našom dnešnom praktickom, mnohokrát cynickom svete láska k rodnej zemi? Alebo sa naše hodnoty pomaly strácajú? Pýtam sa to práve teba, o kom sa krátko pred svojou smrťou Zsigmond Zalabai (literárny vedec, básnik a vysokoškolský učiteľ) vyjadril v tom zmysle, že je zakladateľom domovinovedy Maďarov na Slovensku!

Oproti tomu, že v začiatkoch svojho bádania som bol skoro sám, dnes je už väčší počet bádateľov na úrovni. Avšak ihneď pesimisticky k tomu dodávam, že dodnes nemáme celoštátny vlastivedný časopis. Zároveň s ľútosťou konštatujem aj to, že vydanie významnej miestnej monografie vôbec nie je spoločenskou udalosťou. Škoda! O takéto publikácie vlastne málo ľudí má záujem. Nehovoríme o hodnotných veciach, a pritom život rýchlym tempom ubieha. Ja som vydal už okolo tridsať vlastivedných a približne tucet iných kníh, napriek tomu nedostávam pozvánku na pravidelné, každoročné stretnutie miestnych historikov v Dvoroch nad Žitavou, ktoré organizuje Spoločnosť Pátria. Je to zaujímavé, všakže?

Veľmi ťa bolí srdce?

Mal som veľa bolestí, ale rany sa už postupne zahojili. Jednoducho som sa s tým vyrovnal tak, že ignorujem tých, čo mi spôsobili ťažkosti a tie rany.

Do akej miery sa cítiš byť ty na vine, že sa to takto vyvíjalo?

V tom zmysle určite áno, že neviem si vytvoriť pozíciu favorita, nie som schopný sa dostať do popredia, alebo povedané dnešnými slovami: nie som schopný byť manažérom seba samého. Nie som dotieravý, neviem sa zo záujmu kamarátiť, pridružovať sa k politickým zoskupeniam. Vedel som vybojovať to, aby mi vyšli knihy. V mnohých prípadoch bez štátnej dotácie. Radšej chodím od domu k domu, takto si pozbieram niečo, ako to kedysi robili františkáni.

Čo ťa najviac trápi v tvojej veľmi tvrdej a dôkladnej výskumnej práci?

To, že záujem o vzťah k rodnej zemi je čoraz menší. O čo sa jedná? Na vidieku, kde žijú Maďari odumierajú dediny, v podstate prebieha proces likvidácie dedín. Na dedinách ročne zomrie 10-15 ľudí, pričom sa narodia iba dvaja-traja. Mladí si nenájdu prácu, odchádzajú teda na Západ. Budovy bývalých družstiev chátrajú, rovnako aj budovy železničných staníc. Ornú pôdu obrábajú cudzinci, z miestnych nezamestnajú nikoho. Pritom postupne sa zrieďuje zloženie obyvateľstva. Starší sa boja vyjsť na ulicu, a to z toho dôvodu, že majú obavy: už ich nepochopia. Je to žalostné, aké skúsenosti nadobúdam pri svojich bádaniach. A domáci maďarskí politici by sa na týchto miestach nemali objavovať iba pred rôznymi voľbami na predvolebných mítingoch! Na verejných zhromaždeniach si sadnú do prvého radu, a potom zmiznú, niet po nich ani stopy! Jednotlivé regióny by mali navštevovať ako civilní obyvatelia, ktorých zaujíma život na vidieku.

Aby som sa opäť pýtal na niečo odborné! Miestni historici, etnografi ako sa môžu ubrániť tomu, aby sa nestali bádateľmi výlučne iba určitých regiónov, ako môžu byť ich vedecké práce a vôbec vedecká činnosť zároveň aj celoštátnymi?

To je dobrá otázka. Ja som vlastne celý život žil iba v jedinom regióne, napriek tomu nemám obavy z tvojich myšlienok o jednostrannosť, o ohraničenosť na jednu jedinú oblasť. Jednoducho treba byť otvoreným voči svetu, ak je to možné, zúčastniť sa odborných konferencií. Teda brániť sa tomu, aby sa človek dostal do izolácie. A keď teraz to všetko premietnem na nás, teda Maďarov žijúcich na Slovensku, odborná otvorenosť a mnohostrannosť platí dvojnásobne. Som toho názoru, že v našom prípade treba postaviť na jednu úroveň regionálnu, miestnu históriu, resp. ich témy s celoštátnou históriou. Nebezpečie nás ohrozuje skôr z tej stránky, či bádateľ svoju prácu vykonával metodicky, a či poznanú miestnu realitu zapojil do toho celého veľkého komplexu, do ktorého tá realita v tom ktorom období patrila. Jedna dobrá práca o histórii danej obce môže byť vynikajúcim základom pre univerzálnu históriu.

Podľa tohto všetkého usudzujem, že pre bádateľov tvojho typu hlavným poučením môže byť to, že je možné sa mýliť, no nie je možné znetvoriť dejiny!

V našej práci je to morálna otázka. Bádať, skúmať treba vecne, a výsledky bádaní je potrebné uverejniť hodnoverne a úprimne.

Pociťuješ na sebe pozorujúce zraky predkov, postáv tvojich kníh?

Určite. Je mojou úlohou, aby som pred minulosť postavil zrkadlo. Ohľadom svojich predkov je mojím poslaním zasa to, aby som nikdy nezabudol, že z ich génov je veľa aj v mojich génoch, teda vo mne sú zároveň aj oni, z každého z nich aspoň voľačo.

Aj formou poézie vyjadruješ, opisuješ, čo ťa trápi. Prozaicky by si to ako vyjadril?

Veľkou bolesťou môjho života je fakt, že sa v Hontianskej župe nebola schopná vytvoriť skupina, v ktorej by sa združovali ľudia naozaj významní v rôznych oblastiach života. Nemôže byť útechou ani skutočnosť, že je tomu tak aj v iných regiónoch. Keď sa už vyjadrujem veľmi konkrétne, tak si poznamenávam: intelektuálny život Maďarov žijúcich na Slovensku je chorý. Ba, dosť vážne chorý.

Aké príznaky choroby vnímaš?

Žiarlivosť, malichernosť, ľahostajnosť. Hádzanie blatom. Manko, deficit komunikácie a niekdajšej súdržnosti, spojitosti. Mám ďalej pokračovať?

Radšej azda uzavrime rozhovor s najdôležitejším ponaučením pre teba ako etnografa. Môžeš ho sformulovať?

Najdôležitejšie ponaučenie? Azda to, že mojou povinnosťou je tlmočiť minulosť verne, oddane. Bez tejto morálnej zodpovednosti nikto nemôže skúmať minulosť. Nemalo by to význam.

Péter Miklósi (Új Szó, 14. mája 2013)
Zostavil a preložil: Béla Susla
Foto: Tibor Somogyi