Vo vytváraní dejín a v politike je možné všetko


Zsolta Gála veľmi dobre poznajú a nie náhodou aj majú radi maďarskí čitatelia/maďarské čitateľky na Slovensku. Z jeho analýz sa dajú pochopiť aj skryté dôvody politických a hospodárskych dianí, lebo sa nesústreďuje len na zemepisné a spoločenské, ale aj na historické súvislosti. Vyznáva, že všetko, čo sa dnes deje, malo dôvody v minulosti, otázkou je len to, či sa vieme z toho poučiť.

Ako sa stane z dedinského chalana politológ?

Históriu som vždy miloval, veľmi skoro som začal sledovať dianie v spoločnosti, a zmena politického systému bola pre mňa už ako 11-ročného rozhodujúcim zážitkom. Spolužiaci sa mi aj posmievali: „Choď už, začínajú sa Televízne noviny alebo Panoráma“ (politický magazín maďarskej televízie – pozn. red.). Už vtedy som bol presvedčený o tom, že všetko, čo sa s nami stalo v minulosti, má vplyv na našu súčasnosť, ale nevedel som, ako by som mal využiť tento svoj „objav“ vo výbere povolania. Ako študent maďarského gymnázia v Rimavskej Sobote som sa zúčastnil na viacerých dejepisných súťažiach a olympiádach, a ako som sa čoraz viac ponáral do týchto štúdií, prišiel som na to, že človek sa nezaujíma len o to, alebo odmieta len to, čo nepozná.

To znamená, že história prišla sama.

Prihlásil som sa na štúdium histórie a práva, nakoniec som rok študoval v Nitre kombináciu maďarčina – kulturológia. Vtedy však už mojím snom bolo, aby som mohol študovať v Bratislave politológiu.  Prijali ma až na druhýkrát, ale dostal som sa do veľmi inšpiratívneho prostredia. Jediná vec mi chýbala, a to širší náhľad na hospodárske súvislosti. Našťastie sa mi naskytla príležitosť a mohol som pokračovať v štúdii na ekonomickej univerzite v Budapešti , kde som potom absolvoval doktorandské štúdium. Tam som sa rozhodol, že sa budem venovať politickej ekonómii.

Vtedy si už vedel, že sa vrátiš na katedru politológie Univerzity Komenského v Bratislave?

Nie, v tom som mal zasa šťastie. V roku 2006 hľadali práve asistenta na ekonomické predmety, práve keď som dokončil svoje doktorandské štúdium. Odvtedy som tu. Veľmi rád učím, možno aj preto, že na univerzite učenie už nie je také jednostranná úloha pre prednášateľa, ale aj študenti majú aktívnu úlohu. Očakávame od nich, aby sa naučili argumentovať, prednášať, zhrnúť podstatu, pretože bez týchto schopností sa veľmi ťažko uplatňujú vecné vedomosti.

V posledných rokoch sa skoro na všetkých vysokých školách otvorili odbory politológie, a dá sa s týmto odborom umiestniť ako novinár/novinárka, hovorca/hovorkyňa, asistent/asistentka poslanec/poslankyňa, a na rôznych iných miestach. Nepôjde toto množstvo absolventov/absolventiek napokon na úkor kvality?

Na niektorých miestach vytvorili katedry politológie tam, kde sa predtým vyučoval vedecký komunizmus a politológiu považovali za pavedu. Je fakt, že spoločenský dopyt je veľký, ale hromadná výučba môže ublížiť odborom, o ktoré je väčší záujem, práve preto sa snažíme o to, aby sme neprijali viac, než 30–40 ľudí. Aj tí sa dajú rozdeliť do troch skupín: na tých, ktorých naozaj zaujíma odbor, na tých, v ktorých sa dá prebudiť tento záujem, a na tých, ktorých sa silne skoro nič nedotkne.

Ale veď o súvislostiach politiky a ekonómie aj teraz v období krízy sa dá veľa povedať.

A čím viac sa do toho človek zahĺbi, tým jasnejšie vidí, že neexistujú jednoznačné odpovede. Jedno je isté, že to nie je nový jav: ekonomické krízy sú prítomné v našej spoločnosti už stáročia, a vždy ich predchádzali a vyvolali tie isté fakty – nadmerné míňanie.

Čiže sme sa vôbec nepoučili z chýb minulosti?

Nová generácia si vždy myslí, že aj keď robí to isté, čo predchádzajúca, tentokrát bude všetko ináč, lebo ona to vie už lepšie. Na krízach je veľmi zaujímavé, že veľmi často prispievajú k tomu, aby ich história ekonómie mohla vážne skúmať, ale zriedkakedy, aby si ľudia pamätali tú poslednú. Preto vždy prídu ako prekvapenie pre novú generáciu.

Túto krízu porovnávajú veľkosťou ku kríze tridsiatych rokov 20. storočia. V čom sa líšia?

Najviac v tom, že odvtedy sa v Európe a Amerike vybudovala spoločnosť blahobytu, sociálny štát. V tridsiatych rokoch sa masa ľudí, ktorá stratila prácu, ocitla na ulici, lebo neexistovalo celoplošné zdravotné a dôchodkové poistenie, ani podpora v nezamestnanosti. Dnes toto všetko považujeme za prirodzené.

Do takej miery sme si zvykli na pohodu, že aj najmenšie škrty v týchto oblastiach prežívame ako tragédiu?

Politici by mali jasne povedať, že spoločnosť blahobytu, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, nie je udržateľná. Kríza len prispela k tomu, aby sa rýchlejšie rozpadla, lebo dlhodobo nie je životaschopná. Keď Otto von Bismarck v cisárskom Nemecku v roku 1889 zaviedol prvý dôchodkový systém na svete, dôchodkový vek bol 70 rokov, priemerný vek pruských mužov nedosahoval 45 rokov! Odvtedy sa dôchodkový vek stále znižoval, počet dôchodcov spoločnosti stále stúpa.

Kde je potom východisko? Musíme sa naučiť žiť skromnejšie?

Nemáme mať na výber. Pokladáme za samozrejmé, že každá generácia žije lepšie než tá predchádzajúca. Nuž, nebude to tak pokračovať. Veľkému uťahovaniu opaskov sa nevyhneme, môžeme diskutovať len o tom, či štát začne viac šetriť, alebo zvyšovať dane, lebo oproti počtu pracujúcich a výkonnosti štátu je už aj teraz nadmerný počet tých, ktorí sú nezaopatrení. Môžeme rozprávať o tom, že na západ od nás sú dôchodky vyššie, a to by sme si zaslúžili aj my, ale nie je z čoho. Vo vlastnej domácnosti si to ľudia skôr priznajú, nemíňajú viac, než zarábajú, ale od štátu by to očakávali.

Skôr by očakávali, aby štát míňal menej na štátny aparát. Tu nie sú rezervy?

Sú, ale oproti všeobecnému názoru nie sú veľké. Najväčšia časť štátnych výdavkov ide na školstvo, zdravotníctvo, dôchodky, výstavbu a údržbu ciest, železníc atď. Tu by sa ešte dali ušetriť značné sumy sprehľadnením verejných obstarávaní, nie tým, že počet poslancov Národnej rady znížime na polovicu – aj keď je táto možnosť najpopulárnejšia.

Už štyri roky trvá táto kríza, a stále len hľadáme východisko. Ty ako odborník si trúfneš predpovedať, dokedy asi bude trvať?

Na Slovensku sú tri ekonomické činitele, ktoré v strednodobom horizonte robia štát nefinancovateľným. Jedným je medzinárodná finančná kríza, druhým rómska otázka a tretím demografické procesy, čiže starnutie obyvateľstva, dramatický pomer živiteľov a nezaopatrených. Už jeden z týchto činiteľov môže narušiť ekonomickú rovnováhu krajiny, u nás sú prítomné všetky tri. Potrebovali by sme radikálnejšie rozhodnutia, ale ja som presvedčený o tom, že pôjdeme pomalými, opatrnými krokmi, lebo koniec koncov nerozhodujú o tom ekonómovia, ale politici, ktorí chcú zvíťaziť aj v nasledujúcich voľbách. Preto hľadajú také riešenia, ktoré fungujú len krátky čas, ale ich popularite veľmi neublížia. To nie je len ich chybou: konajú na základe potrieb spoločnosti. Majú nejaký priestor a zodpovednosť, ale nemôžeme to skúmať bez spôsobu myslenia spoločnosti, hodnotového rebríčka, a ich vzťahu k iným skupinám.

Dokážu ešte teba politológa politici konkrétne naštvať?

Pravdu povediac, len to ma dokáže naštvať, keď napriek tomu, čo robia, si ich znovu zvolia, ale to je predsa nevýhoda demokracie. Ak by sme chceli, aby to dobre fungovalo, potrebovali by sme obyvateľstvo, ktoré je zodpovedné za svoj osud, má rozhľad, je tolerantné, ale pre nás je to ešte ďaleko. Vo Švajčiarsku napríklad bolo referendum o tom, či by mali zvýšiť štátom platené dovolenky zo štyroch týždňov na šesť, a väčšina to neschvaľovala, lebo si uvedomili, že je to nákladná a populistická vec. Aj tak sa to dá.

Môže sa stať, že aj v Európe dospejeme k tomu, že sa vodcovia vyjadria: odteraz nech sa každý stará o seba, lebo štát už toho nie je schopný?

Ľudia sú náchylní uveriť, že horšie už nemôže byť, ale môže. Myslime na Argentínu alebo Bulharsko, kde sa peniaze z jedného dňa na druhý tak znehodnotili, že sa nedali kúpiť potraviny, nefungovali služby. Vždy musíme počítať so všetkými možnosťami, lebo história nás učí, že sa môže stať všetko.

Čo si myslíš ako politológ, do akej hĺbky treba pozerať do minulosti? V maďarskej histórii napríklad po Trianon, alebo po bitvu pri Moháči ? Koľko storočí pociťujeme následky udalostí?

Následky veľkých historických udalostí pretrvajú asi aj viac storočí. Keď napríklad historici, ekonómovia, politici skúmajú, prečo sa stala práve západná civilizácia po 16.–17. storočí vedúcou silou sveta, tak sa musíme vrátiť až do Rímskej ríše, ku gréckej kultúre a začiatkom kresťanstva, aby sme pochopili základy.

Ako dlho majú vplyv politické rozhodnutia napríklad na myslenie ľudí, na slovensko-maďarské vzťahy?

Dlho, a to nezávisí od toho, či ešte žijú svedkovia politických dianí. Stačí, keď sa zamyslíme nad vojnou v bývalej Juhoslávii, kde bojovali proti sebe ortodoxní Srbi, katolícki Chorváti a muslimskí Bosniaci. Bol to najkrvavejší boj, ktorý si vyžiadal najviac obetí v Európe od konca druhej svetovej vojny. Jeho dôvody nemôžeme pochopiť, keď sa nevrátime aspoň o tisíc rokov späť. Až do obdobia, keď sa skupiny národov rozhodli prijať jedno alebo druhé náboženstvo. Musíme dôkladne poznať históriu, aby sme pochopili, z čoho pramení dnešná nenávisť.

Myslíš, že jedným z najväčších nedostatkov našich politikov je práve toto? Preto nedokážu riešiť dnešné konflikty?

Aj to je dôvodom, ale história na riešenie nestačí. Politické udalosti a diania môže pochopiť len človek, ktorý je doma aj v ekonómii, v práve, a v politickej geografii. Všetky tieto odborné znalosti nemusí mať bezpodmienečne politik, ale mal by mať pri sebe tím odborníkov. Na víťazstvo vo voľbách môže stačiť jeho charizma, ale na dobré riadenie štátu už nie.

Ty sám si ekonomickým poradcom strany Híd, preto sa z etických dôvodov nevyjadruješ o straníckej politike. O situácii v Maďarsku však bolo uverejnených niekoľko tvojich kritických analýz v médiách

Aj som za to dostal rôzne „hodnotenie“, ale bol som na to pripravený. Ak človek vyjadrí svoj názor, musí počítať s tým, že sa to nie všetkým bude páčiť. Považoval som za potrebné, aby som z ekonomického hľadiska, faktografickými argumentmi vyjadril, prečo podľa mňa Maďarsko nejde dobrým smerom. Aj preto je výhodou byť maďarským politológom na Slovensku, lebo aj maďarské, aj slovenské procesy dokážeme vnímať tak vnútorne, ako aj zvonka, a máme preto lepší náhľad aj na české alebo poľské dianie. Nie sme zatvorení do klietky, vidíme veci v medzinárodných súvislostiach, a takto je obraz oveľa širší.

V rodine, v kruhu priateľov sa ťa často vypytujú na tvoj názor v politických a ekonomických otázkach?

Veľakrát mi povedia, čo si myslia, a čakajú, aby som im to odobril. Snažím sa odpovedať tak, aby som sa príliš neponoril do témy, lebo väčšina otázok je oveľa zložitejších, než by sa dali na ne dávať jednoduché a výstižné odpovede.

Tvojou manželkou je naša kolegyňa v týždenníku Vasárnap Annabella Csiba. Sú doma stálou témou spoločenské politické problémy, alebo sa to snažíte vynechať z vašich rozhovorov?

Keď som bol malý, bol som veľmi nahnevaný, keď môj otec stále komentoval správy v televízii. Teraz robím to isté, ale Annabella je veľmi trpezlivá. Len keď prepínam už na štvrté televízne noviny, vtedy ma jemne upozorní,. Samozrejme sa rozprávame o politike tak isto ako iní ľudia, lebo je to veľmi zaujímavá téma, a keď sa človek do toho zahĺbi, zistí, že je vzrušujúcejšia ako hocijaká fikcia. Veci, ktoré sa vo svete stávajú, sa nedajú vymyslieť. Neexistuje zaujímavejšie dobrodružstvo, keď skúmate dôvody a hybné sily týchto dianí.

Vasárnap, 28. marec 2012.

Text: Mária Vrabcová, foto: Tibor Somogyi, preklad:Liliana Bolemant

Prečítajte si:

GÁL, ZSOLT: Arqentína na Dunaji – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateľ udržateľného hospodárskeho rastu. In Národný populizmus na Slovensku a slovensko-maďarské vztahy 2006 – 2009 2009. Fórum inštitút pre výskum menšín, Šamorín.