Dvojjazyčnosť na javisku a vo filme


Szilvia Kiss. V roku 2003 ukončila štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Hrala v maďarskom Divadle Thália v Košiciach, v komárňanskom Jókaiho divadle, zo slovenských divadiel v bratislavskej Aréne, v slovenských televíznych a hraných filmoch a v seriáloch, napríklad V mene zákona rolu Eržiky Sárkozyovej, v Ordinácii v ružovej záhrade recepčnú Stanku či v Dr. Ludskom Ľubicu.

Je plná energie, optimizmu a rozhodnosti. Pozorujúc jej postavu gazely, jej sviežosť, by ju človek považoval za mladú študentku, nie za skúsenú herečku, ktorá je už viac než jedno desaťročie na doskách, ktoré znamenajú svet. Veľa úloh si zahrala na javisku a teraz ju mohli poznať aj diváci slovenských televíznych staníc v populárnych seriáloch. So svojím manželom Tamásom Gálom, ktorý je tiež hercom, ich spájajú okrem veľkého počtu spoločných vystúpení aj dve deti: dcéra Réka a syn Ádám.

Ako sa cítite momentálne v úlohe herečky?

Veľmi dobre. Mám pocit, že sa moja kariéra rozhýbala, a to aj napriek tomu, že som sa jej za posledných pár rokov veľmi nevenovala. Mala som síce menšie úlohy, nakrútila som okolo 35 reklamných šotov, ale na prvom mieste boli deti. Teraz, keď už trochu odrástli,  Réka má 11 rokov a Ádám 7, a už nemajú také veľké nároky na moju prítomnosť, zostáva mi viac času na vlastné povolanie. Mám pocit, že ma Pán Boh ľúbi a teraz mi dáva také úlohy, ktoré rada prijímam.

V posledných rokoch ste dostali veľa ponúk zo slovenských divadiel a z televízií.

Naozaj, je to trochu čudné, ale viac hrávam po slovensky ako po maďarsky. Začalo sa to tým, že mi režisér Michal Vajdička ponúkol hlavnú úlohu v predstavení Cirkus v bratislavskom Divadle Aréna. Veľmi som sa potešila, lebo som si mohla zahrať s dvoma svojimi bývalými kolegami z ročníka: s Milanom Ondríkom a s Martinom Nahálkom, a samozrejme, potešilo ma aj to, že som mohla spolupracovať s Mišom Vajdičkom. Zahrala som si úlohu Mariany, artistky, do ktorej sú zaľúbení dvaja klauni z cirkusu, ale jej srdce bije pre tretieho muža. Mala som túto rolu rada, lebo vyžadovala veľké citové zmeny, silnú hru. Dávala mi veľa možností, čo sa týka nielen hry, ale aj akrobacie: lietala som vo vzduchu v päťmetrovej výške, robila som špagát. Tu som mohla využiť svoje skúsenosti z detstva zo športovej gymnastiky. Po tejto role nasledoval seriál Ordinácia v ružovej záhrade, v ktorej hrám recepčnú Stanku, ktorá koketuje hádam so všetkými lekármi.

Ani na sekundu ste nezapochybovali, keď ste dostali slovenské ponuky? Veď ste dovtedy hrali len na maďarských scénach, v maďarských filmoch.

Je pravda, že som trochu váhala, ale nebolo to pre slovenčinu. Nebola som si istá, či by som zvládala stále cestovanie medzi Chotínom a Bratislavou a ako to bude s deťmi. Ale Tamás (manžel) sa ma opýtal, že prečo rozmýšľam, keď mi dávajú takúto obrovskú príležitosť. So slovenčinou som nikdy nemala problémy. Na vysokej škole som nakrútila dva slovenské filmy a zverili mi aj dabovanie. Trochu som mala obavy zo slovnej zásoby, na ktorej sa ukáže, keď človek dva či tri roky pravidelne nerozpráva po slovensky.

Čo znamená pre maďarskú herečku hrať v takom populárnom slovenskom seriáli?

Uznanie a výzvu. Je pravda, že som dostala ponuku v rovnakom čase od Markízy aj od jednej maďarskej TV stanice tiež do seriálu. Dlho som váhala, či si mám vybrať v maďarskom seriáli jednu z hlavných úloh, alebo v slovenskom, hoci aj menšiu rolu.

Na základe čoho ste sa potom rozhodli?

Človek zisťuje, kto všetko hrá v jednom a v druhom seriáli. V Ordinácii vtedy hrali herci ako Tomáš Maštalír, Zsuzsi Kanócz a vedúci učitelia našej triedy: Zuzana Kronerová, Emília Vášáryová, František Kovár. Mohla som teda spolupracovať s ľuďmi, ktorí boli mojimi vzormi na vysokej škole a od ktorých som sa chcela učiť. To bolo pre mňa najdôležitejšie. A samozrejme bola to tiež výzva a otázka: Prečo by som nemohla hrať po slovensky? Dvojjazyčnosť ma veľmi fascinuje. Považujem za výnimočnú vec, že môžem byť jej súčasťou. Veľakrát sa stáva, že nakrúcam po slovensky, a potom bežím hrať do divadla po maďarsky.

Zmenilo sa niečo vo vašom živote, odkedy vás vidia diváci v televízii?

Nemyslím si, že by som sa stala hviezdou, pretože v seriáli mám len maličkú rolu, ale je to príjemné, keď ma ľudia zastavujú na ulici, pýtajú si autogram a pozývajú ma na stretnutia s divákmi. A potom sa vyberieme s Tamásom so svojím predstavením do malej školy a sami si postavíme kulisy. Je to veľmi dobré aj preto, aby mi sláva nestúpla do hlavy.

Diváci vás môžu vidieť aj v seriáli televízie JOJ Doktor Ludsky a Slovenská televízia vás tiež oslovila s ponukou na seriál o rýchlej zdravotníckej službe. Mali ste možnosť v rámci týchto rolí na zmenu, alebo chcú od vás stvárnenie rovnakých úloh?

Našťastie, vôbec nejde o zaškatuľkovanie, pretože ženy, ktoré hrám, sú veľmi rozdielne. Stanka z Ordinácie je flegmatická, vyzývavá. Podľa mňa trpí syndrómom menejcennosti, že je „len“ sestrička, preto balí každého doktora. V Doktorovi Ludskom hrám psychiatričku, ktorá pomáha odhaliť motiváciu zločincov. Je to žena racionálna, chladnejšia. V seriáli o záchranároch mám hrať citlivé dievča, mixérku, ku ktorej sa hlavný hrdina vždy vracia.

S ktorými kolegami hráte najradšej?

Mám veľa partnerov pred kamerami, sú veľmi pozorní a milí, všetci sú profíci, ale najradšej hrám so svojím manželom Tomim. Tak veľmi ho obdivujem! Mám ho veľmi rada v divadle, no ešte radšej v osobnom živote. Je veľmi málo hercov, ktorí sa odvážia improvizovať na javisku, žiť len pre ten okamih, a je veľa partnerov, ktorí si to nevážia.

Rozprávajme sa trochu o vašich spoločných predstaveniach. Čo vás momentálne spája na javisku?

Čaro divadla má veľmi dôležité miesto v mojom živote. Máme spoločné predstavenie so skupinou Kor-Zár, je to Rozprávka o ohni a hyacinte. Mám ho veľmi rada, a to aj napriek tomu, že ho v poslednom čase hráme menej. Tiež spolu hráme v rozprávke s názvom Ženaaa!!!, ktorá je vytvorená z maďarskej a z cigánskej rozprávky.

Ak dobre viem, táto rozprávka má aj pokračovanie.

Áno, má názov Muž!!! a zrodila sa spojením maďarskej a slovenskej rozprávky. Nie náhodou. Chceli by sme priblížiť deťom tému spolunažívania rôznych kultúr a národov. Aby vedeli, že sme rozdielni, ale máme aj veľa spoločného. A je to v neposlednom rade aj o vzťahu ženy a muža.

Dlhé roky ste s manželom obidvaja na voľnej nohe. Tak ste to chceli, alebo sa to tak  vyvinulo?

Tak sa to vyvinulo. Keď sme ukončili štúdium na VŠMU v Bratislave a chceli sme sa zamestnať v Jókaiho divadle v Komárne, neprijali nás. Spôsobilo nám to veľkú bolesť, nerozumeli sme dôvodom. Ja som to prežívala ako osobnú prehru a dlho som z toho bola nešťastná, pretože sme tam hrali obidvaja, pripravovali sme skúškové hry s veľkým úspechom a získali sme umiestnenie na festivale menšinových divadiel.

Preto ste potom odišli do košického maďarského Divadla Thália?

Do Košíc nás volali aj predtým, než sme sa prihlásili do Komárna, problémom bola len diaľka. Hrala som tam aj pred vysokou školou, odtiaľ som štartovala svoju kariéru. Sama by som si nikdy nepodala prihlášku na vysokú školu, ale práve v Košiciach ma v tom podporil István Verebes, úspešný budapeštiansky herec – režisér. Mala som pekný vzťah k tomu miestu, len to bolo veľmi ďaleko od nášho bydliska a od rodiny, preto sme sa zľakli. Nakoniec sme sa na to podujali a strávili sme tam prekrásne časy. Dostávala som roly, ktoré ma napĺňali, napríklad úlohu Catherine v hre Pohľad z mosta.

Prečo ste teda odišli z Košíc po jedinom roku?

Za ten rok sme zistili, že to nezvládame. Vtedy už bola na svete naša dcérka Réka, a pretože sme skoro každý večer hrali spolu s Tomim v divadle, nemali sme koho poprosiť, aby ju varoval. Naše výplaty boli také malé, že sme na opatrovateľku nemali peniaze. A zostala som tehotná so synčekom. Pár dní pred pôrodom ma ešte Tomi vyhadzoval do vzduchu v hre Anconskí milenci a tesne pred pôrodom sme odišli z Košíc. Vtedy nám ponúkol riaditeľ Národného divadla v Miškovci (v Maďarsku) miesto, ale rozhodli sme sa kvôli deťom, že sa nasťahujeme späť, bližšie k rodičom.

Nečakalo však ani jedného z vás žiadne zamestnanie.

Verím, že nás Boh má tak rád, že nám dáva vždy to najlepšie. Pretože vidí, že svedomito pracujeme a nechceme nikoho prekabátiť. Práve preto sa nikdy úplne nezrútim, ak ma stretne niečo zlé. Musíme len byť trpezliví, aby sme zistili, že každé zlo skrýva v sebe niečo dobré. Keď sme nemohli pracovať v Komárne, išli sme zo zúfalstva do Košíc, kde sme stretli veľa fantastických ľudí a získali sme veľa dobrých priateľov. Keď sme zistili, že čakáme dieťa, zľakli sme sa a boli sme donútení presťahovať sa naspäť k rodičom. Jeden čas sme žili veľmi, skutočne veľmi skromne. Cítim však, že Tomimu dávajú tieto ťažké situácie neuveriteľnú silu. V tom čase začal s naštudovaním veselohry Petőfiho a poetického večera z Villonových básní. Je pravda, že sme sa z donútenia stali umelcami na voľnej nohe, časom sme však zistili, že sme si tak zvykli na slobodu, že by sme už ani nemohli uzatvoriť zmluvu a hrať len pre jedno divadlo. Keby som bola napríklad  pripútaná k jednému divadlu, nemohla by som toľko nakrúcať.

Netrpí tým rodina, deti, že ste obidvaja stále na cestách?

Je to len otázka organizovania si času. Samozrejme, bez kompromisov to nejde. Keď som hrala v Divadle Aréna, Tamás neprijal väčšie úlohy, aby mohol byť s deťmi, a keď hral on v bratislavskom Národnom divadle, ja som odmietla niekoľko ponúk. Ale pre nás to nie je na ťarchu, my sme chceli mať deti, preto sme si aj svoj život zorganizovali tak, aby necítili, že by boli v pozadí. Svoju dcérku aj svojho syna som dojčila do ich tri a pol roka – dodnes neboli vážnejšie chorí – a veľmi lipneme na sebe. Neporodila som ich preto, aby ich vychovával niekto iný. Aj keď starí rodičia bývajú blízko nás, málokedy sa stáva, že ich musíme poprosiť, aby sa postarali o naše deti.

Znamená to, že nemáte veľa času na to, aby ste sa nudili. Veď aj okolo vášho domu v Chotíne je dosť roboty.

To je pravda. Veď máme psy, mačky, ba dokonca aj koňa. A zvieratám sa treba venovať. Nedá sa im povedať, že som teraz unavená, urobím to neskôr. V Chotíne sa cítime veľmi dobre, je to náš rodinný ostrov pokoja, kde sa stretáva celá rodina, kde oddychujeme a nabíjame sa energiou. Naše deti nesedia pred počítačom, lebo som im jasne povedala, že ho nekúpime. Radšej vymýšľame spoločné kreatívne hry, a tak sa nikdy nenudia. Medzi ich priateľmi sa nájdu takí, ktorým sa nechce ísť od nás domov, pretože sa cítia s nami dobre.

Máte vysnívané roly?

Nemám žiadne mimoriadne želania, a tak nemusím vždy myslieť na to, či dostanem tú, alebo tú rolu. Teším sa úlohe, ktorá si ma sama nájde a vždy som zaľúbená do tej roly, ktorú práve hrám. Podľa môjho názoru je najdôležitejšie to, aby sme sa tešili práve z tých chvíľ, ktoré prežívame, či už ide o profesionálny život, alebo o život osobný. Sklamania a zlé pocity sa vytvárajú z toho, že človek je nespokojný a nevšimne si ten zázrak, ktorý práve prežíva. Nechcela by som takto žiť. Ale keď sa veľmi zamyslím, predsa mám jeden sen. Chcela by som nakrútiť film spolu so svojím manželom. Som presvedčená o tom, že sa mi raz aj tento sen splní.

Autorka: Edit Mislay

Preklad: Liliana Bolemant

Foto: Tibor Somogyi

Pôvodne publikované v prílohe denníka Új Szó s názvom Nők (Ženy)