Kálmán Mikszáth a slovenskí rodáci


O Kálmánovi Mikszáthovi (1847-1910) sa častokrát hovorí, že je jedným z najväčších románopiscov maďarskej literatúry. Jeho tvorba je zameraná predovšetkým na predstavenie každodenného života sedliakov ako aj nižšej vidieckej šľachty žijúcej v Uhorsku. Mikszáth prežil svoje detstvo na území historickej Hornej zeme (Felvidék) a to v takom v prostredí, kde bol obklopený jednak maďarskými polovcami (maď. palócok; maďarská etnografická skupina žijúca aj na území Slovenska) ako aj slovenskými roľníkmi. Tieto zážitky z obdobia šťastného detstva ho poznačili natoľko, že ich neskôr vnáša aj do svojej tvorby. Sám Mikszáth hovoril maďarským nárečím polovcov, ktoré ho naučila matka a spisovateľ ním rozprával až do smrti.

Pre Mikszáthove diela je charakteristické, že autor sa snaží celou dušou a všetkým svojím poetickým umením vykresliť svoje postavy pochádzajúce z roľníckeho prostredia. No aj napriek láske k vidieckemu prostrediu bol pre neho predsa len oveľa bližším svet uhorskej džentri (z anglického gentry – anglická nižšia vidiecka šľachta). Nikto iný nedokázal tak upriamiť pozornosť na chyby tejto spoločenskej vrstvy ako on. Autor síce opovrhuje týmto svetom šľachty, avšak mu určitým spôsobom i rozumie. Mikszáth teda nie je satirikom v skutočnom slova zmysle. Keď sa aj posmieva niektorým zo svojich postáv, vzápätí poukazuje na to, že sú takisto hodný lásky a chvály. Pre Mikszáthovu tvorbu je príznačná značná dávka irónie.

Ťažké začiatky nádejného spisovateľa

Maďarský spisovateľ a novinár Kálmán Mikszáth sa narodil 16. januára 1847 v Sklabinej (Szklabonya/Mikszáthfalva). Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom pokračoval v štúdiu na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici. Po ukončení strednej školy odišiel študovať do Pešti právo, z ktorého absolvoval osem semestrov. Už počas stredoškolského štúdia písal poviedky a básne. Z tohto obdobia pochádza aj jeho novela Jarné púčky (Tavaszi rügyek), v ktorej opísal atmosféru Banskej Štiavnice tých čias.

Mikszáth i napriek právnickému vzdelaniu sa nijako nevedel stotožniť so životom úradníka a vždy ho lákala spisovateľská dráha. Roku 1871 prijal miesto miestoprísažného sudcu pri Mátyásovi Mauksovi v Balažských Ďarmotách (Balassagyarmat). V tom čase sa zoznamuje s dcérou svojho nadriadeného Ilonou Máriou Mauks, do ktorej sa zamiluje. Urodzená rodina Mauks však nesúhlasila so sobášom a otvorene sa postavila proti láske mladých zaľúbencov. Roku 1873 sa Mikszáth odsťahoval do Pešti, kde si 13. júla vo veľkej tajnosti zobral za manželku milovanú Ilonu Mauks. Mikszáth dúfal, že v Pešti sa stane úspešným novinárom a spisovateľom. Začiatky jeho spisovateľskej kariéry však boli veľmi ťažké. Mladý pár žil dlho vo veľkej biede. Ilona veľmi ťažko znášala tento život a jej utrpenie len znásobilo, keď im očakávaný syn umiera hneď po narodení. Mladá žena sa nevedela s týmto osudom zmieriť a onedlho sa u nej prejavili aj zdravotné problémy. Mikszáth, ktorý ju veľmi ľúbil, ju preto roku 1875 donútil k rozvodu (Ilona sa nechcela rozviesť, a tak bol Mikszáth nútený jej zaklamať, že si našiel inú ženu). Mladá žena sa teda vracia k svojim rodičom, kde už nemusela čeliť finančným problémom a materiálnym ťažkostiam. Mikszáth ostáva v Pešti, kde medzi rokmi 1875-78 žil veľmi osamelo, v zlom zdravotnom stave a v neskutočnej biede. V tejto beznádejnej situácii prichádza pozitívny zvrat v podobe pracovnej ponuky. Na novom pracovnom mieste v Segedíne (Szeged) sa z Mikszátha pomaly stáva úspešný novinár

2015-07-28_10-38

Mladý Mikszáth a jeho manželka Ilona Mauks.

Láska mladého páru vytrvala aj napriek nepriaznivej situácii, ktorú im osud pridelil. Keď sa po niekoľkých rokoch stáva z Mikszátha oslavovaný a bohatý spisovateľ odchádza späť k svojej milej, aby ju znovu požiadal o roku. Rodičia mladej ženy už v tomto prípade sobášu nenamietali.

Literárna tvorba

Mikszáthovo tajomstvo úspechu je v jeho štýle. Jeho príbehy sú humorné, poučné a pútavé. Jeho jazyk je jasný, občas prešpikovaný nárečím ale každému zrozumiteľný. Jeho novely aj väčšie romány sú „ľahko stráviteľné“ bez hlbších filozofických úvah a rozborov. Postavy sú priamočiare, nekomplikované, až jednofarebné: zlý, dobrý a obyčajný ľudia, zemania, roľníci, mešťania. Obraz doby a miest ako Banská Bystrica, Levoča, Kremnica, Rimavská Sobota.

Svoj prvý veľký úspech zožal s poviedkami z prostredia Horniakov: Slovenskí rodáci (Tót atyafiak) z roku 1881 a Dobrí Polovci (Jó palócok) z roku 1882. Po úspechu týchto noviel sa stal slávnym spisovateľom, a jeho nasledujúce diela mu priniesli dostatočné finančné a literárne ocenenie. Významným sa stalo jeho dielo Dáždnik svätého Petra (Szent Péter esernyője) a to aj kvôli jeho sfilmovanej verzii, ktorý vznikol roku 1958 v maďarsko-československej koprodukcii (režia Frigyes Bán a Vladislav Pavlovič).

Mikszáth nikdy nezabudol na malých roľníkov a ako sám vravieval: “Písať som sa naučil od maďarských sedliakov a nie od spisovateľov.” Zomrel v roku 1910 a to po oslavách 40. výročia jeho tvorby. Jeho rodná dedina Sklabiná niekoľko rokov po spomínaných oslavách dostala názov Mikszáthovo (Mikszáthfalva). V dedine sa dnes nachádza aj literárne múzeum Pamätný dom Kálmána Mikszátha.

Najznámejšie diela:

  • 1874Poviedky (Elbeszélések), dvojzväzkový súbor próz
  • 1881Slovenskí rodáci (Tót atyafiak), prózy o „horniakoch“
  • 1882Dobrí Polovci (Jó palócok), prózy o „horniakoch“
  • 1885Mátoha v Ľubovni (Kisértet Lublón), novela s motívom tajomstva, venovaná deťom
  • 1895Posledný hradný pán (Beszterce ostroma), román zo slovenského prostredia
  • 1895Dvoje volieb v Uhorsku (Két választás Magyarországon)
  • 1895Dáždnik svätého Petra (Szent Péter esernyője)
  • 1897Hluchý kováč Prakovský (Prakovszky, siket kovács), novela
  • 1898Holub v klietke (Galamb a kalitkában), próza
  • 1898Nová Zríniáda (Új Zrínyiász), próza
  • 1898Demokrati (A demokraták), próza
  • 1900Podivné manželstvo (Különös házasság), román
  • 1901Utečenci (Szökevények)
  • 1908Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou (A Noszty fiú esete Tóth Marival), román
  • 1911Čierne mesto (A fekete város), román vydaný posmrtne

FOTO: palocmuzeum.dev.zengo.eu