Ut, 19. marca 2024.

Velikán Sándor Márai, rodák z Košíc

Spisovateľ Sándor Márai sa pokladá za jedného z najvýznamnejších postáv maďarskej literatúry 20. storočia. Aj keď si kvôli svojim politickým názorom vyslúžil veľa neprajníkov, ešte ani títo nikdy nepochybovali o vysokej umeleckej hodnote jeho literárnych diel a o vplyve jeho prác na čitateľov. Márai bol už na začiatku tridsiatich rokov úspešným spisovateľom a novinárom. Maďarská krajná pravica smerujúca k ideológii fašizmu cítila veľkú averziu voči jeho dielam s nádychom humanizmu a demokracie. Prívrženci pravice sa síce navonok stránili jeho diel, niekedy sa proti nim i búrili, avšak na druhej strane ich aj veľmi zaujímali, a cenili si kvalitu a originalitu Máraiho spisovateľského umenia. Máraiho diela teda vzbudili pozornosť nielen tých, ktorí s jeho názormi hlboko súhlasili, ale aj tých, ktorý ho považovali za svojho politického nepriateľa.

„Aj s posledným výdychom budem ďakovať svojmu osudu, že som bol človekom a že aj v mojej temnej duši svietila iskierka múdrosti. Videl som zem, nebo, ročné obdobie. Spoznal som lásku, úlomky skutočnosti, túžby a sklamania. Žil som na zemi a pomaly som pookrieval. Jedného dňa umriem: a aké je aj toto úžasne bežné a jednoduché! Mohlo sa mi pritrafiť niečo iné, lepšie, veľkolepejšie? Nemohlo. Zažil som to najväčšie a najveľkolepejšie – ľudský osud. Nič iné a lepšie sa mi nemohlo stať.” (Sándor MÁRAI: Kniha byliniek)

Sándor Márai uzrel svetlo sveta v Košiciach 11. apríla 1900 ako dieťa poprednej košickej meštianskej rodiny zo saskými koreňmi (Košice/Kassa boli toho času ešte súčasťou územia historického Rakúsko-Uhorska). Pôvodne sa volal Sándor Grosschmid, neskôr však prijíma umelecké meno Márai, keďže jeho alma mater, ktorým bolo premonštrátske gymnázium v Košiciach, ako ani jeho konzervatívna rodina nesúhlasila s jeho spisovateľskými ambíciami. Márai mimo rodných Košíc študoval neskôr aj v Budapešti a v Prešove. V súlade s tradíciami rodiny sa otec Máraiho rozhodol poslať syna študovať právo do hlavného mesta, ktorým bola toho času Budapešť. Mladíka to však namiesto práva oveľa viac ťahalo k politike a  literatúre. Už roku 1918 bola vydaná jeho zbierka básní s názvom Emlékkönyv (Pamätník), ktorá zožala veľký úspech v kruhu kritikov, a tak Márai dostal pracovnú ponuku od redakcie Budapesti Hírlap.

socha_sandora_maraiho_1417191260_kassa_maraiszobor1

Socha Sándora Máraiho v Košiciach

V marci 1919 vzniká Maďarská republika rád (Magyarországi Tanácsköztársaság; po rozpade Rakúsko-Uhorska prevzala v Maďarsku moc komunistická strana vedená Bélom Kunom, vláda trvala len 133 dní), kedy mladý a ešte naivný umelec sa na krátky čas postavil na stranu komunistov. Keď vláda Bélu Kuna stratila moc, otec Máraiho pokladal za vhodnejšie, ak jeho syn opustí Budapešť, preto ho poslal do Berlína a neskôr do Frankfurtu. Spisovateľ sa napokon aj na území Nemecka rozhodol pre novinárčinu namiesto štúdia na univerzite. Maďarskí čitatelia z Košíc obľubovali Máraiho reportáže z Nemecka, ako aj ním sprostredkované preklady diel Franza Kafku.

Mladý Márai si roku 1923 zobral za manželku Ilonu Matzner nazývanú Lola, s ktorou sa na päť rokov presťahovali do Francúzska. Manželia Máraiovci sa vrátili na územie Maďarska roku 1928. Nasledujúce dve desaťročia sa ukázali byť veľmi významným obdobím v živote umelca. Bývalý revoltujúci mladík, ktorý ešte roku 1919 písal pre maďarské komunistické noviny, sa za jedno desaťročie „navrátil“ ku konzervatívnym hodnotám svojej rodiny. Márai sa stal jedným z najtalentovanejších a najvýznamnejších literárnych predstaviteľov maďarského meštianstva 20. storočia.

kniha_542_MARAI_Kniha_byliniek„Musíš vedieť, že ľudia sa nie bez príčiny pridržiavajú priemernosti, zmätku a šarlatánstva, ilúzií a vyblýskaných povrchných vedomostí, čiže nevzdelanosti. Lebo kultivovanosť je odhalenie a schopnosť znášať pravé poznanie všetkých vecí, pravdu. Zniesť pravdu je vždy veľmi ťažké. Kultivovanosť, čiže poznanie skutočnosti a pravdy, si vyžaduje mimoriadnu odvahu. Človek poznáva pravdu celým srdcom, osudom, celou svojou bytosťou.“

Máraiho Kniha byliniek (Füves könyv, 1943) sa teší veľkej čitateľskej obľube. Obsahuje početné maximy, vtipné, a pritom veľmi triezve, nemilosrdné postrehy či akési stručné a jadrné záznamy životnej skúsenosti. Je to v podstate kniha zápiskov, ktorá by mohla zaujať dôstojné miesto medzi spismi Marka Aurelia, Senecu, Montaigna či Lao-ceho. Toto útle a nevtieravé dielko Sándora Máraiho chce byť vlastne spoľahlivým, múdrym a zrozumiteľným spoločníkom do chvíľ pohody i nečasu. Napriek tomu, že je záznamom autorovho náhľadu na život, nemožno v ňom hľadať ucelený, prísne sformulovaný filozofický systém. Možno práve v tom spočíva jeho najväčšie čaro. A ešte azda v tom, že v originálnej podobe sprístupňuje myšlienkový fundament jedného monumentálneho životného diela.

Prvý román autora s názvom A mészáros, vydaný ešte roku 1924 vo Viedni, predstavuje zlomové obdobie v tvorbe Máraiho. Maďarský spisovateľ, ktorý začínal svoju umeleckú dráhu ako básnik, od tohto obdobia tvorí predovšetkým prózu. Vo svojich románoch, cestopisoch a denníkoch opisuje život maďarského meštianstva v čase Horthyho éry, pričom vedie tvrdý boj proti hitlerovskému národnému socializmu.

V roku 1933 okúsil v Berlíne nebezpečenstvá plynúce z nacistickej ideológie, treba ale dodať, že Márai rovnako odsudzoval i sovietsky boľševizmus. Spisovateľ už po skončení druhej svetovej vojny jasne videl, že medzi dvomi znepriatelenými ideologickými tábormi, na ktoré sa svet rozdelil, niet principiálneho rozdielu: v oboch ideológiách – v kapitalistickej i komunistickej – chýba duch a obe človeka zotročujú: jedna blahobytom, druhá biedou.

Síce Márai zožal veľký úspech i románmi s názvom Zendülők (Vzbúrenci) a Csutora (Čutora), vrcholom jeho spisovateľského umenia sa stalo jeho dielo Egy polgár vallomásai (Spoveď mešťana; 1934), vďaka ktorému sa z autora stal jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literatúry medzi dvomi svetovými vojnami.

large-sviece_zhoria_do_tlaSugestívny román Sviece zhoria do tla (A gyertyák csonkig égnek; 1942) je plný veľkých vášní – skvostný dôkaz autorovho štylistického majstrovstva – oslepujúcim jasom osvetľuje vír priateľstva, vernosti a zrady. Dvaja dávni priatelia sa po desaťročiach znovu stretnú a celú noc sa rozprávajú. Pri pohľade do minulosti sa z jedného stane obvinený, z druhého žalobca: jeden z nich kedysi zradil, dokonca takmer zabil svojho priateľa, zviedol jeho manželku, navždy mu zničil život. Za touto tragédiou sa však v skutočnosti neskrýva len prechodná slabosť: znamená zánik starého usporiadania sveta aj odklon od tradičných morálnych hodnôt.

V tomto období autor priam chrlil zo seba jedno úspešné dielo za druhým. V cestopise  Napnyugati őrjárat opisuje svoju cestu v Londýne, kým v eseji Kassai őrjárat predstavil situáciu svojho rodného mesta, potom ako boli Košice následkom viedenskej arbitráže znovu pripojené k Maďarsku.

Utrpenie a hrôzy druhej svetovej vojny paradoxným spôsobom priniesli ďalšiu novú éru v tvorbe spisovateľa. V tomto období sa zrodil jeho významný román A gyertyák csonkig égnek (Sviece zhoria do tla) a dielo Füves könyv (Kniha byliniek).

Po nemeckej okupácii sa spisovateľ úplne utiahol do úzadia. Potom ako nastala blokáda Budapešti, Márai našiel s rodinou útočisko v obci Leányfalu neďaleko hlavného mesta. Po druhej svetovej vojne sa Márai pustil na okružnú jazdu po západnej Európe. Svoje sklamanie ohľadom pomerov panujúcich v Maďarsku zvečnil v románe Sértődöttek. Po roku 1945 sa spisovateľ dostáva do vážnej dilemy. Na jednej strane videl, že k domovine smeruje nový totalitný režim zo Sovietskeho zväzu, na druhej strane mu jeho silné vlastenecké cítenie nedovolilo emigrovať z krajiny.

Rozhodnutie dozrelo roku 1948, kedy Márai s celou rodinou odcestoval do Švajčiarska, neskôr do Talianska. Roku 1952 sa napokon usadili v New Yorku. Spisovateľ pokladal do konca života za svoje životné poslanie zvečniť a uchovať meštianske tradície a kultúrne dedičstvo literatúry medzi dvomi svetovými vojnami. Tento cieľ mali splniť monumentálne denníky, ktoré autor napísal, ako aj jeho ďalšie vynikajúce diela, ktoré vydal už v emigrácii (napr. romány Halotti beszéd; Béke Ithakában; San Gennaro vére).

Márai do konca života veril, že sa ešte môže vrátiť do svojej vlasti, lenže toto obdobie čakania sa stále viac predlžovalo, a spisovateľ sa stával čoraz viac zatrpknutejším. Roku 1979 sa preto vysťahoval do San Diega, kde svojimi prácami do poslednej chvíle bojoval proti socialistickej ideológii. Vo svojom závete prosil manželku, že dokým sa Maďarsku nepodarí obnoviť svoje sebaurčenie, nech nedovolí vydanie jeho diel.

Osud však napokon zariadil, že Márai prežil svoju manželku a v posledných troch rokoch svojho života zostal prakticky úplne sám. Rôzne rodinné tragédie ho postihli už od roku 1985: jeho sestra Kató aj mladší brat Gábor umreli. Jeho manželka Lola už toho času úplne oslepla na jedno oko, a Márai trávil všetok čas starostlivosťou o ňu. Milovaná manželka ho ale 4. januára 1985 navždy opustila. Ešte toho roku v septembri stráca aj svojho druhého brata, svetoznámeho režiséra Gézu Radványiho. Márai a jeho manželka nemali spolu deti, kedysi ale museli spolu prežiť smrť ich niekoľkomesačného synčeka. Neskôr sa rozhodli adoptovať si chlapca Jánosa.

V období po náhlom úmrtí blízkych osôb a manželky, nečakane zomiera aj jeho adoptívny syn. Po týchto hrozných udalostiam žil Márai úplne osamotený zároveň v ťažkej depresii kvôli pokročilému štádiu rakoviny. Návštevníkov už takmer ani neprijímal. Po smrti svojich blízkych sa stále viac odvracal od sveta, až 21. februára 1989 v San Diegu ukončil svoj život vlastnou rukou.

Spisovateľské umenie Máraiho

Máraiho literárny štýl porovnávajú predovšetkým so štýlom Thomasa Manna, Roberta Musila, rakúskeho Josepha Rotha a Arthura Schnitzlera. Patrí medzi najuznávanejších európskych spisovateľov 20. storočia nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí. V roku 1990, rok po jeho smrti, dostal najvyššie maďarské umelecké vyznamenanie Kossuthovu cenu. V nemeckej jazykovej oblasti sú jeho diela vydávané v rekordných nákladoch.

large-spoved_mestana
Spoveď mešťana (Egy polgár vallomásai; 1935) je svedectvom o období, „keď žilo niekoľko generácií, ktoré hlásali víťazstvo rozumu nad pudmi a verili v silu ducha, že dokáže pribrzdiť túžbu luzy po smrti“. Prvá časť knihy je príbehom dospievania, príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Slovenský čitateľ si tu nájde vykreslenie meštianskej atmosféry Košíc zo začiatku 20. storočia, videnej Máraiho chlapčenským pohľadom, ktorý láskavo, trochu nostalgicky, ale aj s jemnou iróniou odhaľuje miešaninu džentríckych a meštianskych hodnôt, vytvárajúcich nezameniteľný, postupne však zanikajúci pôvab tohto mesta.Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj, spôsobený rozpadom hodnôt „starého sveta“.

Košice zohrávajú v jeho dielach významnú úlohu. V spomienkach sa často vracia do tohto mesta a vo svojich dielach opisuje atmosféru a život meštianskej vrstvy Košíc. Márai bol hlavným literárnym predstaviteľom maďarského meštianstva 20. storočia. Jeho diela dnes prežívajú veľký „boom“, vychádzajú knižne, postupne sú sfilmované jeho romány a jeho divadelné hry hrajú neustále vo viacerých divadlách.

Preložené z originálu: Tarján M. Tamás: Márai Sándor halála
Prečítajte si aj: Peter Macsovszky: Sándor Márai – Rukojemník dejín

    Related Posts

    Kliatba Mateja Korvína a iné strašidelné príbehy spojené s Oravským hradom
    Polytechnik a vynálezca Kempelen a jeho slávny šachový automat
    János Esterházy
    Esterházy, ktorého hľadalo Gestapo aj KGB, vytrval aj v najkritickejších časoch