Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu? (1. časť)

Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu?

Na Slovensku je dlhodobým problémom jednostranná (jedine slovenská) interpretácia dejín, ktorá je dlhé roky súčasťou aj školských učebníc dejepisu. Jednostranný pohľad na históriu nedovolí prieniku iných a odlišných názorov, ale žiakom sa snaží vštepovať len vlastnú „pravdu“. Žiakovi takéto učebnice neumožnia rozmýšľať a vytvoriť si vlastný úsudok, predložia jedine holé „fakty“, ktoré treba prijať a naučiť sa. Na dnes už nie je tajomstvom, že súčasné, ale aj predchádzajúce učebnice dejepisu nespĺňajú svoj cieľ, ktorým má byť predstavenie objektívneho pohľadu na spoločnú uhorskú históriu Maďarov a Slovákov. Zároveň akútnym problémom je dodnes panujúca hungarofóbia a následná dehungarizácia slovenských učebníc dejepisu. Učebnice napísané v takomto duchu nevychovávajú, ale majú za cieľ vyvolávať skôr pocit nadradenosti a arogancie voči inému národu (v tomto prípade voči Maďarom). Takisto je neprijateľné aj to, aby doslovné preklady takýchto učebníc s protimaďarských nádychom boli naordinované Ministerstvom školstva aj pre školy s vyučovacím jazykom maďarským.

V nasledujúcom článku sa snažíme upozorniť na základné chyby a metódy slovenských učebníc dejepisu. Uvedené citáty boli preložené z učebníc v maďarskom jazyku pre školy s vyučovacím jazykom maďarským.

Prvým a zároveň základným problémom slovenských učebníc je, že napriek tomu, že Slováci žili v štáte, kde štátotvorným národom boli Maďari, už od začiatku obchádzajú témy spojené s Maďarmi, príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny, činnosťou a významom maďarských/uhorských kráľov v Uhorskom štáte, a celkovo dejiny Uhorska.

Napríklad učebná látka na základných školách, ktorá má predstaviť žiakom obdobie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny až po bitku pri Moháči (1526) je v slovenských učebniciach v rozsahu len 25 strán (sic!). V porovnaní s tým, hociktorá dejepisná učebnica v Maďarsku predstavuje toto historické obdobie približne na 63 a viac stranách. Na jednotlivých stranách slovenských učebníc je mimo toho málo učebnej látky a dominujú skôr veľké farebné obrázky.

Príchod Maďarov a Veľká Morava

V slovenský učebniciach dejepisu sa prvá informácia o Maďaroch objaví v súvislosti s pádom Veľkej Moravy. Maďarské kmene, ktoré prišli do Karpatskej kotliny, totiž zohrali dôležitú úlohu pri rozklade Veľkej Moravy (pod vedením kniežaťa Svätopluka). Keďže slovenská verejnosť pokladá Veľkú Moravu za predobraz slovenskej štátnosti, tým pádom Maďari už hneď ako sa objavia v Karpatskej kotline získavajú rolu nepriateľa. Zároveň aj pri ďalších udalostiach spojených s týmto historickým obdobím vystupujú Maďari väčšinou len v negatívnom kontexte.

Niektoré prvky sa v jednotlivých školských učebniciach bez ohľadu na ich rok vydania, objavujú znova a znova. Prvým z nich je porovnávanie pohanskej kultúry a kočovného spôsobu života Maďarov s poľnohospodárskou a kresťanskou kultúrou „Slovákov“ (sic!), obývajúcich Karpatskú kotlinu už pred príchodom Maďarov.

Deje sa to opakovane, ako keby vôbec bolo možné porovnávať takéto dve celkom odlišné typy kultúr, a posúdiť, ktorá z nich je vyspelejšia. V slovenských učebniciach dejepisu sa pri tomto porovnávaní hodnotí samozrejme pozitívne poľnohospodárska kultúra Slovanov, kým kočovníctvo a pohanstvo Maďarov sa predstavuje ako negatívny jav. Maďari „ako pohania ničili kresťanské kostoly a hodnoty, obyvateľstvo nemohlo slobodne vyznávať svoju vieru“ (Bartl, J.-Kamenický, M.-Valachovič, P.: Dejepis I. Bratislava, 2000).

Prejavom tohto zmýšľania je aj to, že autori učebníc sa snažia prebratými slovami slovanského pôvodu v maďarskom jazyku dokázať, že starí Maďari (maď. honfoglaló magyarok) prebrali od „vyspelejšieho domáceho obyvateľstva“ nielen poľnohospodársku kultúru, ale aj mnohé výrazy týkajúce sa štátnej správy.

Obdobie Uhorského kráľovstva

O vzniku Uhorského kráľovstva (maď. Magyar Királyság) a jeho rozvoja za vlády Árpádovcov sa slovenské učebnice zmieňujú relatívne veľmi málo. Zameriavajú sa pritom vždy na tie udalosti, ktoré sa nejakým spôsobom viažu k územiu dnešného Slovenska (napr. Nitrianske údelné vojvodstvo, Matúš Čák a jeho dŕžavy na území dnešného Slovenska, rozvoj kresťanskej cirkvi a miest na území dnešného Slovenska). Nielen staršie, ale aj nové učebnice veľmi často zdôrazňujú kontinuitu prvkov prebratých z Veľkej Moravy.

Napríklad sa medzi inými dočítame, že v Uhorskom kráľovstve Maďari „len nadviazali“ (Lukačka, J.-Tonková, M.-Kačírek, Ľ.-Hanová, S.: Dejepis pre 7. ročník základnej školy, Bratislava, 2011) na veľkomoravský systém rozdelenia územia na župy, na veľkomoravský hradný systém a cirkevnú organizáciu. Tento názor je ale v rozpore s modernými poznatkami maďarskej histórie, slovenskí autori ale neuvádzajú pohľad maďarských historikov na túto tému.

Z udalostí tohto historického obdobia sa autori snažia zároveň vyzdvihovať len tie, ktoré môžu mať nejaký skutočný, alebo domnelý vzťah s dnešným slovenským etnikom. Napríklad pri osobe Štefana (I. István) zdôrazňujú učebnice predovšetkým úlohu veľmožov Honta a Poznana (Hont és Pázmány lovagok), ktorých bez historických dôkazov titulujú za osoby slovenského pôvodu („slovenskí veľmoži“; Lukačka, J.-Tonková, M.-Kačírek, Ľ.-Hanová, S.: Dejepis pre 7. ročník základnej školy, Bratislava, 2011).

Učebnice v časti s názvom „Slováci v Uhorskom kráľovstve“ sa udalostiam Uhorska venujú len povrchne, a do popredia vkladajú hospodárske a spoločenské zmeny, cirkevný život na území dnešného Slovenska. Z panovníkov sa spomínajú len tí najvýznamnejší. Na rozdiel od maďarských učebníc dejepisu, v slovenských je menej výrazná aj postava Svätého Štefana a jeho úlohy pri zakladaní štátu. Kráľ Štefan sa spomína iba v tých častiach, kde sa hovorí o budovaní župného systému a organizácii cirkvi, ale znovu iba preto, aby sa vzápätí dodalo, že len „nadviazal na veľkomoravský systém“.

Jedným z dôležitých čŕt národnostných učebníc na Slovensku je, že sa snažia vytvoriť pre slovenskú štátnosť historické predobrazy. V učebniciach sa to prejavuje v tom, že dobové vojvodstvo (ducatus) Uhorského kráľovstva rozkladajúce sa na území viacerých regiónov sa autori snažia identifikovať s dnešným územím Slovenska. Cieľom je totiž územie dnešného Slovenska nejakým spôsobom odčleniť od ostatných častí Uhorského kráľovstva. Autori nemajú problém uviesť aj také informácie, ktoré nezodpovedajú realite: „V posledných rokoch vlády Štefana sa územie Slovenska stalo definitívne súčasťou Uhorského štátu, kde tvorilo samostatnú správnu jednotku.“ (Fremal, K. – Chromeková, V. – Martuliak, P. – Chylová, E.: Od praveku k novoveku. Dejepis pre stredné odborné školy a stredné odborné učilištia, Bratislava, 1997).

Vláda Anjuovcov a Luxemburgovcov, ako aj Mateja Korvína bolo obdobím rozkvetu Uhorska, vrátane aj jeho severných území, kde leží dnešné Slovensko. O tomto období sa slovenské učebnice zmieňujú v relatívne širokom rozsahu, a v podobnom duchu ako maďarské učebnice. Rozdiel je opäť v tom, na čo kladú jednotlivé strany dôraz. Slovenské učebnice sa podrobne venujú rozvoju banských miest pozdĺž rieky Hron, a všeobecne úlohe baníctva. Oproti maďarským učebniciach sa väčší dôraz kladie vplyvu husitského hnutia, ktoré bolo v kruhu slovenských obyvateľov prirodzene silnejšie, ako u maďarského etnika. Oproti maďarským učebniciam dostáva ale oveľa menší priestor boj proti tureckej invázii. Táto udalosť totiž nemala vplyv na severné územia Uhorska, avšak v rámci uhorských dejín patrí medzi dôležité udalosti.

Vyzdvihnúť treba osobnosť Matúša Čáka, ktorý vlastnil celý rad panstiev na území historického Horného Uhorska. Slovenská historická interpretácia vidí veľmi často v území, ktoré patrilo pod vládu tohto veľmoža, historický predobraz slovenskej autonómie a v Matúšovi Čákovi slovenského národného veľmoža. V niektorých učebniciach sa o vláde Matúša Čáka píše ako o „období relatívnej samostatnosti Slovenska“ (Bartl, J. – Kamenický, M. – Valachovič, P: Dejepis I. Bratislava, 2000).

Pokračovanie nasleduje!

Informácie z článku: A magyarságkép (és önkép) a jelenlegi szlovák történelemtankönyvekben.