Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu? (2. časť)

Na Slovensku je dlhodobým problémom jednostranná (jedine slovenská) interpretácia dejín, ktorá je dlhé roky súčasťou aj školských učebníc dejepisu. Jednostranný pohľad na históriu nedovolí prieniku iných a odlišných názorov, ale žiakom sa snaží vštepovať len vlastnú „pravdu“. Žiakovi takéto učebnice neumožnia rozmýšľať a vytvoriť si vlastný úsudok, predložia jedine holé „fakty“, ktoré treba prijať a naučiť sa. Na dnes už nie je tajomstvom, že súčasné, ale aj predchádzajúce učebnice dejepisu nespĺňajú svoj cieľ, ktorým má byť predstavenie objektívneho pohľadu na spoločnú uhorskú históriu Maďarov a Slovákov. Zároveň akútnym problémom je dodnes panujúca hungarofóbia a následná dehungarizácia slovenských učebníc dejepisu. Učebnice napísané v takomto duchu nevychovávajú, ale majú za cieľ vyvolávať skôr pocit nadradenosti a arogancie voči inému národu (v tomto prípade voči Maďarom). Takisto je neprijateľné aj to, aby doslovné preklady takýchto učebníc s protimaďarských nádychom boli naordinované Ministerstvom školstva aj pre školy s vyučovacím jazykom maďarským.

V nasledujúcom článku sa snažíme upozorniť na základné chyby a metódy slovenských učebníc dejepisu. Uvedené citáty boli preložené z učebníc v maďarskom jazyku pre školy s vyučovacím jazykom maďarským.

Prvým a zároveň základným problémom slovenských učebníc je, že napriek tomu, že Slováci žili v štáte, kde štátotvorným národom boli Maďari, už od začiatku obchádzajú témy spojené s Maďarmi, [highlight]príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny[/highlight], [highlight]činnosťou a významom maďarských/uhorských kráľov v Uhorskom štáte[/highlight], a [highlight]celkovo dejiny Uhorska[/highlight].

Pri predstavení kultúry 16.-17. storočia je veľmi očividná snaha o predstavenie jedine tých udalostí a osobností, ktoré sa spájajú so slovenským etnikom. Dôsledkom toho veľa významných humanistických básnikov, ktorí sa narodili alebo pôsobili na území Slovenska, nedostávajú v učebniciach priestor len preto, lebo tvorili po maďarsky (napríklad významným básnik svojej doby Bálint Balassi, ďalej Péter Bornemissza, či Sebestény Tinódi Lantos). A to aj napriek tomu, že dôsledkom tureckej invázie sa práve územie, kde leží dnešné Slovensko stalo jedným z centier kultúry maďarskej vzdelanosti a maďarského jazyka.

Po predstavení doby osvietenstva sa mení obsah slovenských učebníc. Po opise vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa celoštátne udalosti posúvajú do úzadia, a objavujú sa len okrajovo. V učebniciach dostáva popredné miesto opis priebehu slovenského národného obrodenia. Predstavenie formovania slovenského národa sa však deje výhradne na základe ponímania slovenského národa v tom duchu, ktoré sa stalo dominantným v druhej polovici 19. storočia. Počas toho sa vylučujú všetky tie osobnosti a myšlienkové prúdy, ktoré reprezentovali odlišné smery.

Napríklad pri opise duchovných a spoločenských pomerov v 17.-18. storočí a pri predstavení inteligencie, sa vôbec nespomína silná prítomnosť identity hungarus, a vôbec ani jej existencia v terajšej spoločnosti (napr. pri osobe Mateja Bela). Je to však práve tá časť uhorskej histórie, ktorá Maďarov a Slovákov spája, a nie oddeľuje.

Tým, že sa jedine priebeh slovenského národného hnutia dostáva do popredia má to za následok, že žiaci nedostávajú dostatok informácii o najdôležitejších momentoch ohľadom vývoja Uhorska v tejto dobe. Udalosti obdobia reformy ako aj dualizmu sa predstavujú jedine cez prizmu národnostnej otázky, čo vedie k deformácii úsudku u žiakov. Obzvlášť očividné je nadhodnotenie udalostí slovenského národného hnutia, pri čom sa autori učebníc vôbec nevenujú ďalším udalostiam a osobnostiam tej doby.

Revolučné roky 1848-49

Učebnice podávajú stručnú správu o udalostiach revolučného boja za slobodu v rokoch 1848-49. Väčšinou úplne ignorujú aj udalosti spojené s 15. marcom (v [highlight]Maďarsku je tento deň štátnym sviatkom[/highlight]), ako aj úlohu mesta Prešporok (dnes Bratislava) počas revolúcie. Ani jednotlivé bitky počas revolučného boja nedostávajú priestor, spomína sa jedine zloženie zbraní pri Világoši. Kým učebnice predstavujú veľmi dôkladne slovenské ťaženia Štúra a Hurbana a zároveň zdôrazňujú celonárodný charakter týchto akcií, vôbec sa nezmieňujú o veľkom počte Slovákov, ktorí bojovali počas revolúcie na strane Maďarov. Toto veľa prezrádza o vzťahu Slovákov k udalostiam revolučných rokov.

Už len tak na margo treba spomenúť, že kým v predchádzajúcich učebných látkach sa autori striktne držia používaniu pojmu „uhorský“ (aby tým vylúčili akúkoľvek asociáciu na Maďarov), tak pri revolučných udalostiach definujú uhorské vojsko už ako „maďarské“. Je to vedomé zavádzanie žiakov, kedy sa vojsko definuje ako etnicky maďarské, popierajúc tak fakt, že v ňom bojovali aj osoby inej národnosti (Slováci, Nemci atď.). Toto ďalej živí v slovenskej verejnosti to presvedčenie, že revolučný boj za slobodu bola výhradne vecou Maďarov, s ktorým sa ostatné národy Uhorska nevedeli stotožniť.

Učebnice buď vôbec neobsahujú mená vynikajúcich maďarských štátnikov tej doby, alebo sa objavujú v takom štýle, že z ich celoživotnej práce sa zdôraznia len ich postoje k národnostnej otázke, aby sa aj takýmto spôsobom mohla žiakom prezentovať jedine informácia v negatívnom duchu. Toto sa prejavuje hlavne pri osobe Lajosa Kossutha. Kossuth bol významným štátnikom svojej doby, jeho činnosť má obrovský význam čo sa týka prebudovania Uhorského štátu. Napriek tomu sa žiaci v slovenských školách o ňom dozvedia len to, že čo sa týka „národnostnej otázky, podporoval rýchlu maďarizáciu“ (Bartl, J. – Kačírek, Ľ. – Otčenáš, M.: Dejepis. Národné dejiny. Pre 2. Ročník gymnázií., Bratislava, 2002), alebo „program, ktorý sformuloval maďarský zástupca Lajos Kossuth, popieral existenciu slovenského národa“ (Fremal, K. – Chromeková, V. – Martuliak, P. – Matejkein, S. – Chylová, E.: Dejiny novoveku do revolučných rokov 1848–1849. Dejepis pre stredné odborné školy a stredné odborné učilištia. Bratislava, 1997).

V učebniciach chýbajú aj mená veliteľov revolučného boja (tak aj meno Artúra Görgeyho), zároveň sa autori nezmieňujú ani o popravených aradských mučeníkoch (Aradi vértanúk). Dá sa teda povedať, že čo sa týka témy revolučného boja za slobodu v rokoch 1848-49, slovenskí žiaci sa podstatu a význam tejto historickej udalosti vôbec nenaučia.

Keďže obdobie dualizmu je už miestom i otvorených konfliktov medzi jednotlivými národmi, Maďari sa v slovenských učebniciach objavujú v ešte väčšom negatívnom kontexte. Čoraz častejšie sa stretávame s pojmami „Maďari, maďarský národ“ (namiesto „Uhor, uhorský“), ale výhradne len pri téme [highlight]maďarizačných opatrení voči Slovákom[/highlight]. Slovenské učebnice pokladajú za ústredný problém doby národnostnú otázku. Napriek tomu sa o národnostnom zákone prijatom roku 1868 zmieňujú len veľmi stručne, aj to uvádzajú len tie pasáže, ktoré nevyhovovali jednotlivým menšinám. Učebnice neuvádzajú ako prameň časť zo spomínaného zákona, a tak neumožňujú žiakom vytvoriť si o tejto problematike vlastný úsudok.

Keďže slovenské učebnice hovoria o tejto dobe len v kontexte maďarizácie, Maďari sa v ňom [highlight]môžu objaviť jedine v negatívnom svetle[/highlight]. Čo sa týka vzniku Rakúsko-Uhorskej monarchie, aj v tomto prípade sa nevyzdvihuje rozvoj charakteristický pre Uhorsko v období dualizmu (a v rámci neho aj pre slovenské regióny), ale udalosti sa charakterizujú jedine z národnostného pohľadu:

„Celé Uhorsko ovládali Maďari. Vyrovnanie využili na to, aby dosiahli vytvorenie národného Uhorska.Zaviedli centralizmus, šľachtici si uchovali mnohé privilégiá. Len niečo cez 5% obyvateľstva malo volebné právo. Národnosti Uhorska, okrem Maďarov, nemali možnosť na rozvoj. Práve naopak, štátna moc začala čoskoro násilnú maďarizáciu.“ (Kováč, D. – Kopčan, V. – Kratochvíl, V.: Slovensko na prahu nového veku. Bratislava, 1995).

Problém s týmto citátom nie je v jeho obsahu, ale v tom, že uverejňuje len jednostranné informácie pre žiakov, pričom pozitívne výsledky doby zamlčuje. Toto prirodzene negatívne ovplyvňuje vzťah slovenských žiakov k Maďarom.

Zhrnutie

Do obdobia osvietenstva sa v slovenských učebniciach dejepisu podávajú o Maďaroch zväčša len vecné informácie. Snaha o vytvorenie obrazu nepriateľa sa objavuje len v niekoľkých prípadoch. Negatívne je, že o Maďaroch učebnice podávajú veľmi málo informácií. [highlight]Autori učebníc sa snažia vytvoriť dojem, ako keby na území dnešného Slovenska žili vo veľkej miere len Slováci, a na tomto území by sa ani nezrodili prvky maďarskej kultúry a vzdelanosti[/highlight]. Učebnice vychádzajú z teritoriálneho princípu, skúmajú jedine územie dnešného Slovenska, ale v rámci toho sa nezmieňujú a ignorujú prítomnosť iných etník, medzi nimi hlavne Maďarov.

Počnúc od obdobia slovenského národného obrodenia učebnice často násilne, vytrhávajú zo sledu udalostí s celoštátnym významom len udalosti týkajúce sa slovenských hnutí. Od tohto momentu sa Maďari objavujú len ako protikladná, odporujúca sila voči slovenským ambíciám. Problémom je aj to, že aj pri opise nasledujúcich období sa učebnice snažia vyhnúť opisu tabuizovaných tém. Napríklad pri téme Benešových dekrétov, o ich priebehu a dôsledkoch na maďarské obyvateľstvo na Slovensku učebnice nepodávajú dôkladné správy. Očividne veľmi málo informácií ponúkajú učebnice aj ohľadom dejín 20. storočia. Slovenskí žiaci tak získavajú viac informácií o dejinách iných európskych štátov, ako o štáte, kde žili ich predkovia. Zároveň nezískajú poznatky ani o svojich vlastných susedoch, medzi nimi o Maďaroch, s ktorými žili stáročia v spoločnom štáte.

Informácie z článku: A magyarságkép (és önkép) a jelenlegi szlovák történelemtankönyvekben.