Na Slovensku po maďarsky? Kurzy maďarčiny pre Slovákov


Maďarský inštitút v Bratislave organizuje kurzy maďarského jazyka pre všetkých, ktorí majú záujem naučiť sa jazyk a spoznať kultúru našich južných susedov.

Hovorí sa, že jediná vec na svete, ktorú sa oplatí vedieť (aj) zle, je cudzí jazyk. Viacnásobne to platí v prípade, ak ide o jazyk ani nie taký cudzí, keďže v ňom hovoria ľudia, žijúci s nami, vedľa nás. Pre Slovákov na Slovensku je takým maďarčina, ktorá – nech je akokoľvek osamotená v početnej rodine jazykov – predstavuje komunikačný nástroj desiatich percent tunajšieho obyvateľstva. Reálnou otázkou, samozrejme, zostáva, koľkí z deväťdesiatpercentnej majority sú otvorení tomu, aby si okrem oficiálneho štátneho jazyka – prípadne jedného či dvoch svetových jazykov – osvojili aj maďarský. Zo zvedavosti, z pasie, pretože sa im zíde v zamestnaní alebo si jeho znalosťou chcú uctiť maďarských priateľov či príbuzných.

Sú všetci Slováci rovnakí?

Nie je ich málo a je dobré, ak o nich vieme, pretože ich nezaťaženosť predsudkami zbavuje kŕčov aj nás. Ešte skôr, ako zatrpkneme, že na každom kroku počujeme: „Na Slovensku po slovensky“, ešte skôr , ako začneme hádzať všetkých Slovákov do jedného vreca a označovať ich za protimaďarsky naladených, by sme sa mali trochu poobzerať okolo seba. Určite každý pozná vo svojej dedine človeka, ktorý sa priženil/vydal do maďarskej rodiny a naučil sa jej jazyk, Slováka, ktorí sa zastal Maďarov, alebo na vlastnej koži zakúsil, že sa v krízovej situácii mohol spoľahnúť skôr na „tamtých“ ako na svojich. Mňa napríklad nedávno prekvapil môj slovenský známy, rozumejúci trochu po maďarsky, ktorý ma poprosil o texty niekoľkých maďarských ľudových piesní. Vraj ho pozvali na svadbu do Tvrdošoviec, a hoci melódiu známych pesničiek pozná, texty sa musí doučiť, veď sa chce zabávať spolu s ostatnými. Ak v maďarskej dedine, na maďarskej svadbe, tak po maďarsky. Nie sú to všeobecné príklady. Schopnosť prejaviť úctu a znížiť sa ako príslušník  štátotvorného národa v danej spoločenskej atmosfére k menšine si žiada inteligentného jedinca – žiaľ, rozumných ľudí bolo vždy a všade menej ako nerozumných. Preto im musíme venovať viac pozornosti a proti nenávistnej rétorike hlúpych politikov sa vyzbrojiť poznaním, že nám je známa aj druhá strana mince. Napríklad v podobe nadšených Slovákov, ktorí navštevujú kurz maďarského jazyka, aby nám lepšie rozumeli.

Takéto kurzy už pätnásť rokov organizuje Maďarský inštitút v Bratislave.

Kurzy maďarčiny

Od skúsenej lektorky Marianny Huszárikovej Sitárovej sa dozvedáme, že rady tých, ktorí sa v septembri do kurzu prihlásia, sa do januára preriedia a zostanú len vážni záujemcovia, pre ktorých poznávanie nášho jazyka nie je iba  chvíľkovým rozmarom. Ako dodáva, práca s dospelými ľuďmi ju napĺňa veľkou radosťou aj preto, že ich vzťah k učeniu sa diametrálne líši od školského prostredia. „Vyštudovala som hungarológiu, ale nikdy som sa nepripravovala na pedagogickú dráhu. Tu je to iné: študentov je menej a majú silnú motiváciu. V októbri 2003 sa nám prvýkrát stalo, že sme otvorili dve skupiny pre začiatočníkov a každý rok nám pribudli traja – štyria noví záujemcovia. Neskôr sme už otvorili tri skupiny, ktoré sa občas zredukujú na dve, keďže niektorí to vzdajú, len čo si uvedomia, že nebudú rozprávať po maďarsky v priebehu niekoľkých týždňov. Z tých, ktorí zostanú a vytrvalo sa pripravujú, píšu domáce úlohy a maďarčinu používajú nielen na hodinách, ale aspoň občas aj mimo nich, sa môžu už o dva roky stať stredne pokročilí, ktorí sa vynájdu v každej situácii.“

„Mne nehovorte, ako mám hovoriť!“

Nech je reč o neplnoletom alebo dospelom študentovi, základný princíp vyučovania cudzích jazykov spočíva v pocite úspechu, že sa dokážem istým spôsobom vyjadriť. Preto sa poslucháči už na prvých hodinách naučia predstaviť a povedať, kde žijú, akej sú národnosti. Už o pol roka vedia začiatočníci nakupovať v obchode, objednávať si v reštaurácii, platiť, rezervovať si izbu v hoteli, spýtať sa na ulici na smer cesty, čiže môžu vyraziť hoci aj do Maďarska bez obáv, že im nikto nebude rozumieť. Mnohých pri učení motivuje aj to, že s obľubou cestujú k našim južným susedom na dovolenky, wellness pobyty, za nákupmi alebo dokonca uvažujú, že sa tam presťahujú natrvalo. Väčšinu ľudí privádza na kurz maďarčiny práca. Ide najmä o diplomatov, jazykovedcov, historikov, archivárov či podnikateľov, ktorí obchodujú s maďarskými partnermi. U iných je najdôležitejším spúšťačom rodina: starí rodičia, rodičia ešte hovorili po maďarsky, ale ich nenaučili a teraz by tento deficit radi dohnali. A mnohí sa učia po maďarsky preto, lebo Maďarmi sú ich priatelia alebo životní partneri, s ktorými by chceli spojiť svoj život. „To, aby sa niekto mohol prihlásiť na kurz a svedomito chodiť na hodiny, si vyžaduje istú úroveň tolerancie a inteligencie, veď učiť sa po maďarsky nie je to isté, ako učiť sa po anglicky či po španielsky,“ – hovorí Marianna Huszáriková Sitárová. „Kurz nie je náročný po finančnej stránke, ale z hľadiska času. Deväťdesiat minút dvakrát týždenne plus domáce úlohy. Preto je dobré, ak študentov podporuje aj ich okolie: veľmi ťažko sa učí po maďarsky, ak to musí niekto doma tajiť (aj to sa už stalo). Naši verní študenti si to poriadne premysleli. Sú presvedčení o tom, že energia, ktorú do učenia vkladajú, sa im vráti, a nie sú zaťažení predsudkami. Maďarčinu považujú za pekný, zaujímavý jazyk a vždy mi s veľkou radosťou zreferujú, keď sa rozprávali s Maďarmi a rozumeli si.“

Kým sme sa zhovárali s lektorkou, do miestnosti postupne prichádzali poslucháči; každý sa pozdravil po maďarsky, niekoľko maďarských viet si vymenili aj medzi sebou, ale nás sa pre istotu spýtali, či môžu hovoriť radšej po slovensky.

Niekoľko príkladov za všetky: Koho čo motivovalo, aby sa učil jazyk.

Rudolf sa vo voľnom čase venuje dejinám Rakúsko-Uhorska, a keďže väčšina odbornej literatúry a archívnych materiálov je napísaná iba v maďarčine, rozhodol sa, že sa ju naučí. „Zaujímajú ma najmä územia, ktoré sú súčasťou Slovenska, a tunajšia šľachta – už teraz sa teším, koľko zaujímavých informácií sa o nej dozviem. Ďalšou motiváciou je, že zvažujem odchod do Rajky. Je to blízko, sú tam lacnejšie pozemky a počul som, že dobre funguje aj zásobovanie, tak prečo by som tam nemohol bývať? Politika ma nezaujíma – mne nech nikto nehovorí, kde mám žiť, akým jazykom mám hovoriť a čo si mám o ktorom národe myslieť. Ako rodený Bratislavčan by som mal na úrovni materčiny ovládať tri jazyky, no ani moja nemčina nie je dokonalá. A po maďarsky som nevedel vôbec, kým som sa sem neprihlásil. Užívam si, že sa môžem učiť a neprekáža mi ani to, keď medzi Maďarmi v Maďarsku vyslovím niečo nesprávne, lebo vidím, že domáci oceňujú aj snahu.“

Eva je vysokoškoláčka, ktorá praxuje na Ministerstve zahraničných vecí SR – na oddelení pre vzťahy s Maďarskom. Študuje medzinárodné právo a ukončila aj medzinárodné vzťahy. V čase nášho rozhovoru sa práve pripravovala na stáž na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti. „Zaujímajú ma maďarsko-slovenské vzťahy, v diplomovej práci som sa venovala cieľom maďarskej zahraničnej politiky vo vzťahu k susedným krajinám. Keď sa ma spýtali, či by ma zaujímala maďarská agenda, okamžite som súhlasila, pretože maďarský jazyk sa mi vždy páčil. Ovládam angličtinu, nemčinu, francúzštinu, španielčinu a taliančinu, no myslím si, že pre mňa ako Bratislavčanku je maďarčina priam povinná. A ako pre budúcu diplomatku zvlášť, veď cesta k pochopeniu národa vedie cez jazyk.“

Richard navštevoval kurz z viacerých dôvodov. Jeho otec je síce Slovák, ale v mladosti žil neďaleko Štúrova, kde sa naučil po maďarsky, preto si povedal, že to skúsi aj on. Ako päťbojár chodil často na súťaže do Maďarska, dodnes udržiava kontakty s tamojšími športovcami a rozmýšľa aj nad tým, že v budúcnosti rozbehne v tejto krajine podnikateľské aktivity. „Ide o našich susedov, delí nás sotva pätnásť kilometrov a nerozumieme im. Najlepším začiatkom rozhovoru alebo obchodného rokovania je, keď sa partnerovi prihovoríme v jeho rodnom jazyku!“ – tvrdí Richard. Na našu otázku, či v detstve otec nevyvíjal iniciatívu, aby sa doma rozprávali po maďarsky, odpovedá, že to bol on, kto ju odmietal. „Do našej školy chodili maďarské deti, ktoré sa veľmi zle učili a správali, stále s nimi boli problémy, a vtedy som si ešte myslel, že je to preto, že sú Maďari. Keď sa ma niekto v súvislosti s mojím priezviskom spýtal, či som Maďar, hrdo som odsekol, že nie. Ale teraz už vidím, že by bolo fajn plynule komunikovať v tomto jazyku, veď azda ani jeden národ nám nie je mentalitou taký blízky.“ Za pol roka sa síce Richard plynule komunikovať nenaučil, ale ako dodáva, v hlave sa mu začína rysovať obraz, a keď prejde do Rajky, už rozumie nápisom na obchodoch. Priatelia sa jeho zvláštnej záľube ešte stále smejú, no keďže protimaďarskí tupci medzi nimi nie sú, berie to ako dobrácke podpichovanie. „Pre nich je to, ako keby som sa učil po svahilsky, ale v konečnom dôsledku všetci uznávajú, že to má aj praktický význam.“

Markéta je dokonalý „mix“, pochádza z maďarsko-slovensko-českej rodiny, ale s maďarským jazykom sa prvýkrát stretla počas štúdia histórie a archívnictva. Svojho času sa zúčastnila aj na letnej univerzite v Debrecíne, no tamojšie vedomosti zapadli prachom, lebo ich nemala príležitosť využívať. Jej manžel rozumie po maďarsky, doma pravidelne sledujú maďarskú televíziu, počúvajú rozhlas, preto jej jazyk nie je cudzí. Okrem toho detstvo prežila v Rimavskej Sobote, v maďarskom jazykovom prostredí. „Nevenujem sa výskumnej oblasti, ktorá by si vyžadovala znalosť maďarčiny, ale bývam v susedstve, času mám dosť, a tak som si pomyslela, že je načase oprášiť vedomosti.“ Na plynulú konverzáciu to zatiaľ nestačí, ale ako hovorí, už to nevzdá, kým si v budapeštianskej cukrárni nebude vedieť sama objednať krémeš.

Zamilovaná gramatika

Andreu do Maďarského inštitútu v Bratislave priviedla láska – jej priateľ pochádza z Dunajskej Stredy, a keďže žijú u jeho rodičov, považuje si za povinnosť preukázať úctu chlapcovej rodine tým, že sa naučí jej jazyk. „Všetci vedia dobre po slovensky, ale neočakávam, že budú kvôli mne rozprávať v jazyku, ktorý im je cudzí. Cítim, že moju snahu oceňujú: moja nastávajúca svokra sa veľmi teší, keď jej po kurze zavolám a zreferujem, čo som sa naučila,“ – hovorí sympatická mladá žena. Jej rodičia proti kurzu maďarčiny nič nenamietali, budúceho zaťa si obľúbili a vôbec sa nezaoberajú tým, že je Maďar. „Najprv som si myslela, že ma po maďarsky naučí priateľova rodina, ale prišla som na to, že  potrebujem erudovaného lektora. Doma všetkých prejde trpezlivosť, keď mi musia priveľa vysvetľovať, radšej mi to povedia po slovensky.“ Andrea a jej partner sa už dohodli aj na tom, ako budú vychovávať svoje budúce deti: ona sa s nimi bude rozprávať po slovensky a ich otec po maďarsky. „Chcela by som, aby sa dokonale naučili oba jazyky. U viacerých som sa presvedčila o účinnosti tejto výchovnej metódy. Dúfam, že keď sa sem o dva roky vrátite, už ma nájdete v skupine pokročilých a ja vám po maďarsky porozprávam, aké mám s dvojjazyčnou výchovou osobné skúsenosti.“

Jozefa motivovala k štúdiu maďarčiny láska a odbor, ktorý študuje. Jeho priateľka je Maďarka zo Štúrova, on študuje muzeológiu a v budúcnosti sa chce venovať dejinám Rakúsko-Uhorska. „Mnohí sa čudujú, že sa učím po maďarsky, už som počul aj názory, že nemám rozum, ak takto strácam čas, ale vzdelanie je podľa mňa súkromná vec. Kto chce zostať hlúpy, aj ním zostane, a kto sa učí, sám vidí, čo mu to prináša,“ – argumentuje Jozef, ktorý ešte odbornú literatúru v maďarčine nečíta, ale tomu, čo hovoria v maďarskej televízii, už viac-menej rozumie. Aj s priateľkou sa snaží rozprávať po maďarsky, hovorí, že je veľmi trpezlivá a oceňuje, že sa na to kvôli nej dal. A Jozef to myslí veľmi vážne, lebo okrem kurzu chodí aj na súkromné hodiny, aby rýchlejšie napredoval.

Keď sme nášho posledného respondenta odprevadili do miestnosti, ostatní sa práve učili osobné zámená. Én beszélek, te beszélsz, ő beszél (ja rozprávam, ty rozprávaš, on rozpráva) – značili si na papier. Tu i tam od seba niečo odpísali, trochu si našepkali a zasmiali sa na nevydarenom zvrate. Ako na ktoromkoľvek jazykovom kurze. Ale pre nás je táto hodina maďarčiny predsa len zvláštna, takmer dojímavá. Líši sa tým, že jej účastníci práve robia niečo, čo sa nenachádza v učebniciach, čo nemôžu odovzdať ako domácu úlohu: práve nám preukazujú veľké gesto.

Text: Mária Vrabcová

Preklad: Jitka Rožňová.

Pôvodne publikované v týždenníku Vasárnap (Nedeľa).