Prečo nechceme slovenskú školu v Rohovciach


V Preambule Ústavy Slovenskej Republiky je Slovensko definované ako štát slovenského národa („My, národ slovenský…”), v ktorom sa „príslušníci národnostných menšín a etnických skupín” pripájajú k štátotvornému slovenskému národu. Na základe toho sa členovia národnostných menšín nepovažujú za štátotvornú zložku.[1]

Reakcia na novelu zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve prijatej 4.12.2018, ktorá má zaručiť otvorenie slovenskej základnej školy v obciach s prevahou maďarského obyvateľstva na južnom Slovensku. Iniciatívu a následnú žiadosť o okamžité riešenie „problému” podnietili obyvatelia slovenskej národnosti v Rohovciach.

Štát, ktorý je definovaný na základe národa a nie občanov sa posilnenie hranice etnickej identity (v prípade Slovenska aj skutočné geografické hranice) snaží realizovať prostredníctvom jednojazyčnosti. Jazykovú rozmanitosť považuje za dočasný problém, ktorý možno odstrániť dosiahnutím jednojazyčnosti u príslušných menšín. Výsledkom tohto tunelového videnia je, že v jazykovej a vzdelávacej politike väčšiny sa objavuje len národný jazyk, pričom jazykovým cieľom vačšinovej vzdelávacej politiky je v každom prípade dosiahnutie konečného monolingvizmu v spoločnosti.[2]

Na území Slovenska sme svedkami radikálneho zníženia počtu Maďarov (za uplynulé dve desaťročia je to viac ako 100 000 ľudí, t.j. pokles takmer o 20%). Z výskumov je evidentné, že za tento stav je zodpovedná zmena národnosti na slovenskú a samotná asimilácia, ktoré sú v rozsahu 60,2% hlavnou príčinou úbytku Maďarov [3] (viď graf).[4]

Odhadovaná veľkosť úbytku Maďarov na Slovensku na základe dimenzií medzi rokmi 1991-2001, uvedené v percentách. [5]

 

Pretrvávajúca dominancia slovenského národného štátu

Zatiaľ čo jazyková a kultúrna rozmanitosť, zachovanie národnej a národnostnej identity, respektíve snaha o dosiahnutie viacjazyčnosti sú neustále prítomné v Európskej únii ako základná požiadavka demokracie, v skutočnosti sa strácanie menších jazykov a prebiehajúca jazyková výmena u určitých menšín zdá byť nezastaviteľným procesom.[6]

V prípade Slovenska sa po krátkom „období milosti” nastupujúcej po zmene režimu elementárnou silou nasadil v osamostatnenom a novovzniknutom štáte proces budovania slovenského národného štátu.[7] Z toho dôvodu tie menšiny, ktoré sa do tejto jednokultúrnej a jednojazyčnej národnej štruktúry nevedeli alebo nechceli začleniť, stali sa pre tento hegemonický systém potencionálnym zdrojom nebezpečenstva.[8]

Presadzovanie charakteru národného štátu, ktoré je na Slovensku niekedy výraznejšie, inokedy zdržanlivejšie, nevyhnutne viedlo k spochybneniu identity národnostných menšín a ich spoločensko-politickej úlohy, ba dokonca k jej popretiu.[9]

Demonštrácie sily súčasnej a minulej slovenskej vlády namierené proti tu žijúcej maďarskej menšine (napr. sprísnenie zákona o štátnom jazyku, odvolanie maďarských riaditeľov škôl v deväťdesiatich rokoch, brutálny atak slovenských policajtov na fanúšikov futbalového klubu DAC Dunajská Streda v roku 2008, prípad Hedvigy Malinovej, otázka dvojitého občianstva, či naposledy neadekvátny zásah 150 policajtov NAKA proti fanúšikom futbalového klubu DAC Dunajská Streda), majú pretrvávajúci negatívny psychický dopad na jednotlivca ako aj na celú tu žijúcu maďarskú spoločnosť snažiacu sa o zachovanie a prežitie svojej identity.[10]

Vzdelávanie národnostných menšín

Úsilie Slovenska už od počiatku vzniku tohto štátu smerovalo k dosiahnutiu vytvorenia jednotného národného štátu (s tým spojené opatrenia sa objavujú niekedy otvorene, inokedy zastretejšie), dôsledkom toho menšinová vzdelávacia politika na Slovensku je charakterizovaná pretrvávajúcim obranným postojom voči týmto tlakom.[11]

V strednej a východnej Európe sa jazyk pokladá za základný prvok identity. V rámci širšieho regiónu zmiznutím jazyka vymizne aj menšina a kultúra, ktorá ju používa. Okolnosť, ktorá priamo predchádza zániku daného jazyka, je jeho úpadok, respektíve ubúdanie jednojazyčných príslušníkov. Samotnú príčinu však vo väčšine prípadov možno vysledovať v degradácii statusu daného jazyka, hospodárskym a politickým znemožnením menšiny, ako aj prerušením posilňujúcich línií jazyka (čo sa môže prejaviť v obmedzení vzdelávania menšiny v materinskom jazyku, alebo v jeho úplnom odstránení).[12]

Z tohto dôvodu charakterizuje maďarskú vzdelávaciu politiku na Slovensku predovšetkým vypracovávanie rôznych „stratégií na prežitie”, snaha o dobiehanie slovenských škôl, respektíve vypracovanie rôznych metód ako odolať asimilačným snahám štátu. Tým pádom je hlavnou a najdôležitejšou úlohou menšinových maďarských škôl uchovanie národnej identity a presadzovanie záujmov tu žijúcej maďarskej menšiny.[13]

Vznikajúce problémy

V danom štáte práve politické a jazykovo-politické snahy vládnucej väčšiny vytvárajú ten spoločenský stav, v ktorom sa hodnota a prestíž daného jazyka na jazykovom trhu nad alebo podhodnotí. V prípade vzdelávacej politiky maďarskej menšiny na Slovensku sa dá povedať, že dôsledkom asimilačných snáh v štáte je nútená zaoberať sa predovšetkým problémom vlastného prežitia a nie profesijnými výzvami doby.[14] Stručne to znamená toľko, že ak škola s vyučovacím jazykom maďarským bude všetky svoje zásoby energie vkladať do toho, aby prežila, a jej existencia je definovaná jedine bojom o žiakov, v tom prípade jej ostáva len veľmi málo príležitostí na to, aby dohnala svoje profesijné zaostávanie voči slovenským školám, ktoré s takýmito problémami bojovať nemusia.

V tejto súvislosti je nutné spomenúť, že v prípade škôl s vyučovacím jazykom maďarským sa dodnes nevyriešil problém ohľadom výučby slovenského jazyka, t.j. aby sa na týchto školách slovenčina nevyučovala ako štátny jazyk, ale metódou cudzieho jazyka. To je totiž jeden z hlavných dôvodov, prečo stále viac maďarských rodičov zapisuje svoje deti do slovenských škôl. Kvôli zlým metódam na osvojenie si slovenského jazyka si totiž maďarskí rodičia myslia, že školy s vyučovacím jazykom maďarským brzdia žiakov v osvojení si štátneho jazyka.[15]

Touto cestou však spomeňme aj fakt, že na Slovensku dodnes panuje tzv. prístup „dvojitej jednojazyčnosti”, ktorý však má veľmi negatívny vplyv na tunajšiu maďarskú komunitu. Predpokladá totiž takých dvojjazyčných jednotlivcov, ktorí „dokonale(na úrovni materinského jazyka) ovládajú maďarčinu aj slovenčinu.[16]

Dvojjazyčnosť

Na Slovensku je pre väčšinový národ (Slovákov) samozrejmosťou, aby si tu žijúce menšiny osvojili štátny jazyk, veď len dokonalou znalosťou slovenského jazyka im môžu byť poskytnuté rovnaké príležitosti. Otázka však je, aké dôsledky má pre dané menšiny osvojenie si dominantného (pre nich cudzieho jazyka) na materinskej úrovni? Jedným z dôsledkov totiž je, že okolo 20% maďarských detí navštevuje dnes slovenské školy.[17]

Zatiaľ čo menšiny majú povinnosť si dokonale osvojiť štátny jazyk, vačšinový (slovenský) národ ostáva jednojazyčný (platí to aj v prípade tých Slovákov, ktorí žijú v regiónoch s prevahou maďarského obyvateľstva). Dôsledkom toho môže daný menšinový jazyk ďalej strácať svoju prestíž a byť znehodnotený, práve z tohto dôvodu mnohí maďarskí občania považujú dvojjazyčnosť za zdroj nebezpečenstva a priamu cestu k jazykovej výmene.[18]

Reálna hrozba sa pre daný jazyk začína vtedy, ak sa jeho demografické, geografické, spoločenské, politické atď. prostredie tak zmení, že sa pritom stratí jeho skutočná komunikačná (trhová) hodnota. Čoraz viac analýz zdôrazňuje, že v prípade výberu jazyka u menšín dominuje to racionálne ekonomické hľadisko, pri ktorom osoby užívajúce daný jazyk vnímajú skutočné „výhody” prechodu na vačšinový „modernejší” jazyk.[19]

Odborníci tvrdia, že na to, aby sa dvojjazyčnosť mohla trvalo presadiť je nutné, aby bol zabezpečený tzv. systém bilingvizmu s dominanciou daného menšinového jazyka. Práve vtedy je totiž najmenšia šanca na to, aby došlo k jazykovej výmene u daných menšín vyústiacej do jednojazyčnosti.[20]

Preložené z originálu: Anita Radi: Quo vadis, felvidéki magyarság? (IN: Magyar7, 2018/49.)

https://ma7.sk/kozelet/aktualis/quo-vadis-felvideki-magyarsag

[1] ŐRY a kol. autorov (2014).

[2] VANČONÉ KREMMER (2011).

[3] Prirodzený úbytok obyvateľstva tvorí 25,5%, skrytá migrácia 4,7%, podiel Maďarov (ľudí maďarskej národnosti) zo skupiny tých, ktorí  nepriznali národnosť 9,5%.

[4] GYURGYÍK (2011).

[5] GYURGYÍK (2011).

[6] VANČONÉ KREMMER (2011).

[7] ŐRY a kol. autorov (2014).

[8] MAY (2001).

[9] ŐRY a kol. autorov (2014).

[10] ŐRY a kol. autorov (2014).

[11] VANČONÉ KREMMER (2011).

[12] CSERESNYÉSI (2004).

[13] VANČONÉ KREMMER (2011).

[14] VANČONÉ KREMMER (2011).

[15] BARTHA (2003).

[16] BARTHA (2003).

[17] www. nemzetpolitika.gov.hu; www.uips.sk.

[18] VANČONÉ KREMMER (2011), PUSKAS (2000).

[19] BARTHA (2003).

[20] BARTHA (2003).