Tanečník a boxér

h357is7l

„Súperi, traste sa, som tu!” – odkázal Tamás Kovács, čiže Tomi Kid, svetu boxu, keď sa narodil malý Kristián. Potrebujeme dorast, lebo otecko sa dal na tanec…

(Rozhovor bol uverejnený v novembri 2011 – pozn. red.)

V piatok už pozbudzoval svojich kolegov v súťaži Let’s Dance s hrdosťou trojnásobného otca. Vo februári, keď získal titul Európskeho majstra svetovej organizácie WBO v kategórii poloťažká váha, mu drukovala celá Galanta a všetci, ktorí majú radi bitku. S nadaným boxerom, ktorý za svojej kariéry ešte nikdy neprehral, má za sebou 19 víťazstiev, z toho 13 k. o., sa odvtedy udialo všeličo dobré i zlé. Ale fantastický malý človiečik a udalosti posledných týždňov mu pomohli zabudnúť na nepríjemnosti a smutné udalosti.

Nemal som vo februári boxovať. Dva týždne pred zápasom som sa rozviedol so svojou manželkou a bolo to pre mňa veľmi ťažké. Máme dve deti, ktoré si to tiež vytrpeli. Týždeň pred zápasom zastrelili jedného môjho priateľa. Cítil som sa tak zle, ako nikdy predtým, nenávidel som svojho súpera, ako keby on mohol za to všetko, čo sa mi stalo. Toto sa mi zatiaľ nikdy nestalo.

Naozaj nie, veď Tomiho považujú v ringu za džentlmena.

Aj ním som, ale vtedy som veru nebol. Bol som nahnevaný naňho, lebo faultoval, kričal som, ako keby som chcel, aby som dostal k. o. Dostal som toľko úderov do hlavy, ako ešte nikdy. Po zápase som sa zložil v šatni, dostal som sa do nemocnice a ďalšie dva mesiace si nepamätám. Strašne veľa som sa trápil, ani v noci som nemohol spať, tak ma bolela hlava, že som sa v noci zobudil s revom. Veľmi mi chýbali deti. Myslel som si, že sa vo mne niečo zlomilo a zbláznim sa. O dva mesiace som zašiel za športovým psychológom a on mi povedal, že to neboli následky otrasu mozgu, ale úplná vyčerpanosť. Stalo sa napríklad, že som telefonoval so svojím otcom a súčasne som sa opýtal svojej partnerky Dominiky, kde mám mobil. Alebo som sa vybral do mesta a nevedel som si spomenúť, kam som sa chystal.

Ale potom vás nejaký zázrak vrátil do života…

Našli sa takí, ktorí hovorili, že zápas bol kúpený a Tomi je nafúkanec, ja som si to bral k srdcu. Nikoho som neurazil. Potom som si pozrel svoj zápas, veľa sme sa rozprávali s Dominikou, ktorá mi veľmi pomáhala. Mal som problém aj s tým, ako mám povedať deťom, že budú mať malého súrodenca, bál som sa, aby ešte viac netrpeli, bál som sa, ale, chvalabohu, zobrali to dobre.

Kristián je váš syn z druhého manželstva, prvorodený syn Tomi z prvého manželstva má sedem rokov, dcérka Virág deväť. Po narodení Kristiána ste odkázali svetu „traste sa, súperi, som tu“, čo môžeme považovať za gesto hrdého otca. Aj pri prvých ste mali pocit, že vaše deti pôjdu vo vašich šľapajach?

Veľmi by som chcel, aby moji synovia boxovali, síce sa o nich budem veľmi báť a už teraz sa trasiem, čo na to povedia ich mamy. Ale budem spokojný aj vtedy, keď môj syn bude hrať futbal, budem ho podporovať, len aby to robil dobre. Tomi teraz začal hrať tenis. Trochu som bol z toho smutný, že mi radšej nepovedal: „Oci, poďme boxovať,“ lebo už je vo veku, že by s tým mohol začať, ale vybral si tenis.

Nikdy nejavil náznaky toho, že by chcel boxovať?

Občas hovorí, že by chcel, ale inokedy zasa, že radšej nechce, lebo nikdy by nebol doma so svojou rodinou.

Deti sú úprimné, povedia, čo cítia…

On videl, že aj keď som bol doma, dopoludnia som bol na tréningu, popoludní som tiež išiel preč, ale to je pri každom športe takto. Je malý ešte na to, aby pochopil, aké obete musí prinášať športovec.

Ak si niektorý z vašich synov vyberie box, pokračoval by v tradícii, lebo ste členom naozajstnej boxovej dynastie. Váš otec, Pál Kovács, je viacnásobným majstrom Československa, počas svojej kariéry získal množstvo ocenení na medzinárodných súťažiach. A váš brat, ktorý síce priskoro prestal so športovaním, tiež získal titul majstra Slovenska.

Mojím vzorom je otec. Od útleho detstva som s ním chodil na tréningy, bol som na jeho zápasoch, bolo samozrejmosťou, že aj zo mňa sa stane boxer. Hral som aj futbal, ale nebavilo ma to.

Nezabudnime ani na vašu dcérku Virág. Ona nemôže pokračovať v tradícii? Na londýnskych olympijských hrách bude zaradený aj ženský box.

Mne sa veľmi nepáči ženský box, žena má zostať ženou a byť nežnou. Virág je veľmi šikovná a vždy mi hovorí: „Ocino, neboj sa, ja ochránim Kristiána, lebo ochraňujem aj Tomiho.“ Ona sa ubráni sama. Dobre sa učí, je veľmi živá a je veľká herečka, je výborná v športe, pekne hrá na klavíri a dobre tancuje. Pripravili sme videoklip s názvom KO Box verzus Let’s Dance a Virág pomáhala naplánovať choreografiu.

Ste síce boxer poloťažkej váhy, ale na pohľad nevyzeráte ako nejaký obor, skôr ako tenký chlapec. Ako malý ste boli asi tiež podobný a museli ste sa aj vedieť brániť. To vám asi nerobilo problémy, hoci ľudia, ktorí sa venujú bojovým športom, v civile nie sú bitkári.

Ani ja nie som, nikdy som nebol. Ak niekto provokoval, vrátil som mu to, ale ja sám som neprovokoval. Mimochodom, je to moja prirodzená hmotnosť, ktorá mi vyhovuje, nemusím držať diétu. V mladosti  som bol tenký, svalnatý chlapec, boxoval som medzi 63,5 a 67 kíl, potom 71 a 75-ben, neskôr v 81.

Ako sa boxer, ktorý je celý svoj život v ringu, dostane do tanečnej súťaže?

Oslovili ma z televízie Markíza, keď štartovala nová séria programu Let’s Dance, a ja som povedal áno. Nielen preto, že by som chcel byť na výslní.

Ale je v tom aj to, ako keď vstúpite do ringu. Je to zaujímavé skôr z toho hľadiska, že napriek tomu, že v roku 2009 ste sa stali majstrom sveta (aj keď ste tento titul vrátili), zďaleka ste neboli taký populárny ako v tanečnej súťaži na obrazovke.

Box ani zďaleka nemá takú reklamu ako tanečná súťaž. Keby som sa nevenoval boxu, ešte menej ľudí by o mne vedelo. Tým, že som sa snažil postupne vybudovať svoju kariéru, začali si ma všímať. V Maďarsku je situácia úplne iná. Tam vždy boli ťahúni. V roku 2004, keď sa mi narodil syn Tomi, trénoval som ako amatér v Budapešti s Jánosom Nagyom, prezývaným lámač kostí, u uja Csabu Kleina.

O olympiáde ste nikdy nesnívali?

Ako amatér som nebral tieto veci tak vážne, pracoval som ako detektívny dôstojník a popri tom som nemohol toľko trénovať ako teraz. Tri tréningy týždenne na to nestačili. Navyše, v Galante práve vtedy zaniklo boxovanie, musel som prejsť do Komárna k ujovi Gyurimu Győrfimu. Do roku 2005 som sa bil tam, potom som prešiel do Nitry, a odtiaľ som prestúpil v roku 2008 k profesionálnym boxerom. Tak som sa dostal do Gladiátora v Györi a so Zolim Nagyom sme sa dostali k titulu majstra sveta. Tieto tréningy ma obrali o veľmi veľa času, vtedy sme trénovali už denne. Ráno som nasadol do auta, smer Györ, večer naspäť. Stálo to aj veľmi veľa peňazí. U nás, v galantskom klube, trénujú chlapci už podľa individuálneho plánu.

Aj ten, kto nerozumie pravidlám boxu, vidí, že v ringu musí boxer veľa „tancovať“, napríklad cez dvanásť kôl za zápas, ktorý ste odviedli proti Samsonovi Onyangovi z Kene. Ale tento tanec a ten druhý nie sú totožné.

V súťaži Let’s Dance boli moje prvé skúšky katastrofálne. Ako boxer vždy musím mať bradu dole, plecia spustené dopredu, som zhrbený, nemám pekné priame držanie tela. Neustále mi opakovali: „Vystri sa, zdvihni hlavu.“ Keď sa mi to konečne podarilo, pocítil som také svaly, o ktorých som ani nevedel, že existujú. Kvôli súťaži som sa veľa naťahoval, pretože moje svaly sú veru skrátené.

To vám neprekáža v boxovaní?

Nie, skôr naopak, môže mi to pomôcť. Ale vráťme sa k tancu. Som aktívny športovec, páčili sa mi tréningy, zaujímalo ma to, lebo som chcel zo seba vydať maximum. Mám aj dobrý sluch, ani s rytmom som nemal problémy. Denne sme trénovali tri hodiny, nahrali sme na kameru  kroky a keď už moja tanečná partnerka Miška odišla domov, ja som ešte zostal. Stalo sa aj to, že po pondelňajšom tréningu boxu som nacvičoval tanečné kroky, aby som popoludní prekvapil Mišku. Pre mňa bola súťaž veľkou výzvou, či viem niečo ponúknuť divákom, alebo budem ako kus dreva, ktorý sa len potkýna na parkete. Ducha súťaženia som mal v sebe aj tu. Druhá vec, ktorú mi otec povedal, bola, že niekoho zmeniť je oveľa ťažšie, než ho naučiť od začiatkov. Aj pre mňa bolo veľmi ťažké prejsť na úplne iné pohyby.

Vedeli ste predtým tancovať?

Nemal som s tým problém, pred stužkovou sme chodili na tanečnú prípravu a vtedy sme sa naučili základné tance. Niečo som teda vedel a s mojou bývalou manželkou sme pravidelne chodili na plesy. Klári mi na začiatku ukázala kroky a potom sme už tancovali. Aj teraz sa už nemôžem dočkať, aby sme mohli ísť s Dominikou na tancovačku.…

Text: Klára Urbán, preklad: Liliana Bolemant, foto: archív

Vasárnap, 2.11. 2011.