Z Imeľa do maďarskej reprezentácie

Kovacsicz2

Mónika Kovacsicz a Szandra Zácsik. Kariéra oboch hviezd maďarskej hádzanárskej reprezentácie a budapeštianskeho klubu Ferencváros sa začala na južnom Slovensku. Mónika a Szandra sa síce narodili v Komárne, ale ich korene siahajú do dvojtisícovej obce v komárňanskom okrese – Imeľa.

Mónika

28-ročná Mónika a o šesť a pol roka mladšia Szandra odštartovali svoju kariéru v družstve obce Nesvady. „Základnej škole v Imeli ponúkol nesvadský hádzanársky tím možnosť: v prípade dostatočného záujmu sme mohli začať chodiť na tréningy,“ spomína Mónika, pričom sa snaží pacifikovať svojho psíka, ktorý by sa tiež rád zapojil do rozhovoru. Doma návrh prediskutovala s rodičmi, ktorí nemali námietky, iba jedinú podmienku: s hádzanou má začať iba vtedy, ak to myslí naozaj vážne. Osemročné dievčatko samozrejme nadšene pritakávalo. Iný šport v obci nebol dostupný, ak nepočítame behanie, skok do diaľky a do výšky v škole. Keďže Mónika bola vždy „taká malá šikulka“, hádzaná sa jej zapáčila napriek tomu, že so svojou 170-centimetrovou výškou a 64 kilami má ďaleko od robustnej postavy a hádzaná nie je vyslovene športom pre jemné dámy. Skúsená hádzanárka však zastáva názor, že kto má strach, nemá čo hľadať na ihrisku.

Od roku 1994 hrala v nesvadskom dorasteneckom družstve pod trénerskou taktovkou Márie Nagy, pričom sa sem-tam mihla aj medzi dospelými a akoby mimochodom sa dostala aj do juniorskej reprezentácie. Po skončení základnej školy ju prijali na strednú zdravotnícku školu v Nových Zámkoch, ale strávila tam iba rok – talentované pravé krídlo podpísalo zmluvu s družstvom Békešskej Čaby, župného sídla v juhovýchodnom cípe Maďarska, kde zostala až do maturity. Nasledovali štyri roky v Győri, potom prestúpila do družstva Ferencváros (FTC), fanúšikmi prezývaného ako „Fradi“. Koncom sezóny 2007/2008 sa stala posilou dánskeho Viborgu, až kým sa predvlani nevrátila k budapeštianskym zeleno-bielym.

„Najlepšie dva roky boli v Dánsku: s Viborgom sme získali majstrovský titul a vyhrali sme aj Ligu majstrov.“ Naučila sa dánsky; ako tvrdí, zahraniční hráči to mali povinné. „Nebolo to ľahké. Dvakrát do týždňa sme chodili na jazykový kurz, ale mala som šťastie, okolie ma podporovalo. Značne mi pomohla aj slovenčina, veď som bola schopná komunikovať so Srbkou Bojanou Popovič, ktorá mi prekladala všetko, čomu som nerozumela. Dánčinu som ešte nezabudla, dodnes mám s niektorými bývalými spoluhráčkami živé kontakty. Život vo Viborgu sa mi páčil: bol tam pokoj, ľudia sa nikam nehnali a každý sa snažil pomáhať druhému.“

Za mimoriadne dôležitý moment a najväčší úspech svojej kariéry považuje bronzovú medailu z majstrovstiev sveta z roku 2005 (bol to Mónikin prvý rok v maďarskej reprezentácii) a štvrté miesto na olympiáde v Pekingu. Veľmi však ľutuje, že sa maďarská ženská reprezentácia tohtoročných londýnskych hier nezúčastní, veď Dánsko opustila práve kvôli olympiáde, mysliac si, že doma bude viditeľnejšia, ľahšie sa dostane do národného tímu. A to sa jej aj podarilo, veď hneď prvý rok po návrate do Maďarska sa stala najlepšou strelkyňou. „Samozrejme tu zohráva úlohu aj šťastie; podstatné však nie je, koľko gólov dám ja, ale aby sa darilo družstvu. Mónika je právom hrdá aj na získanie trofeje Ligy majstrov s Viborgom v roku 2009 a na minuloročné víťazstvo na PVP vo farbách klubu Ferencváros. Titul obhájila aj tento rok, keď na odvetnom zápase finále zdolala s FTC svoj bývalý klub Viborg na ihrisku súpera. Ďalším trúfalým plánom bolo získanie aspoň striebornej medaily na majstrovstvách, aby sa mohli zúčastniť kvalifikačných zápasov Ligy majstrov.

Napriek svojmu nabitému programu – tréningy, zápasy, reprezentácia – neustále pendluje medzi Žitným ostrovom a Budapešťou. Žijú tu nielen Mónikini rodičia, ale i jej priateľ, bývalý kajakár Zoltán Szabó, dvojča majstra sveta Attilu Szabóa. Zoltán je častým hosťom Mónikiných zápasov – nie je to teda klasický vzťah na diaľku. Tento fakt potvrdzuje aj hádzanárkin výrok: „Ak sa nedostanem domov na víkend, príde Zoltán za mnou.“

Szandra

Mónikin príklad bol silnou motiváciou pre mladšiu Szandru. Skúsenejšia hráčka síce nemala možnosť, aby pomáhala v rozbehnutí profesionálnej kariéry svojej sesternice, ale podľa jej názoru to ani nebolo potrebné, veď Szandra je mimoriadne talentovaná.  183-centimetrov vysoká spojka sa dala na tento šport viac-menej náhodou – kamarátka začala hrať hádzanú, ona ju odprevadila na tréning a zapáčilo sa jej to… Prvých sedem rokov strávila na ihriskách v nesvadských farbách, až kým v roku 2004 nepodpísala zmluvu s klubom maďarského Vacova a o dva roky s budapeštianskym FTC. V roku 2009 sa stala hráčkou RK Krim Ľubľana a v tom istom roku ju pozvali aj do maďarskej reprezentácie. Nostrifikácia však v Szandrinom prípade neprebiehala hladko: od Európskej hádzanárskej federácie dostala zákaz s odôvodnením, že má naraz dve zmluvy. Situácia sa však objasnila a Szandra si konečne mohla obliecť reprezentačný dres. V slovinskom klube strávila iba jedinú sezónu, predvlani sa vrátila do družstva FTC-Rail Cargo Hungaria.

„Príčina môjho rozhodnutia bola jednoduchá: v tomto klube sa cítim najlepšie. Spoluhráčky sú mladé, ale to je iba jeden z početných dôvodov. Ďalším je napríklad, že tu som sa toho naučila najviac.“ V čase podpísania zmluvy s FTC viedol družstvo András Németh. Szandra sa od neho už počas prvého roka naučila veľmi veľa, vďaka čomu sa z nej stáva čoraz serióznejšia hráčka, i keď sotva dovŕšila 22 rokov. „Veľa športovcov tvrdí, že kvôli športu prišli o detstvo, ja však nič také nepociťujem. Hádzaná ma neuveriteľne obohatila, dostala som sa na mnohé miesta v Európe. Mala som oveľa hodnotnejšie, pestrejšie detstvo ako ostatní školáci.“ Szandra sa, ak len môže, zastaví na skok doma. Samozrejme sa to vždy nepodarí – v čase nášho rozhovoru čaká práve rodičov do Budapešti. Prídu jej fandiť na zápas. S mladším bratom sa stretáva zriedkavejšie, keďže aj on športuje; hrá futbal za Imeľ.

Szandra svoj najväčší úspech dosiahla ako dorastenka. Bola ňou strieborná medaila maďarskej reprezentácie na ME juniorov v roku 2009. Ľutovala iba, že sa družstvo nedostalo na olympiádu, veď ešte nikdy nezažila zázračnú atmosféru olympijských hier. Sústredila sa teda na to, aby s domovským klubom Fradi obhájila víťazstvo PVP. Najdôležitejšie je však, aby zostala zdravá, veď napriek mladému veku si už „užila“ hodne zranení. Predvlani sa podrobila operácii pleca (odtrhnutá chrupka sa musela pripevniť skrutkami); tento zákrok znamenal osemmesačnú nútenú pauzu. Minulý september ju trápili bolesti v oblasti krížov, ale prekonala už aj pretrhnutie Achillovej šľachy.

Čo iného by sme na záver mohli popriať mladej, talentovanej hádzanárke, než aby sa jej splnili aj tie najtrúfalejšie sny a aby sme o nej ešte veľa počuli – takisto ako o sesternici Mónike.

Text: Klára Urbán

Preklad: Tünde Mészáros

Foto: archív