Hudbou pre porozumenie medzi národmi

Béla Bartók

Béla Bartók patrí medzi najuznávanejších hudobných skladateľov tzv. vážnej hudby v 20. storočí. Jeho Allegro barbaro, Concerto, Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu, Klavírny koncert, Divertimento, Tanečná suita, či džezom inšpirované Kontrasty priniesli na koncertné pódiá a do nahrávacích štúdií úplne nové, dovtedy neslýchané zvuky, nálady, rytmické a harmonické riešenia, ovplyvnené okrem moderných kompozičných techník aj autentickou ľudovou hudbou.

Obrovský význam Bartókovej tvorby pre náš stredoeurópsky región však spočíva najmä v jeho neutíchajúcom úsilí spájať prostredníctvom hudby národy. Po krátkom „veľkomaďarskom“ období koncom 19. storočia, sústredil značnú časť svojej energie na zber, výskum a vydávanie maďarských, slovenských, rumunských a rusínskych ľudových piesní. Zozbieral, zapísal a nahral ich na fonogram tisíce. Jeho zbierka slovenských ľudových piesní (Tót népdalok) obsahuje vyše 3000 položiek a je doteraz najucelenejšou kolekciou ľudových melódií slovenského národa. Bartók väčšiu, spracovanú časť tejto zbierky odovzdal ešte roku 1923 Matici slovenskej, avšak až po spoločenských zmenách v roku 1989 slovenský štát Bartókovo dedičstvo začal serióznejšie považovať aj za svoje bohatstvo. Napriek tomu, kompletné vydanie zbierky doteraz na Slovensku nevyšlo. Medzitým, v roku 2011 bola v Budapešti zverejnená druhá, dovtedy nespracovaná časť Bartókových zápiskov, ktorá nebola obsiahnutá v materiáli odovzdanom Matici.

V ostatnom čase sa u nás opätovne rozvírila diskusia okolo národnosti niektorých významných umelcov, ktorí sa narodili ešte v bývalom Uhorsku. Týka sa to medzi inými aj Bélu Bartóka. Bartóka v Maďarsku jednoznačne označujú za maďarského skladateľa. On ním naozaj aj bol, lebo sa zaň považoval. Jeho etnický pôvod však nebol čisto maďarský, ako to ostatne bolo príznačné pre značnú časť uhorskej intelektuálnej elity 18., či 19. storočia. Medzi jeho predkami sa nachádzajú uhorskí Nemci aj Slovania. Bartókov otec bol Maďar, matka, Paula Voit, pochádzala z Prešporku (Bratislavy), avšak pôvodom bola z Turčianskeho Sv. Martina. Z toho niektorí slovenskí autori vyvodzujú, že bola Slovenka. Čiže robia tú istú chybu, ako mnohí Maďari: kto pochádza z územia Slovenska, je automaticky Slovák, či Slovenka. Paula Voit však bola Nemka, a Bartókov materinský jazyk bol nemecký. Po smrti otca sa s matkou v roku 1894 presťahoval do Prešporka, kde žil 6 rokov.

Bartókov význam pre Slovákov je v odkrytí bohatstva ich vlastnej ľudovej tvorby, ktorú im skladateľ ponúkol na podnose. Ďalší obrovský Bartókov prínos je v poukázaní na to, ako sa slovenská a maďarská ľudová pieseň počas histórie vzájomne ovplyvňovali, a teda ako sú si tieto dve kultúry, napriek rozdielnym koreňom, navzájom blízke. Vo svojej veľkej štúdii z roku 1935 s názvom Naša ľudová hudba a ľudová hudba susedných národov (Népzenénkés a szomszéd népek népzenéje) názorne dokumentuje tento vzťah. Podľa neho približne 25 až 30% maďarskej ľudovej piesňovej tvorby má slovenský pôvod, a naopak, približne 25 až 30% slovenskej tvorby má maďarský pôvod.  Štúdia dáva odpoveď aj na otázku, akého pôvodu je melódiasúčasnej slovenskej štátnej hymny, ktorá má aj maďarskú verziu. (Takáto debata pred časom dosť rozvírila hladina na maďarských portáloch.) Podľa Bartóka je pôvod piesne jednoznačne slovenský.

Veľký záujem Bélu Bartóka o kultúru všetkých národov strednej Európy a časté stretávanie bežných vidieckych ľudí pri zbere piesní zrejme tiež prispeli k formovaniu jeho humanistických postojov. Odmietal sovietsky i nacistický režim a v roku 1940 „šialenú“ Európu opustil. Zomrel v New Yorku tesne po skončení II. svetovej vojny.