Mali by sme sa dôsledne hlásiť k svojej identite

vadkertykniha

Katalin Vadkerty: Vnútorná sila, pomocou ktorej Maďari dokázali zachovať svoju národnú identitu a dôstojnosť v rokoch, keď boli zbavení štátneho občianstva, na Slovensku ešte nie je spracovaná.

Nie je ničím neobvyklým, keď historik alebo historička napíše vedeckú trilógiu, v ktorej zhrnie výsledky svojich výskumov. Je však neobvyklé, ak to urobí „až“ na dôchodku. Názvy trojice kníh znejú: Reslovakizácia; Deportácie; Vnútorné presídľovania a výmena obyvateľov.

Je obdivuhodné aj to, s akým záujmom a úsudkom sleduje táto osemdesiattriročná dáma aktuálne politické dianie. S Katalin Vadkerty sme sa zhovárali o živote v jej byte v Nových Zámkoch. Ale aj o tom, či sa podarilo ulapiť, uchytiť strácajúcu sa minulosť a čo je ešte dôležitejšie, či a ako môžeme pokaziť svoju budúcnosť.

Dovoľte mi, aby som začal osobnou otázkou: Čo je tajomstvom vašej dobrej nálady? Pri každom stretnutí, dokonca pri každom telefonickom rozhovore, z vás žiari pozitívna energia!

Čo na to mám povedať? Môj optimizmus je asi rodinným dedičstvom, je výsledkom tej bezhraničnej lásky, ktorú som ako dieťa dostávala nielen od svojich rodičov, ale aj od celého príbuzenstva. Od rodiny Czuczorovej, Benczeovej, Vadkertyovej, Štefanikovej, táto posledná bola našou slovenskou vetvou. Boli sme rôzni, ale keď sme sa stretli, vždy sme si rozumeli, dokázali sme vytvoriť harmonickú atmosféru.

Hovoríme o dobrej nálade, o zdedenom optimizme, ale roky druhej svetovej vojny, ktoré ste strávili v Leviciach, asi neboli také bezstarostné.

Vojna naozaj nebola veselým obdobím. Keď si však spomeniem na máj 1945, tak musím povedať, že hoci patrím medzi dlhovekých ľudí, nemám veľa pekných spomienok. Vtedy, toho deviateho a desiateho mája, bolo všetko také prekrásne! Nielen príroda nádherne hýrila, zvony zvonili počas celej jednej hodiny, aby všetkým oznámili, že je koniec vojny. V Leviciach sa ľudia objímali, bozkávali, nebolo vtedy zaujímavé, kto je Maďar a kto Slovák. Žiaľ, ledva uplynulo pár týždňov a nebo akoby sa zatiahlo. Jedného vyhodili, druhý sa dostal do problémov, ľudia boli zneistení, čoraz menej bolo tých, s ktorými sa dalo porozprávať, ktorí by sa obrátili na druhého dobrým slovom.

Vtedy ste mali šestnásť rokov, ako ste prežívali tú náhlu zmenu? Nadvládu nacionalizmu, zlomyseľnosti, prevracania kabátov?

Či ma táto náhla zmena prekvapila, už si nepamätám. Pamätám si však ten úžas, keď som videla, že medzi dvoj- a troj-člennými oddielmi v rovnošatách pozostávajúcich z bývalých vojakov, žandárov, gardistov sa našlo aj také komando, v ktorom jeden z našich blízkych ľudí, mladý maďarský chalan, chodil s nimi so zbraňou v ruke po domoch! Znova prišli na nás veľmi ťažké časy, preto som veľmi vďačná osudu, že po tom veľkom počte neľahkých rokov som sa dožila toho, v čo som nikdy nedúfala. V sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia by mi ani vo sne nenapadlo, že po novembri ’89 budem mať možnosť dôveryhodne spracovať históriu rokov bez vlasti, bez občianstva, rokov 1945 – 1948. Predtým ako historička Slovenskej akadémie vied som tiež napísala niekoľko serióznych štúdií, ale keď som v nich chcela vysloviť pravdu, musela som písať nepriamo, okľukami, ale aj tak ma niekoľkokrát upozornili.

Vy ste konzekventná osoba, rada ukazujete veci také, aké sú vo svojej podstate a celistvosti. Vidím to správne?

Áno. Rada skúmam veci v súvislostiach regiónu, krajiny alebo strednej Európy, aby som získala čo najlepší prehľad a nadhľad. A v rámci týchto vedomostí skúmam skutočnosti a idem do hĺbok.

Neurazím vás, keď poviem, že Katalin Vadkerty bola „poslaná“ do dôchodku predčasne?

Pretože som neposlúchala. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia som pôsobila na viacerých miestach. Napríklad tam, kde boli prítomní aj opoziční členovia okolo Csemadoku. Pracovala som ako členka, neskôr ako predsedníčka odbornej komisie histórie a vlastivedy. Toto sa stalo tŕňom v oku niektorým členom vedenia Slovenskej akadémie vied. Možno by sa upokojili, keby som napísala históriu Maďarov v Československu po roku 1918, samozrejme, tak, ako to vyžadovala komunistická strana a vláda. Ja som sa vyhovorila na to, že som sa politickou históriou nezaoberala, žiadala som o čas, ale mala som už také predtuchy, že z toho bude predčasný dôchodok. Keď si ma vedenie ústavu zavolalo na jeseň v roku 1986 na koberec, už som márne argumentovala výsledkami svojich predchádzajúcich prác, obvinilo ma z ničnerobenia. Vidiac emocionálnu zaujatosť a nasrdenosť vedenia, schválne som nebuchla dverami a odišla som bez pozdravenia. Pamätám si aj to, že som mala na sebe sivý kostým. Na ďalší rok na jar som odišla s tým, že som bola uznávaná svojimi vedeckými štúdiami z hospodárskej histórie. A cítila som aj obrovskú úľavu, lebo som sa nechcela zaoberať politickou históriou a socialistickým dejepisectvom.

V tých prvých slobodných, dôchodcovských mesiacoch ste ako historička dlho hľadali svoje miesto?

Nie. Na jeseň roku 1987 som bola v Budapešti a v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied som sa stretla s Ferencom Glatzom (vtedajším predsedom Maďarskej akadémie vied), ktorý bol veľmi prekvapený, že som sa tam objavila ako súkromná osoba. Hneď mi ponúkol prácu s mesačným vedeckým štipendiom. Vtedy som sa stretla s otázkami reformy pôdy na Slovensku v období po roku 1918, ktorá sa týkala maďarských a nemeckých majetkov nad 500 hektárov. Toto bolo jedným zo základných východiskových bodov mojej výskumnej práce neskôr, po roku 1989. A práve preto som vedela rýchlo odpovedať na otázku Lászlóa Végha, ktorý mi zavolal v zime 1991, aby som pomohla v práci maďarských poslancov vo vtedajšom pražskom parlamente: onoho času koľko pôdy zobrali Maďarom na Slovensku?

Prečo vznikla ako prvá z vašej trilógie práve kniha o reslovakizácii?

Lebo táto téma bola najlepšie systematizovaná v archívoch a práve preto najjednoduchšie skúmateľná. Dokumentáciu deportácie, vnútorného presídľovania a výmeny obyvateľstva som musela najprv vypátrať, pretože nebola systematicky ukladaná. Avšak téma ma už vtedy, našťastie, nepustila.

Ako vidíte, vaše knihy uzatvárajú alebo skôr otvárajú dané obdobie?

Neuzatvárajú. Je tu napríklad vnútorný odpor Maďarov na Slovensku v období bez vlasti, bez domova a bezprávia. Táto téma je celkovo neprebádaná, napriek tomu, že si zaslúži čo najrýchlejšie objektívne zhrnutie. Skoro úplne sa zabudlo napríklad na skupinu odboja vysokoškolákov, činnosť Lászlóa Aranya, rôzne aktivity ľudí v obciach južného Slovenska, mechanizmy činnosti vojenských a policajných veliteľstiev, na rozhodnutia miestnych orgánov a na veľa ďalších momentov. Ja som sa už nemohla zaoberať týmito otázkami, lebo ma úplne upútali vlastné výskumné témy. Ale dúfam, že v tom bude pokračovať mladšia generácia historikov. Jej členovia môžu skúmať nepoznané momenty správanie sa maďarskej spoločnosti po roku 1945 v jednotlivých regiónoch, obciach, atď.

Aké vnútorné pohnútky musí mať historik na to, aby bol objektívny?

Jedinou, a nezameniteľnou podmienkou objektivity historika je ľudská čestnosť. Môžem napísať, alebo pred verejnosťou vysloviť jedine to, čo je obsahom archívov. Zároveň sa nemôžem starať o to, či mi tento môj postoj prinesie slávu, alebo finančné výhody. Som presvedčená o tom, že ak je človek ako historik čestný, skôr či neskôr sa mu dostane uznania. Treba si však na to počkať. A dnešní mladí sú veľmi netrpezliví.

Dovolíte zmenu témy? Ako vnímate stratu materinského jazyka a ubúdanie počtu Maďarov na Slovensku?

Tento jav je oveľa zložitejší, než by sme ho mohli vysvetliť jednou myšlienkou. Asimilácia totiž nie je výmyslom dnešných dní a musíme priznať aj to, že aj my Maďari sme v tom boli činnými v rámci historického Maďarska. A nie raz. Vtedy to však bol proces odohrávajúci sa za úplne iných podmienok a nie taký fatálny, pretože slovenský národ aj po „tisícročnom utláčaní“ zostal ako životaschopný národ na svojom území. Maďari na Slovensku v období bezprávia, keď ich zbavili práva, museli zažiť nevídanú nenávisť a snahu o ich zničenie. A popritom sa agresori snažili o to, aby mohli získať majetok Maďarov.

Ak sa pozrieme späť: Z čoho pramenila nenávisť voči tunajším Maďarom?

Nostalgia za Tisovým tzv. slovenským štátom, ktorý bol podobný fašistickému nemeckému štátu. V tých rokoch si Slováci zvykli na samostatnosť, ktorá im, samozrejme, patrila, no nie za takých nešťastných podmienok, ako sa to uskutočnilo. Je faktom, že za slovenského štátu tu bol pomerne slušný blahobyt, pamätám si, že po nite a vlnu sme chodili z Levíc, ktoré vtedy patrili Maďarsku, na Slovensko, lebo tu mali všetko. V roku 1945 sa však obnovili predchádzajúce hranice Československa a Slovensko stratilo svoju samostatnosť. Znamenalo to oveľa menej autority, pozícií, právomocí ako v období Tisovho režimu. Toto všetko si teda kompenzovala slovenská časť štátu získavaním hospodárskeho majetku južného regiónu, odobratím práv a vyhnaním tam žijúcich Maďarov.

Našťastie, dnes je situácia iná…

Práve preto je v dnešných dňoch urýchľujúca sa asimilácia taká bolestná. Je síce pravda, že Slovensko nie je veľmi veľkodušné v rozšírení menšinových práv, ale je pravda aj to, že my sme za posledných dvadsať rokov nastúpili na cestu vzdania sa identity. Zhrozene počúvam dennodenne, že maďarskí rodičia dávajú svoje deti do slovenských škôl, že starí rodičia sa učia po slovensky, aby sa mohli dohovoriť so svojimi vnukmi. Na každom kroku vidíme, že nie sme schopní zastať sa jednoznačne svojich hodnôt a nepoddať sa asimilácii alebo nevpadnúť do pasce nacionalizmu. Iróniou osudu je aj to, že za socializmu sme dokázali dôslednejšie a jednoznačnejšie bojovať proti asimilácii.

Prečo nie sme schopní postaviť sa za svoju národnú identitu jednoznačne?

Možno preto, že svet okolo nás sa zmenil, stratila sa jedinečnosť organizácie Maďarov na Slovensku – Csemadoku a oslabili sa pozície maďarského vzdelávania na Slovensku. Chýbajú malé miestne združenia, záujmové kluby obyvateľov, ktoré by mohli byť základom maďarskej spoločnosti. Žiaľ, význam týchto okolností nepovažovali za dôležité predstavitelia ani jednej politickej strany. Skôr naopak, podobné úsilie videli vždy ako oslabenie ich politickej pozície. Hoci ani jednu politickú stranu neohrozuje ani jedna nezisková organizácia. Skôr naopak!

Veríme si my Maďari na Slovensku?

Nie dostatočne.

Kto za to môže?

My všetci, ale najviac politické strany. Pretože ich vedúci si neuvedomujú, že tu nejde o uspokojenie ich túžby po moci, o ich ambície, narcizmus, udržanie vlastného vplyvu, ale o to, aby sa namiesto neustáleho boja usilovali o vytýčenie reálnych cieľov a o prijateľné kompromisy. Naši politici nevidia ani to, že spolu s Maďarmi sa na Slovensku stratia aj oni. Mali by bojovať menej v rámci strany, menej rozprávať a viac činiť. Spoločnosti ľudí to dáva vnútornú silu.

Mám to chápať tak, že neziskový sektor je dôležitejší ako hlasná politika?

Politika nech si cení a podáva ďalej to, čo pre ňu sformulovali neziskové organizácie. V dnešných dňoch už nech nám politika neurčuje, ako máme rozmýšľať, pretože to je komunistická tradícia. Keby sme v niečom mali napodobňovať západné krajiny, tak predovšetkým v tom, ako tamojší civilný sektor ovplyvňuje činnosť politických strán.

Text: Péter Miklósi, foto: Tibor Somogyi, preklad: Liliana Bolemant

Új Szó, 5. apríla, 2011.