Najlepší uhorský generál

Artúr Görgei

Ak sa človek podujme na tomto fóre písať o Artúrovi Görgeim, generálovi Kossuthovej revolučnej armády z rokov 1848-49, riskuje protichodné reakcie od slovenských i maďarských čitateľov. Napriek tomu sa posnažíme poukázať na to, prečo by Görgeiho mohli uznávať príslušníci oboch národov.

Artúr Görgey (takáto bola pôvodná podoba jeho mena) sa narodil v roku 1818 v obci Toporec (Toportz) neďaleko Kežmarku. V tom období väčšinu obyvateľov obce tvorili Nemci, sčasti Slováci. Rodina Görgeyovcov bola potomkom saských (nemeckých) prisťahovalcov, ktorí prišli na Spiš v 13. storočí, zaslúžili sa o hospodársky a kultúrny rozvoj tohto územia, dostali od uhorských kráľov šľachtické výsadya postupne sa pomaďarčili.Priezvisko Görgey poukazuje na súvislosť s obcou Hrhov (Görgő, Gorg, Gorgau, prvé zmienky v podobe Gergew, či Gargou), ktorú saskí predkovia dostali do léna od kráľa Ladislava IV. Matka Artúra bola Nemka z Levoče, štúdiá a mladosť prežil vo Viedni a Prahe v nemeckom prostredí, v maďarčine sa zdokonalil až v mladom dospelom veku, keď ho nadchli spoločenské a politické pohyby v Uhorsku. Z tých dôvodov zanechal aj kariéru dôstojníka cisárskej armády, určitý čas sa venoval chemickým výskumom, avšak na volanie rodiny sa tesne pred revolúciou vrátil do Toporca spravovať rodinný majetok.

Dlho tam však nevydržal a začiatkom leta 1848 sa hlásil do služieb uhorskej revolučnej armády. Tam prešiel viacerými funkciami, dostal rozličné poverenia, z ktorých väčšiny sa zhostil úspešne. Jeho hlavné pôsobisko bolo v severnej a severozápadnej časti Uhorska. Postupne sa vďaka svojej húževnatosti, vytrvalosti a odborným schopnostiam prepracoval z hodnosti nadporučíka v zálohe až na pozíciu náčelníka generálneho štábu a ministra obrany revolučnej uhorskej vlády v hodnosti generála. Nakoniec to bol on, na ktorého padla nevďačná úloha položiť zbrane pred velením ruskej armády, ktorú si zavolal na pomoc mladý rakúsky cisár FranzJosef. Görgei sa so svojimi vojakmi ponáhľal na pomoc hlavnému kontingentu uhorského vojska, s ktorým sa mal spojiť pri Arade (dnešné juhozápadné Rumunsko). Prenikal tylom protivníka veľkým severným obchvatom z územia súčasného Slovenska, čo samo osebe bolo veľkolepým vojenským manévrom. Hlavné vojsko však bolo medzitým pri Temešvári porazené, a Görgeimu13. augusta 1849 neostávalo nič iné, len kapitulovať, ak chcel uchrániť svojich vojakov od istej záhuby. Ruské velenie Görgeihoomilostilo, nebol popravený, na rozdiel od ostatných generálov, ktorých Rakúšania popravili v Arade. Dlhé desaťročia bol preto považovaný za zradcu národa. Až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa mu postupne dostalo zaslúženého uznania. Napriek pohnutému životu sa dožil úctyhodných 98 rokov a zomrel až tesne pred skončením 1. svetovej vojny.

Görgeiho by si mohli pripomínať aj Slováci. Nielen preto, že sa narodil pod Tatrami, bol potomkom významného spišského rodu a k Spišu mal celý život vrúcny vzťah. Görgei bol presvedčeným zástancom slobody a nezávislosti, pri svojej práci dôsledne presadzoval odbornosť, svojou vytrvalosťou a vnútornou disciplínou bol vzorom pre svojich kolegov i podriadených,trval na svojich zásadách, ale v rozhodujúcich okamihoch bol schopný aj kompromisov. Bol odporcom „starých časov“, čo vyjadril aj tým, že príponu –y vo svojom mene, označujúcu šľachtický pôvod, si v dospelosti zmenil na obyčajné –i.Görgei je príkladom človeka dokumentujúceho skutočnosť, že v určitých historických obdobiach presadzovanie univerzálnych hodnôt a noriem predchádza boju za partikulárne záujmy. To však neznamená, že presadzovanie legitímnych skupinových záujmov, či už v prípade Slovákov v rokoch 1848-49, alebo Maďarov na Slovensku po roku 1989 je druhoradé, menejcenné, či menej hodnotné. Naopak. Len zo spojenia oboch vzniká harmónia.

Kálmán Petőcz