Prečo sú Slováci zdržanliví pri prejavovaní solidarity s maďarskou menšinou?

temamesiaca

Mnohých príslušníkov maďarskej menšiny trápi, že nenachádzajú u Slovákov väčšie pochopenie a podporu pri presadzovaní vecí, ktoré pritom oni považujú za úplne normálne a prirodzené. Alebo že neprejavujú o aktivity menšinových občianskych a mimovládnych iniciatív hlbší záujem. Podľa nás má tento jav viacero príčin, ale boli by sme radi, keby naši slovenskí priatelia k tejto téme tiež vyjadrili svoj názor. Veľmi by nám to pomohlo pri ďalšej práci.

Mnoho Slovákov a Sloveniek je rezervovaných asi preto, že nie sú si istí a isté, či to, čo Maďari chcú, je naozaj dobré a správne. Táto ich neistota pramení z nedostatku hodnoverných informácií, z nedostatku priamych kontaktov, ako aj z toho, že nerozumejú, o čom sa Maďari medzi sebou rozprávajú. Dokonca je možné, že títo Slováci sú naozaj úprimne presvedčení o tom, že ciele maďarských menšinových organizácií správne nie sú, pritom s Maďarmi ako takými žiaden problém v bežnom živote nemajú. Dlhodobé systémové riešenie spočíva zrejme vo väčšom zahrnutí ľudskoprávnych a interkultúrnych obsahov do učebných osnov, v citlivejšej a obsažnejšej práci médií. Poznáme sa naozaj veľmi málo vzhľadom k tomu, že tu žijeme vedľa seba.Vieme naozaj veľmi málo o tom, ako to v skutočnosti funguje v iných zabehaných demokraciách, alebo máme o tom len skreslené informácie. Prevádzkovanie stránky www.madari.sk je tiež jednou z ciest, ako túto neistotu vyplývajúcu z nízkej informovanosti rozptýliť. Potrebujemevšak k tomu aj vašu pomoc.

Druhú skupinu tvoria asi ľudia, ktorí by solidaritu možno aj vyjadrili, len sa boja. Vyjadrovanie náklonnosti voči Maďarom považujú za nepatričné, boja sa toho, že budú označení za „maďarónov“, že na nich budú kamaráti, rodinní príslušníci, či kolegovia zazerať, dokonca že prídu aj k nejakej ujme (nezískajú grant, zákazku, dostanú „vynadané“ ap.) A žiaľ, musíme povedať, že táto obava je často odôvodnená.
Do tretej skupiny patria osoby, ktoré daná téma vôbec nezaujíma, nevzrušuje, nepodnecuje k žiadnej – ani pozitívnej, ani negatívnej – reakcii. Nepovažujú za potrebné sa jej venovať, majú dosť svojich vlastných záujmov, alebo sú zavalení inými problémami. Tento ich postoj samozrejme treba rešpektovať, i keď záležitosti týkajúce sa občianskeho spolužitia, sociálnej kohézie štátu, výkonu ľudských práv majúv konečnom dôsledku dopad na život každého jednotlivca, čo by si mali uvedomiť aj oni.

Poslednú skupinu asi tvoria osoby, ktoré priamo hlásajú a presadzujú tézu, že Slovensko má byť len štátom Slovákov, že každý, kto tu žije, je buď Slovákom od narodenia, alebo sa musí poslovenčiť, a svoju inakosť by mal prejavovať len doma a v súkromí, najradšej tak, aby tým nikoho nedráždil. Zaujímavosťou typického člena tejto skupiny je to, že rovnaký postoj zaujíma takmer ku všetkým skupinám, ktoré sa nejakým spôsobom odlišujú od „normálu“. Maďarov by posielal za Dunaj, Cigánov do Indie, židov do plynu, Čechov do Prahy, migrantov by vykázal, alebo do krajiny ani nepúšťal, iné zraniteľné skupiny by zatváral do ústavov. Nie je to príliš veľká skupina, ale je dostatočne hlasná k tomu, aby zásadným spôsobom ovplyvňovala verejnú mienku a náladu spoločnosti. To už je však vážna vec, lebo sa týka najhlbších základov demokracie a dodržiavania ľudských práv na Slovensku. S touto skupinou je dialóg asi najťažší, a je večnou dilemou, či je zmysluplné sa doň vôbec púšťať.
A napokon sme tu my sami, Maďari. Tiež si musíme položiť otázku, či sme dostatočne solidárni s inými, čo sú na solidaritu odkázaní, keď už očakávame pochopenie pre naše vlastné potreby a požiadavky. Myslím si, že nie sme. Riešenia na spoločné problémy preto musíme nájsť spolu.