Jednoznačným dôkazom slovansko- a slovensko-maďarského spolužitia sú prevzaté slová. Do maďarského jazyka sa dostali slovanské slová súvisiace so štátnosťou (király, vajda – kráľ, vojvoda), s poľnohospodárstvom, resp. s chovom dobytka (kalász, barázda, széna, gereblye, kasza, bárány, macska, kacsa – klas, brázda, seno, hrable, kosa, baran, mačka, kačka), s kresťanstvom (kereszt, szent, bérmál – kríž, svätý, birmovať), s kalendárom (szerda, csütörtök, péntek – streda, štvrtok, piatok), s rodinným životom (cseléd, unoka, dajka – čeľaď, vnuk, dojka), so zvieratami a rastlinami (bodza, cseresznye, szilva, medve, szarka, pisztráng – baza, čerešňa, slivka, medveď, straka, pstruh), s oblečením (szoknya, gatya, kapca – sukňa, gate, onuca), ktoré sú dôkazom blízkeho maďarsko-slovansko-slovenského spolužitia. Treba ešte dodať, že v prípade niektorých slov, napríklad kresťanských pojmov, mali slovanské jazyky len sprostredkovateľskú funkciu. Vo viacerých prípadoch sa dostali do maďarského jazyka slová z južnoslovanského a západoslovanského prostredia.
Hovoriť možno nielen o maďarských slovách prevzatých zo slovanských jazykov. Aj slovenský jazyk sa značne obohatil slovami z maďarčiny. Tento proces sa posilnil od 12. – 13. storočia, upevnením feudálneho štátu, jeho nová vlna bola pozorovateľná po roku 1526, vďaka migrácii obyvateľstva. Z maďarského jazyka sa do stredovekého slovenského jazyka dostali pojmy spojené so štátnou správou (ališpán, biršagovať – podžupan, pokutovať), so šľachtickým životom (árendáš, čatlos – nájomník, vazal) alebo s mestom (inaš, polgár – sluha, občan). Je však potrebné pripomenúť, že vďaka špecifickému vývoju slovenského jazyka sa len málo slov prevzatých z maďarčiny dostalo z dialektov do modernej alebo literárnej slovenčiny.
