Nie je dvojjazyčnosť v rozpore s európskymi normami?

eurolang

Prax v súvislosti s používaním viacerých jazykov na verejnosti je v európskych krajinách rôzna. Závisí to od početnosti menšín, ich regionálnej koncentrácie, historického vývinu (inak sa posudzujú jazyky imigrantov a inak jazyky „miestnych“, autochtónnych menšín), politickej situácie a od iných faktorov. Vo všeobecnosti by sme však ťažko našli krajinu, kde by dvoj- a viacjazyčnosť nepoznali. Napríklad aj vo Francúzsku, v štáte, ktorý oficiálne existenciu menšín na svojom území stále popiera a žiadne dohovory o ochrane menšín nepodpísal, nájdeme v dvojjazyčných oblastiach (Bretónsko, Alsasko, Baskicko, Korzika) veľa dvojjazyčných tabúľ. Dvojjazyčnosť je teda pre Európu typická a úplne prirodzená.  Čo sa týka európskych medzinárodných dohovorov, tie dvojjazyčnosť nielenže nezakazujú, práve naopak, v rôznych oblastiach života ju vyžadujú. Na rozdiel napríklad od Francúzska má tak Slovensko právnu povinnosť zabezpečiť používanie menšinových jazykov v úradnom styku, na verejných nápisoch alebo vo vysielaní. Za porušenie týchto povinností je Slovensko často kritizované Radou Európy a pre zákon o štátnom jazyku ukazované (spolu s baltickými krajinami) ostatným krajinám ako odstrašujúci príklad protimenšinovej politiky.