Prečo sa Maďari snažia o zavedenie dvojjazyčnosti na južnom Slovensku?

Zavedenie dvojjazyčnosti na južnom Slovensku je už dlhšie obdobie jednou z najznámejších požiadaviek Maďarov. Za posledné roky sa táto požiadavka objavila nielen v programe maďarských politických strán, ale vznikli i viaceré občianske skupiny, ktorých cieľom je upozorniť slovenskú vládu na nevyhnutnosť a dôležitosť dvojjazyčnosti (viac info: Akým spôsobom presadzujú Maďari svoje jazykové práva?). Téma zavedenia dvojjazyčnosti však dodnes naráža na odpor Slovákov, čo pramení predovšetkým z toho, že mnohí nesprávne interpretujú vizuálnu dvojjazyčnosť. Jedná sa o také každodenné omyly, ktoré zabraňujú uplatňovaniu jazykových práv menšiny. Uvádzame niekoľko príkladov:

1. „Štátnym jazykom nášho štátu je slovenčina, na základe čoho niektorí vyžadujú mať aj maďarské nápisy?“
   Táto otázka odznieva často z úst tých, ktorí nesúhlasia a odmietajú zavedenie dvojjazyčnosti. Tí sa mylne domnievajú, že realizácia takej veci akou je dvojjazyčnosť je niečo, čo sa už zaraďuje medzi nadštandardné práva menšín. Popritom používanie materinského jazyka je základným ľudským právom každého človeka. Podľa Ústavy Slovenskej republiky každá menšina má právo používať svoj materinský jazyk v súkromnom živote aj na verejnosti. Tým, že Slovensko prijalo Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov ako aj Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, prijalo aj medzinárodný záväzok k zabezpečeniu a k podpore používania menšinových jazykov. Na základe týchto dohôd realizácia dvojjazyčných nápisov vyplýva aj zo zákona. Občania maďarskej národnosti sú rovnakými občanmi Slovenska ako občania slovenskej národnosti. Zavedenie dvojjazyčnosti teda nie je nadštandardným právom, ktorú im Slováci buď odsúhlasia alebo nie, ale oprávneným nárokom každej menšiny žijúcej na Slovensku.
   V mestách a na dedinách, kde väčšina obyvateľov má maďarskú národnosť, je dvojjazyčnosť tým oprávneným nárokom, ktorý zabezpečuje maďarským občanom kultúrnu pestrosť. Dvojjazyčné nápisy: plagáty, jedálne lístky alebo iba výpis úradných hodín naznačujú, že aj menšiny sú ctené.
2. „Dvojjazyčnosť je drahá a pritom peniaze nie sú!“
   Nie je pravda, že dvojjazyčnosť by bola spojená so zvýšenými nákladmi. Mnoho úspešných podnikov komunikuje dvojjazyčne, lebo im záleží na obsluhe v materinskom jazyku. V prípade veľkopodnikov a štátneho rozpočtu táto čiastka vynaložená na uvedenie dvojjazyčných nápisov je zanedbateľná. Zároveň občania s maďarskou národnosťou sú povinní platiť dane tak isto, ako každý iný občan. Štát teda hospodári aj s daňami občanov maďarskej menšiny, preto Maďari právom očakávajú zákaznícky servis v ich materinskom jazyku.
3. „Dvojjazyčnosť je zbytočnosťou, lebo aj tak vie každý po slovensky.“
   Áno, podľa výskumov väčšina Maďarov žijúcich na Slovensku ovláda oba jazyky (maďarský aj slovenský). Okrem niekoľkých výnimiek, ktoré tvoria väčšinou starší ľudia, nenájde sa taký Maďar, ktorý by mal závažný problém komunikovať v slovenčine. Teda nie je pravdou, že Maďari potrebujú dvojjazyčné nápisy preto, lebo neovládajú štátny jazyk, čiže slovenčinu. Vizuálna dvojjazyčnosť je však o rešpekte, o rovnocennosti a o kultúrnej pestrosti.

Materinský jazyk je pre každého nástrojom nielen pri komunikácii, ale nosí v sebe i kultúru daného národa. Vizuálna dvojjazyčnosť posilňuje národné povedomie a zabezpečuje prežitie maďarskej menšiny. Dvojjazyčnými nápismi by sa mohol dosiahnuť pocit rovnocennosti medzi slovenskou a maďarskou kultúrou, a mohol by sa odstrániť vzájomný pocit oboch národov z utláčania.
Keby maďarský jazyk zmizol z verejnej platformy, stratil by svoju funkciu sprostredkovať maďarskú kultúru a v oku používateľov by sa stal bezcenným. V prípade, ak by k tomu došlo, môže nastať situácia, že Maďari začnú považovať svoj materinský jazyk za druhoradý, v ktorom sa nepatrí prehovoriť a pomaly by zmizol z tohto regiónu aj zo stáročnou kultúrou.