Táto otázka je dosť zložitá, jej spracovanie by zabralo veľa strán, takže tu sa obmedzíme na niekoľko základných vecí. V marci 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia proti polofeudálnym pomerom v krajine. Viedli ju liberálni a konzervatívni poslanci Uhorského snemu, väčšinou etnickí Maďari. Prijali zákony na modernizáciu, liberalizáciu a demokratizáciu krajiny a vymenovali prvú uhorskú vládu zodpovednú snemu. Rýchlo sa dostali do konfliktu s cisárskym dvorom, ktorý nevítal liberálne reformy, a s predstaviteľom národnostných menšín v Uhorsku, keď okrem občianskych a ekonomických reforiem žiadali aj o uznanie svojich národnostných práv. Nenašli však pochopenie u vodcov maďarskej revolúcie, hlavne u Lajosa Kossutha. Predstavitelia národností, vrátane slovenských štúrovcov, sa preto pridali na stranu cisára a postavili sa proti revolúcii.
V porovnaní s inými národnostnými hnutiami, hlavne s Chorvátmi, Srbmi a Rumunmi, sa však Slováci nikdy masovo nepostavili proti Maďarskej revolúcii. Slovenské revolučné vojská získali veľmi málo dobrovoľníkov, oveľa viac Slovákov bojovalo na strane Kossutha ako na strane Štúra. Maďarská revolučná armáda ťažila z podpory miestneho, prevažne slovenského, obyvateľstva aj počas postupu cisárskej armády cez Hornú Zem (Felvidék) koncom roka 1848 a počas revolučnej veľmi úspešnej protiofenzívy na jar 1849.
Dôvody, prečo bol prístup Slovákov k revolúcii odlišný od postoja ostatných početných národností v Uhorsku, sú nad rámec tohto krátkeho článku. Je však určite mýtom, že by sa štúrovci tešili z masovej podpory ľudu a reprezentovali všetkých Slovákov. To na druhej strane nič nemení na tom, že prístup k národnostnej otázke zo strany kossuthovcov je dnes už aj v maďarskej historiografii všeobecne považovaný za chybný.
