Pi, 29. marca 2024.

Asimilácia a identita po roku 1918 v slovensko-maďarskom vzťahu (1. Časť)

István KOLLAI: Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

„Der Pressburger spricht drei Sprachen, aber keine richtig”
(„Bratislavčan rozpráva troma jazykmi, ale ani jedným správne.”)
Verejná mienka z medzivojnového obdobia[1]

„Požehnaná je kolíska, ktorá zo mňa Maďara vykolísala“ [2] – napísal János Arany, maďarský básnik 19. storočia. Citát svedčí o tom, že u Jánosa Aranya sa vytvorilo národné vedomie ako jeden z najdôležitejších prvkov jeho vlastnej identity úplne prirodzene, veď ho dostal ešte „v kolíske“. Táto životná situácia nie je pre každého taká jednoduchá: viacerých za Maďara, resp. za Slováka „vyhojdala/vykolísala“ napríklad škola alebo užšie okolie, prostredie, životná cesta. Videli sme to v kapitolách zaoberajúcich sa prvou polovicou 19. storočia, ako aj obdobím dualizmu. Táto kapitola má ambície analyzovať asimiláciu v slovensko-maďarských vzťahoch v najnovšej dobe, po roku 1918.

Asimilácia spôsobuje v národno uvedomelejšej časti menšinových skupín dlhodobý pocit straty, čo vedie k vyvinutiu obranných reflexov a k nedôvere voči druhému (väčšinovému) národu. Kým v Západnej Európe je to asi ťažko pochopiteľné, v Strednej Európe musel každý národ a etnikum pocítiť v niektorom zo svojich historických období nebezpečenstvo asimilácie a záhuby. Aj samotný pojem „asimilácia“ sa spája s takými citovými postojmi, keď sa starí rodičia nevedia vo vlastnom jazyku porozprávať s vnukom, malý žiak (ešte) nerozumie svojim spolužiakom alebo keď v rodnom meste z roka na rok človek počuje čoraz menej slov vo svojom materinskom jazyku.

Slováci na Dolniakoch

Maďari za Karpatmi: moldavskí Čángovia

Moldavskí Čángovia sú katolícki obyvatelia maďarského pôvodu vo východnom Rumunsku. Od 13. do 18. storočia prichádzali na toto územie Maďari z Uhorského kráľovstva vo viacerých vlnách (napríklad Sikuli utekajúci pred perzekvovaním, v 15. storočí tiež utečenci – maďarskí husiti; prípadne v stredoveku to mohlo byť aj plánované osídlovanie kvôli obrane hraníc). Dôkazom toho, že časť Čángov má stredoveký pôvod, je ich archaický dialekt. Hoci ich hospodársky význam bol predtým dôležitejší, ich jazyková asimilácia je už dlhé storočia pozorovateľným javom. Neboli súčasťou vývoja moderného maďarského národného povedomia a spisovného jazyka, netvorili uzavretý etnický blok, ich asimilácii zároveň napomáhali aj rumunské štátne a cirkevné orgány. Oficiálne štatistiky registrujú asi 2000 Maďarov, kým ľudí, ktorí v tomto regiónu za Karpatmi vedia po maďarsky, je približne 50 tisíc (z celkom asi 230 tisíc moldavských katolíkov).

Slovenskí osadníci prišli na územie dnešného Maďarska po vyhnaní Turkov z Uhorska. Podľa sčítania ľudu v roku 1920 bol ich počet – na základe materinského jazyka – 141 882 osôb, čo znamenalo 1,8 % celkového obyvateľstva.[3]  Slovenské obyvateľstvo sa koncentrovalo na území Piliša, resp. Dolnej zeme (v Békešskej župe). Uzavretý etnický celok však títo osadníci nikde nevytvorili, boli v aktívnom kontakte s maďarským jazykom, preto bola dvojjazyčnosť (paralelné používania dvoch jazykov v každodennom živote) v ich kruhoch všeobecným javom. Okrem toho žilo v roku 1920 v Maďarsku ešte 250 000 osôb, ktoré sa hlásili k maďarskej národnosti, ale vedeli aj po slovensky.[4]  Podľa týchto dvoch údajov však nemôžeme hovoriť o 400 000 Slovákoch v Maďarsku, ako to v medzivojnovom období robievali českí a slovenskí predstavitelia československého štátu.[5]  Slovákov a aj slovensky hovoriacich ľudí nemožno považovať za jednotnú skupinu, veď pre toho, kto „len“ hovorí po slovensky, znamená slovenský jazyk niečo iné ako pre Slováka.

Čo viac, dobové československé odhady často započítali medzi Slovákov v Maďarsku ešte aj tretiu skupinu: osoby slovenského pôvodu. Ich počet sa pokúšali stanoviť pomocou rôznych kalkulácií. Tieto ludia ani nemuseli vedieť po slovensky, a čo je ešte dôležitejšie: mali len čiastočne slovenský pôvod. Asimilácia je obzvlášť charakteristická v prípade území s etnicky zmiešaným obyvateľstvom alebo v súvislosti s územnou mobilitou, s migráciou.

Namiesto vojny s číslami by bolo vhodnejšie koncentrovať sa na to, čo znamenajú tieto údaje. Charakter a silu menšinovej identity podstatne určuje to, „v akom štádiu vývoja boli najdôležitejší nositelia moderného národného vedomia (jednotný spisovný jazyk, národný, štátny politický program, jednotná národná kultúra, hospodárstvo, trh), keď sa určitá skupina oddelila od pôvodnej národnej komunity“[6].  Slovenské spoločenstvá Dolniakov, ktoré vznikli pred 19. storočím, sa nezapojili masovo do slovenského národného a politického vývoja, preto sa vytvorila ich slovensko-maďarská identita so silnou uhorsko-maďarskou občianskou lojalitou. Toto historicky zmiešané národné vedomie malo po roku 1920 za následok, že „keď tieto národnostné menšiny boli hranicami oddelené od svojích väčších etnických spoločenstiev [tj. Slovákov v Československu], prirodzene sa tak urýchlil ich asimilačný proces.”[7]  (Lóránt Tilkovszky)

Aj medzivojnové maďarské vlády sa snažili tento proces posilniť rôznymi prostriedkami, spravidla dávajúc pozor na to, aby sa formálne nenarušoval inak korektne vybudovaný zákonný rámec.[8]  Napríklad nariadenie o menšinovom vyučovaní v ľudových školách z roku 1923 dalo síce rodičom možnosť výberu vyučovacieho jazyka, ale zároveň na rodičov bol systematicky vyvíjaný tlak, aby si vybrali menšinový jazyk len na nižšom stupni škôl. Obyvatelia patriaci k národnostiam sa aj v iných oblastiach života snažili vyhovieť očakávaniam, ktoré pramenili z konceptu maďarského politického národa. Heslá ako „dobrý maďarský človek“, „poriadný Maďar“ mali silnú príťažlivosť, respektive znížovali prestiž menšinovej identity.[9]  Pre tieto príčiny sa v rokoch 1933 – 1938 vlna pomaďarčovania mien sílne dotýkala aj slovenskej menšiny.[10]

Zároveň akúkoľvek aktívnu účasť v národnostných hnutiach sprevádzali úradný dozor, ako aj policajné a žandárske obťažovanie.[11]  Maďarská národnostná prax bola mimoriadne prísna na nemeckú menšinu: Hitler chcel túto komunitu použiť pre vlastné ciele, preto maďarskí politici videli za lokálnymi nemeckými iniciatívami plány Nemeckej ríše. Toto vnímanie zapríčinilo vážne napätia v nemecko-maďarských vzťahoch.

Asimilácia Slovákov však v prvom rade pokračovala hlavne kvôli zmiešanému jazykovému prostrediu, ich každodennej dvojjazyčnosti, resp. pre ich slabé slovenské národné povedomie. Do roku 1930 počet tých, ktorí sa hlásili za Slovákov v Maďarsku, klesol na 104 819, čo predstavovalo 1,2 % z celkového počtu obyvateľstva. Skutočný konečný zlom však zapríčinilo vysťahovanie, ktoré iniciovala československá vláda po druhej svetovej vojne: krajinu opustilo 73 000 Slovákov,,najmä mladšia generácia a tí, v ktorých slovenská národná identita najviac žila. Typickým príkladom slabej národnej identity Slovákov, ktorí zostali v Maďarsku, bola skutočnosť, že v revolúcii v roku 1956 sa na mnohých miestach postavili proti národnostnému vyučovaniu práve rodičia detí, ktoré navštevovali slovenské školy.[12]

Slovenské menšinové samosprávy, ktoré vznikli po roku 2002 v Maďarsku

Slovenské menšinové samosprávy, ktoré vznikli po roku 2002 v Maďarsku

Kádárova éra (1956-1989) bola voči národnostnej otázke necitlivá. V rokoch 1961 – 1970 bolo zanedbané národnostné vyučovanie, čo ďalej posilňovalo asimiláciu. Výsledkom národnostnej necitlivosti socialistického internacionalizmu a arogancie Horthyho doby bola teda podobná asimilujúca menšinová politika, aj keď na základe úplne odlišných motivácií. Nakoniec od 70. rokov 20. storočia sa začali pozitívne zmeny, najmä pod nátlakom „opozície“: Kádárova zanedbávaná menšinová politika nevytvorila morálne základy pre vystupovanie v záujme zahraničných Maďarov. Tento fakt a nespravodlivý stav po roku 1989 uznali aj vlády, preto v roku 1993 prijali zákon o národnostných a etnických menšinách, na základe ktorého sa každé štyri roky konajú v Maďarsku voľby do menšinových samospráv. Štruktúra (organizácia) menšinového vyučovania sa začala vyvíjať už od 80. rokov (aj keď kvalitatívne často zaostáva): napríklad počet národnostných materských škôl vzrástol do roku 1994 na 349, čo je šesťnásobne viac v porovnaní s rokom 1960.[13]

Slováci v Maďarsku však naďalej nemajú moderné slovenské národné vedomie, aj keď na základe istej lokálnej identity si často aj po strate slovenského jazyka udržujú pamäť na slovenský pôvod.[14]  Práve vybudovanie „menšinovej infraštruktúry“ poukázalo na to, s akou intenzitou nastúpili Slováci v Maďarsku na cestu asimilácie. Napríklad v roku 1998 zriadila menšinovú samosprávu len tretina z 37 obcí v Maďarsku, v ktorých prevažovali Slováci[15],  Žiaci, ktorí študujú na základnej škole po slovensky, si v súčasnosti len v malom počte zvolia vyučovanie v slovenskom jazyku aj na strednej škole. Slovenské preukazy, vytvorené v roku 1997 pre Slovákov žijúcich mimo územia Slovenska, si vyzdvihlo do roku 2002 v Rumunsku a Srbsku 2 000 Slovákov, v Maďarsku len 60 osôb.[16]  A nakoniec ešte jeden veľavravný prípad: zmiešané manželstvá sú v Maďarsku najčastejšie práve medzi Slovákmi. Výsledkom dvojjazyčnosti rodičov je však v ďalšej generácii zväčša už používanie štátneho jazyka, resp. jazyka používaného v spoločenskom kontakte.

Maďarský pocit asimilačnej straty

Vyššie uvedený obrázok ukazuje národnostné zloženie obyvateľstva Slovenska v absolútnych číslach, začínajúc od sčítania ľudu v roku 1921. Východisková situácia, údaje sčítania ľudu z roku 1921, vykázali už o 230 000 menej Maďarov na území Slovenska ako údaje z roku 1910. Je ťažké odhadnúť, koľko z tohto veľkého rozdielu bola spôsobená okolnosťami uhorského sčítania ľudu v roku 1910 a československého sčítania ľudu v roku 1921.[17]  Jeden z dôvodov rozdielnych čísel je rýchla zmena národnostnej identity etnicky rôznorodého a zmiešaného obyvateľstva v mestách alebo na jazykovo zmiešaných územiach. (Je dokázateľné, že pokles počtu Maďarov bol výrazný v obciach, kde sa pomaďarčovanie začalo krátko pred rokom 1910, resp. tam, kde sa už aj v roku 1910 počet Maďarov znižoval dlhodobo.)[18]  V zaznamenaných rozdieloch zohrali dôležitú úlohu aj štatistické metódy:  v československých štatistikách neregistrovali materinský jazyk ale národnosť, a od roku 1921 bola v štatistikách uvedená ako samostatná národnosť aj židovská a rómska (Židia i Rómovia vtedy rozprávali najmä po maďarsky). Popritom 13-tisíc osôb – najmä Maďari – bolo v roku 1921 zaregistrovaných ako cudzinci „pre neusporiadanosť štátnej príslušnosti“.
Už skôr sme poukázali na to, že množstvo opatrení prvej Československej republiky sa negatívne dotýkalo maďarskej menšiny najmä v oblasti vyučovania; aj preto počet Maďarov do roku 1930 naďalej klesal.

Udalosti, ktoré nasledovali po druhej svetovej vojne, mali bezprostredný vplyv na etnickú mapu Slovenska (deportácie Maďarov do Čiech, výmena obyvateľstva), ale najsilnejší vplyv mali protimaďarské opatrenia, ktorým sa Maďari bránili tým, že sa dobrovoľne podriadili reslovakizácii (keď sa Maďari prihlásili za Slovákov, bola im vrátená československá štátna príslušnosť a takto ich nezasiahli protimaďarské opatrenia.) Výsledok tohto formálneho procesu sa prejavil v sčítaní obyvateľov v roku 1950, ktoré vykázalo nereálne nízky počet Maďarov. V porovnaní s týmto najnižším počtom v sčítaní obyvateľstva sa v roku 1961 k maďarskej národnosti prihlásilo o 160-tisíc osôb viac.

Po roku 1957 štatistiky udávali ročný prirodzený prírastok obyvateľstva (čiže bilanciu narodení a úmrtí) aj v kategórii národnosť; to dáva oveľa väčšiu možnosť odhadnúť asimilačné straty.[19]  Na základe nich vidíme, že v 60. rokoch bola asimilácia medzi Maďarmi ešte nebola výrazná: sčítanie ľudu v roku 1970 vykázalo o 2000 Maďarov viac, ako bol ich prirodzený prírastok. (Nečakaný prebytok je pravdepodobne ešte dôsledkom reslovakizácie, čiže tí, ktorí sa už skôr „stali oficiálne“ Slovákmi, sa znova prihlásili k svojej maďarskej národnosti. Ak zoberieme do úvahy, že po roku 1968 mnoho Maďarov emigrovalo, tak počet tých, ktorí sa opätovne prihlásili za Maďarov, mohol byť ešte aj vtedy vysoký.)

Od 70. rokoch je už asimilácia jednoznačnou tendenciou. Dokazuje to aj skutočnosť, že kým na konci desaťročia na základe prirodzeného prírastku rast maďarského obyvateľstva mal predstavovať 31-tisíc ľudí, tak údaje sčítania ľudu z roku 1980 vykázali nárast len o 7 500 obyvateľov maďarskej národnosti. V 80. rokoch táto tendencia pokračovala. Situáciu ďalej zhoršoval aj klesajúci prirodzený prírastok, čiže znížil sa počet narodených detí. Po páde komunizmu sa začal aj emigračný proces smerom do Maďarska, najmä z existenčných dôvodov, a pri sčítaniach obyvateľstva bola rómska národnosť opäť voliteľnou kategóriou. Preto sa v roku 1991 za Maďarov prihlásilo o 11-tisíc osôb menej, ako sa očakávalo na základe prirodzeného prírastku. 90. roky charakterizuje už depopulácia (menej narodení, ako úmrtí, pokles počtu obyvateľstva), preto sa mohlo rátať v roku 2001 s absolútnym klesaním maďarského obyvateľstva. Jeho miera však všetkých prekvapila. Počet Maďarov sa znížil za jedno desaťročie o 47- tisíc osôb, teda o 8 % maďarskej populácie na Slovensku.
Celkový počet obyvateľov Slovenska sa od roku 1921 zdvojnásobil, počet Maďarov sa zmenšil o 100- tisíc. Vďaka uvedeným tendenciám predtým dosť ostrá slovensko-maďarská jazyková hranica sa na viacerých miestach splynula stala nejasnou, resp. sa posunula smerom na juh.

Asimilácia Maďarov na Slovensku má viac inštitucionálnych, mentálnych a politických príčin; v nasledujúcich odsekoch predstavíme len jednu z nich, a to, akú úlohu zohráva vyučovanie. Ide o jeden z najdôležitejších prvkov, ktorý je možné ľahko ovplyvniť vonkajšími politickými silami.

Lajos Maurovich Horvat
István Kollai
autori sú historici
FOTO: sk.wikipedia.org

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že súhlasili s uverejnením svojich publikácií na nášom portáli.


1 – LISZKA (2005), s. 98.
2 – Arany János: Kozmopolita költészet. 1877. (Ako nápis je vo veľkej sále základnej školy v Matúškove. ÁRENDÁS (2003), 232.)
3 – TILKOVSZKY (1998), s. 9..
4 – SZARKA (1998), s. 210-211.
5 – Beneš hovoril na bilaterálnom maďarsko-československom rokovaní v Brucku (v roku 1921) o 300-tisícoch, počas trianonských mierových rokovaní však o 500-tisícoch Slovákov v Maďarsku: SZARKA (1998), s. 210 – 211. Československé odhady z roku 1946, počas príprav výmeny obyvateľstva, vykázali tiež podobné čísla: KUGLER (2000).
6 – SZARKA (1998).
7 – TILKOVSZKY (1998), s. 9.
8 – TILKOVSZKY (1998), s. 45-46.
9 – TILKOVSZKY (1998), s. 143-151.
10 – V rokoch 1933 – 1938 si pomaďarčilo svoje meno zhruba 140-tisíc osôb. (Dotyční často už ani nehovorili tým jazykom ako ich predkovia, preto v ich prípade bolo pomaďarčenie mena len formalitou.)
11 – TILKOVSZKY (1998), s. 143-151.
12 – SZESZTAY (2000).
13 – TÓTH (2001).
14 – SZARKA (2001), s. 32.
15 – KOCSIS (2001), s. 99.
16 – Ján Fúzik, riaditeľ Štátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku pre maďarský denník Új Szó. 11. 03. 2002.
17 – Slovenská strana neprijíma národnostné údaje Uhorska za hodnoverné. Avšak podľa maďarských prameňov sú údaje prvého československého sčítania obyvateľstva tiež skreslené, vplyv týchto nepresností je však ťažko posúdiť, aspoň o tom nevieme podať presné číselné údaje.
18 – BORSODY (2002), s. 28-34.
19 – Sú dané národnostné údaje sčítania ľudu a počet narodení a úmrtí rozpísané na národnosti v nasledujúcich desiatich rokoch: podľa nich sa dá vypočítať, aký počet národnostných obyvateľov má vykázať ďalšie sčítanie ľudu. Rozdiel medzi dvoma číslami ukazuje asimiláciu a disimiláciu.

    Related Posts

    Ivan Korčok: „Slovensko nie je Felvidék!“
    Korčok, Kövér a odpustenie
    Slávnostne otvorili zrekonštruovaný Rákócziho kaštieľ v Borši