Asimilácia a identita po roku 1918 v slovensko-maďarskom vzťahu (2. Časť)

Pokračovanie článku: Asimilácia a identita po roku 1918 v slovensko-maďarskom vzťahu (1. časť)

[pullquote align=“right“]„Aj jeho matka je Maďarka, ten však neprehovorí po maďarsky ani za Boha…”^[1][/pullquote]

Ak si pozrieme pomer národností v rôznych vekových skupinách, je očividné, že znižovanie podielu tých, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti, je najintenzívnejšie v období nástupu do školy. Ako pred 100 až 150 rokmi aj dnes školstvo hrá kľúčovú úlohu pri určovaní identity: veľkú časť maďarskej asimilačnej straty tvoria práve maďarské deti, ktoré chodili na základnú alebo strednú školu s vyučovacím jazykom slovenským.

Ale prečo sa maďarské dieťa dostane do slovenskej školy? Na jednej strane pre nedostatky v maďarskom školskom systému na Slovensku: keď niekde neexistuje maďarská škola, tamojšia slovenská škola sa stáva príťažlivú pre tie deti, ktoré nechcú do školy cestovať. Niektoré územia (napríklad Podzoborie pri Nitre) majú tradične nevyvinutú maďarskú školskú sieť. Nie je náhodné, že asimilačný proces je na týchto územiach silnejší.

Popri tom dôležitý vplyv zohráva aj psychologicko-mentálny faktor, t. j. zámer rodičov, aby sa dieťa čím skôr naučilo dobre po slovensky, aby nemalo nevýhody kvôli svojim jazykovým deficitom. V pozadí tohto správania je názor, ktorý je hlboko zakorenený vo viacerých rodičoch: že ich dieťa sa v živote uplatní skutočne len vtedy, ak navštevuje slovenské školy. Takýto rodičovský prístup, ktorý má na zreteli domnelé záujmy dieťaťa, sa obvykle spája s úmyslom, aby si ich potomkovia aj v slovenskej škole zachovali svoju maďarskosť. Práve toto posledné prianie sa však v praxi vo všeobecnosti nevydarí: „Darmo sa rodičia rozhodnú, že svoje dieťa dajú do slovenskej školy, ale doma s ním budú hovoriť po maďarsky. Aj by to chceli dodržať, ale časom to už nedokážu, lebo chcú, aby ich dieťa vedelo dobre po slovensky, a preto s ním aj doma rozprávajú po slovensky. A pomaličky sa to vyvíja. Hovorí, ako je mu pohodlnejšie a v ktorom jazyku má väčšiu slovnú zásobu.”^[2]

Škola nie je len budovou pre štúdium jazykov a ďalších predmetov, ale aj miestom socializácie mladej generácie: určuje okruh priateľov a známych, ktorý nám vytvára osobný životný rámec, ako aj základ našej identity. Aj preto je typickým javom, že [highlight]mladí, ktorí navštevujú slovenské školy, už nemajú aktívny kontakt s maďarskou kultúrou[/highlight] (menej sa zaujímajú o maďarské kultúrne podujatia, spolky), aj ich okruh priateľov, známych je slovenský, v konečnom dôsledku sa ich maďarské spoločenstvo takpovediac „vzdá“. Ale paradoxne ich [highlight]Slováci jednoznačne považujú pre ich pôvod za Maďarov[/highlight].^[3]  Závisí jedine od rodiny, resp. od iných mimoškolských činiteľov, či si vedia osvojiť spoločenské vedomosti potrebné na to, aby mali pocit, že sú Maďarmi. Od maďarskej komunity resp. rodičov to vyžaduje osobitnú energiu a čas, inak sa asimilácia stane len otázkou času.^[4]  Jeden z výstižných príkladov: v Kolone (Podzoborie) polovica maďarských žiakov, ktorí navštevujú slovenskú školu, vie po ôsmich rokoch menej po maďarsky ako po slovensky a podľa ich priznania štvrtina z nich ovláda už len slovenčinu.

Preto [highlight]maďarské spoločenstvá považujú školu za poistku svojho zachovania ako komunita, za základ pocitu spoločenskej istoty[/highlight]. Túto citlivosť pozoruje slovenská strana často nechápavo, pričom vychádza z pragmatizmu väčšinového človeka: „Nech ho dajú aspoň do slovenskej strednej školy, keď vidia, že je talentovaný, nech má možnosť ísť ďalej.” ^[5] (Aj tento slovenský názor je vyjadrením toho, že by maďarská stredná škola znamenala nevýhodu v ďalšom štúdiu.) Stačí si však pozrieť len vlastné slovenské dejiny (a boj o slovenské školy v Uhorsku), aby sa človek presvedčil o vždy významnom asimilačnom vplyve školy.

Nielen v škole, ale aj mimo nej sa môže uplatniť istý tlak alebo snaha zo strany menšín prispôsobiť sa väčšine, väčšinovému jazyku, najmä na jazykovej hranici. Na jednej strane na to poukazujú osobné dojmy, „častejšie počúvame v dedine slovenský jazyk, čoraz viac detí sa rozpráva na ulici po slovensky”^[6] alebo iné signifikantné údaje: z kníh, ktoré sa vypožičiavajú z knižnice v Sládkovičove, je [highlight]len pätina maďarská[/highlight].^[7]  (V západoslovenskom Sládkovičove (Diószeg) bol pritom pomer Maďarov v roku 2001 38 %.) Tieto tendencie sú v súlade s odbornými zisteniami, podľa ktorých štátny jazyk vytláča ostatné používané menšinové jazyky, aj keď majú rovnaké podmienky na uplatnenie.^[8]  V masovej kultúre sa tiež znižuje prestíž menšinového jazyka a pri stálych existenčných problémoch bude pre viacerých už skôr zbytočnou ťarchou ako hodnotou, ktorá sa má zachovať. Podľa toho je teda absolútny i relatívny pokles menšín v strednej Európe dobre merateľným a i v číslach vyjadriteľným znakom „bulvarizovanie“ spoločenského života po pádu komunizmu – podobne ako napríklad klesanie počtu denníkov, alebo znižovanie počtu ročne prečítaných kníh.

To, že problém zachovania a organizovania komunít je spoločný pre každý národ, dobre dokazuje aj prípad z Matúškova (Taksony). V jednom článku o obci sa miestna organizácia Matice slovenskej a Csemadoku (Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu) rovnako sťažovali na nezáujem mladých. (Dokonca používali aj podobné výrazy: kým Slovák hovoril o mladých, ktorí „stoja na ulici“, Maďar  spomenul mladých, ktorí „sedia na autobusovej zastávke“.^[9] ) Schopnosť organizovania menšinového spoločenstva sa stala jedným z dôležitých faktorov predávania menšinových kultúrnych hodnôt, najmä jazyka, novým generáciám. Takto sa dostávajú do popredia subjektívne, emocionálne motivácie posilňovania národnej identity a udržania prestíže jazyka zo hľadiska menšín. To sa stalo základom istej neústupnosti maďarských spoločenstiev v záležitostiach sôch, zástav alebo nápisov a názvov obcí. Tie totiž zvyšujú prestíž komunity a tak posilňujú pocit spolupatričnosti.^[10]

Moderná masová kultúra teda vo všeobecnosti ohrozuje tradičné národné kultúry, pričom táto hrozba sa viacnásobne dotýka menšín.^[11] Z uvedeného vyplýva aj myšlienka, podľa ktorej na zachovanie menšinového jazyka ako kultúrnej hodnoty je potrebné vynaložiť podstatne viac energie ako na zachovanie väčšinovej kultúry.

Indogermánski Maďari – ugrofínski Slováci

Na záver sa ešte raz žiada zdôrazniť, ako dokáže spoločnosť asimiláciu psychicky spracovať. Kým totiž Maďari a Slováci budú žiť vedľa seba, do určitej miery vždy bude existovať slovensko-maďarská asimilácia. V istých obdobiach, keď tento proces nie je v  určitom smere vyrovnaný, sa logicky vytvorí istá snaha o obranu, s cieľom zastaviť túto jednostrannú tendenciu. Nezávisle od toho však môžeme chápať asimiláciu jednoducho ako jav, ako kultúrnu a etnickú interakciu. Ak túto myšlienku berieme vážne, zníži sa pocit vzďaľovania sa od susedných národov. Podľa Maxa Webera^[12]  „celé dejiny ukazujú, ako ľahko vie politická vôľa prebudiť vieru v pokrvné príbuzenstvo, ak tomu nestoja v ceste veľké antropologické rozdiely“. Slovenské a maďarské verejné myslenie poukazuje skôr na to, ako ľahko dokáže politická vôľa prebudiť vieru v pokrvné a mentálne rozdiely ešte aj vtedy, keď im stojí v ceste antropologická a kultúrna podobnosť. Uvedomenie si aj asimilačnej výhry, nielen prehry, by v značnej miere znížilo pocit cudzosti.

V maďarskom kolektívnom vedomí rodinná, maloskupinová (mikrosociálna) pamäť si vo viacerých prípadoch, najmä pokiaľ ide o nemecký pôvod, zachováva spomienku na nemaďarských predkov, ako aj na ich proces pomaďarčovania. Týchto Maďarov sčasti slovanského a švábsko-nemeckého pôvodu nazýva Pál Szvatkó (maďarský publicista v medzivojnovom Československu) „indogermánskymi Maďarmi”^[13].  (Slovania a Germáni sú členmi indogermánskej – modernejším výrazom – indoeurópskej – jazykovej skupiny.) Z toho pochádza aj typický prvok maďarskej sebareflexie – topos „integrujúceho národa“, čoho zaujímavosťou je, že je prítomný súčasne s vedomím odlíšnosti Maďarov. Táto dvojitosť by mohla byť na základe historických faktov charakteristická aj pre slovenské vedomie, ak porovnáme Sándora Petőfiho s jeho slovenským pôvodom a Pavla Országha-Hviezdoslava s jeho maďarským prímením, alebo Lajosa Kossutha s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý mal aj maďarských predkov.^[14]

Alebo ak si uvedomíme, koľko osôb má medzi slovenskými politikmi, historikmi alebo aj športovcami maďarské priezvisko. Alebo ak si pozrieme, že dnešné slovenské meštianstvo vykazuje čiastočne etnickú kontinuitu s „mešťanmi zo starej Hornej zeme“, ktorí pred rokom 1918 boli ešte nositeľmi aj maďarskej kultúry. Starí rodičia a prarodičia tretej generácie hornozemského mestského obyvateľstva vyrastali ešte v multietnickom, mnohojazyčnom a multikultúrnom svete. Po roku 1918 sa takisto vedome („vypočítavo“) stali súčasťou slovenského kultúrneho okruhu, ako „vypočítavo“ boli predtým súčasťou maďarského.^[15] Sochu dostane aj naďalej Kossuth a Štefánik, Árpád, ako aj Cyril s Metodom; ale vo svetle vyššie uvedených údajov sa oplatí uvedomiť si aj to, že existujú „indogermánski Maďari“ a na podobnom základe aj „ugrofínski Slováci“.

Lajos Maurovich Horvat
István Kollai
autori sú historici

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že súhlasili s uverejnením svojich publikácií na nášom portáli.

1 – ÁRENDÁS (2003), s. 241.
2 – ÁRENDÁS (2003), s. 233.
3 – PUSKÓ (2003), s. 196.
4 – PUSKÓ (2003), s. 197.
5 – ÁRENDÁS (2003), s. 236-237.
6 – ÁRENDÁS (2003), s. 233.
7 – DANTER (2003), s. 214.
8 – GAL (1991).
9 – ÁRENDÁS (2003), s. 241, resp. s. 238.
10 – Pojmy vypožičané z GYIVICSÁN (2001), s. 43 – 44.
11 – GYIVICSÁN (2001), s. 41.
12 – WEBER (1992), s. 393.
13 – SZVATKÓ (1994), s. 56 – 80.
14 – SZALATNAI (1982), s. 404.
15 – Pojem „vypočítavý občan“ pozri ÖLVEDI (1993), s. 14-15. O „ľahkosti“ zmeny národnosti hovorí vo svojich dielach aj Pál Szvatkó.