A. KIS, BÉLA. Reformovaná kresťanská cirkev na slovensku. In Madari na Slovensku (1989 – 2004) / Magyarok Szlovákiában (1989-2004). Editori: József Fazekas, Péter Huncík. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2004.
1. ÚVOD
Podľa údajov sčítania obyvateľov žilo roku 2001 na Slovensku 109 735 príslušníkov reformovanej cirkvi. To znamená, že za 10 rokov sa počet osôb, ktoré sa hlásia k reformovanej cirkvi, zvýšil asi o 25 tisíc. Celkom presné číslo nevieme udať preto, lebo v záverečnej správe o sčítaní ľudu roku 1991 Štatistický úrad uviedol kumulovaný počet osôb hlásiacich sa k reformovanej kresťanskej cirkvi a evanjelickej cirkvi, počet 84 691 osôb hlásiacich sa k reformovanej cirkvi pochádza teda len z predbežných údajov. Môžeme však konštatovať, že vzhľadom na počet veriacich je Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku (ďalej: RKCS) po rímskokatolíckej, evanjelickej a gréckoka-tolíckej cirkvi – štvrtou najsilnejšou cirkvou na Slovensku. Z takmer 110 tisíc jej príslušníkov približne 13 – 15 % môžu tvoriť veriaci slovenskej národnosti, počet veriacich maďarskej národnosti teda predstavuje asi 95 tisíc osôb.
Aj keď primárnym cieľom tejto štúdie je venovať sa postaveniu veriacich maďarskej národnosti, nevyhnutne sa v nej objavia aj slovenské súvislosti, veď reformovaná kresťanská obec na Slovensku žije v jednotnom rámci, v jednom cirkevnom dištrikte; veriacich slovenskej národnosti nemožno obísť v nijakej súvislosti.
RKCS má v súčasnosti 204 matkocirkevných, 103 dcérocirkevných zborov a 59 diaspór. Dušpastiersku službu vykonáva 200 duchovných, z nich je 180 maďarskej národnosti. To v zásade znamená, že sa podarilo vyriešiť problém akútneho nedostatku duchovných z obdobia pred zmenou režimu (roku 1990 slúžilo len 123 reformovaných duchovných). Je potešiteľné, že kým roku 1993 bolo 84 cirkevných zborov bez duchovného, dnes už každý životaschopný cirkevný zbor môže mať svojho vlastného duchovného, ba v niektorých cirkevných zboroch (Komárno, Bratislava) bola vytvorená a obsadená aj druhá duchovenská stanica.
2. KRÁTKY POHĽAD DO HISTÓRIE
Trianon bol veľkým šokom aj pre reformovanú cirkev, napriek tomu si rýchlo začala hľadať svoje miesto v rámci Československej republiky. Aj keď jej duchovní boli pod hrozbou násilného vysťahovania nútení k skladaniu sľubu vernosti a jej zákonom sa od štátu až do Viedenskej arbitráže roku 1938 vôbec nedostalo uznania, dokázala sa postaviť na nohy. Zorganizovala tri dištrikty (preddunajský, predtisský a zakarpatský), mala 492 cirkevných zborov (z toho bolo 449 maďarských, 12 zmiešaných a 31 slovenských) a pôvodne evidovala 223 168 svojich veriacich (sčítanie ľudu roku 1930 vykázalo 216 662 reformovaných veriacich). Na prípravu duchovných reformovaná cirkev zriadila roku 1925 Teologický seminár v Lučenci (tento roku 1939 po opätovnom pripojení dotknutého územia k Maďarsku zanikol), v Komárne prevádzkovala reformovanú pedagogickú vysokú školu, ktorá po roku 1938 fungovala dovtedy, kým prijatí študenti dokončili štúdium.
Skvelým dôkazom životaschopnosti reformovanej cirkvi boli aj jej veľmi silné tlačové orgány: začiatkom roku 1930 vydávala 8 rozličných novín a časopisov, ba mala sily i ľudí aj na vydávanie časopisu pre vonkajšiu misiu.
Po druhej svetovej vojne začal riadiť život reformovanej cirkvi, ktorá sa v Československu znova dostala do menšinového postavenia, Or-ganizačný výbor zostavený zo Slovákov. Výbor vznikol po roku 1938 vo vtedajšej Slovenskej republike, aby spravoval záležitosti 25 cirkevných zborov, ktoré ostali po opätovnom pripojení prihraničných oblastí k Maďarsku na území slovenského štátu. Keďže mal podporu štátnej moci, vydával nariadenia (vyhostenie duchovných „do materskej krajiny“, násilné zavedenie slovenských bohoslužieb v maďarských cirkevných zboroch, reslovakizácia, výmena obyvateľstva atď.), ktoré prispeli k tomu, že protimaďarské opatrenia ovplyvnili aj vnútorný život reformovanej cirkvi.
Po prevzatí moci komunistami (február 1948) sa zdalo, že sa situácia cirkvi skonsoliduje. Vplyv Organizačného výboru sa oslabil, na jar 1949 vznikol spolok reformovaných duchovných, aj duchovní maďarskej národnosti dostali plat, po návrhu dekana Hromádku sa na Teologickej fakulte českobratskej cirkvi v Prahe začalo vyučovanie reformovaných du-chovných atď., avšak vytvorením úradov pre cirkevné záležitosti sa v skutočnosti činnosť cirkví na dlhú dobu ochromila, cirkev bola vykázaná medzi múry kostolov.
Roku 1950 sa podľa starého organizačného systému seniorátov uskutočnili voľby do ústavnej Synody, ktorá začala pracovať na texte cirkevnej ústavy. Na zasadnutí Synody v auguste roku 1951 v Bratislave bola prijatá rámcová ústava, ktorá predstavovala právnu základňu existencie Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku. Roku 1952 sa aj v cirkevných zboroch konali voľby; pred zvolením kurátorov a presbyterov sa musela kandidačná listina predložiť okresným tajomníkom pre cirkevné záležitosti komunistickej strany. V auguste roku 1952 na zasadnutí Synody v Leviciach boli určené hranice a názvy siedmich nových seniorátov (bratislavský, južno-nitriansky, severno-nitriansky, banskobystrický, západnokošický, východno-košický a prešovský), ktoré boli cirkvi cudzie, pretože kopírovali názvy nových územnosprávnych celkov – krajov. Zdalo sa, že ako „prežitok“ nebude mať oprávnenie ani funkcia biskupa. Roku 1953 predsa len mohol nastúpiť do tejto funkcie rimavskosobotský duchovný Imre Varga, ktorý ju zastával ju až do svojej smrti roku 1980.
Posledné voľby pred mocenským zvratom roku 1989 (ešte na 12-ročné volebné obdobie) sa konali v cirkvi roku 1984, keď bol za biskupa zvolený komárňanský duchovný Zsigmond Horváth. Zoltán Takács, taktiež z Komárna bol zvolený za generálneho kurátora. Po skorej smrti Zsigmonda Horvátha roku 1988 sa stal biskupom bratislavský duchovný Eugen (Jeno) Mikó.
